Dialóg na slepej koľaji
Medzi najpôsobivejšie snímky tohto roka budú nesporne patriť dva televízne zábery z Blízkeho východu, dve tragédie, ktoré spôsobili žiaľ v palestínskej a dvoch židovských rodinách a rozjatrili nevraživosť medzi arabským svetom a izraelským štátom. Tri zmarené životy nevinných ľudí môžeme prirátať k viac ako stovke obetí najnovšej vlny konfrontácie, ktorá zachvátila historické územia Palestíny a Izraela.
Prvou tragédiou bolo zastrelenie palestínskeho chlapca Mohameda a druhou zabitie dvoch izraelských vojakov povolaných zo zálohy, na čo izraelskí vojaci reagovali okamžite raketovým ostreľovaním Ramalláhu. Palestínsky mierový vyjednávač Saíb Irikát to označil za vyhlásenie všeobecnej vojny proti izraelskému ľudu a pripomenul, že v uplynulých dňoch Izraelčania zabili okolo stovky Palestínčanov, a to sa z palestínskej strany nestretlo s odpoveďou vo forme bombardovania miest a zabíjania civilistov. Vraždy z oboch strán však nesporne prihrali na smeč extrémistom, ktorí by chceli patovú situáciu v izraelsko-palestínskych vzťahoch riešiť radikálnou cestou.
Zlynčovaní záložáci Hani Avrahamiová zo spravodajstva na internete zistila, že v Ramalláhu sa dostali do rúk rozvášnených Palestínčanov dvaja izraelskí vojaci. Okamžite zatelefonovala svojmu manželovi Jossimu (38 rokov), ktorého povolali zo zálohy. Jossiho mobil však zdvihla neznáma osoba a cudzí hlas jej oznámil: "Práve som zabil vášho muža". Irina Norjitzová emigrovala pred ôsmimi rokmi s terajším manželom Vadimom z Ruska. Zobrali sa len týždeň pred jeho povolaním zo zálohy, keď Irina bola v treťom mesiaci tehotenstva. Vadimovi sa dovolala krátko po tom, čo sa sfanatizovaný dav s výkrikmi "Boh je veľký" a "Zlámeme im nohy, vyškriabeme oči" dostal do budovy palestínskej policajnej stanice. Z mobilného telefónu však už tiež namiesto Vadima odpovedal cudzí hlas.
Obaja "mierumilovní záložáci s pivným bruškom" (ako ich nazval hovorca izraelskej armády) si vraj zmýlili cestu, keď išli autom k vojenskej základni a zablúdili do palestínskeho Ramalláhu. Palestínčania však tvrdia, že vojaci museli vedieť, že idú po neupravenej palestínskej ceste a nie po udržiavanej ceste postavenej pre izraelských osadníkov. Aj preto ich považovali za vojakov pôsobiacich tajne v civilnom oblečení. Na televíznom zábere bolo vidieť, ako jedného z vojakov vyhadzujú hlavou dopredu cez okno z prvého poschodia policajnej stanice, aby sa na neho vzápätí vrhol dav vyzbrojený kusmi skla... Oboch vojakov vraj bolo možné identifikovať len podľa zubov a odtlačkov prstov.
Rozstrieľaný Mohamed Palestínčan Jamal Durra (37) pracuje od svojich sedemnástich rokov ako stavbár na projektoch v Izraeli, a so svojimi tamojšími zamestnávateľmi vychádzal vždy dobre. Do Nicarimu šiel so synom Mohamedom navštíviť tamojší autobazár, pretože Mohamed mal rád autá a chcel mu urobiť radosť. Pri vojenskom stanovišti, kde sa museli zastaviť, sa dostali do prestrelky. Jamal hovorí, čo sa stalo potom: "Strieľali ako šialenci, celých päť minút. Čupel som tam a mal som veľký strach. Držal som syna v náručí, aby som ho chránil a vojaci neprestávali strieľať. Kričal som na nich arabsky aj hebrejsky aby prestali, že mi zabijú dieťa. Neprestali dokiaľ syn nezomrel. Volal som mobilom švagrovi, aby poslal sanitku. Keď prišla, vojaci na ňu strieľali a zabili vodiča. Volal som, aby poslali ďalšiu. Až tá nás odviezla do nemocnice v Gaze".
Mohameda sa zachrániť nepodarilo a Jamalovi, ktorý prežil len zázrakom, museli lekári vybrať z tela osem guliek. S vážnym zranením ho na pozvanie kráľa Abdalláha previezli do jordánskej vojenskej nemocnice, kde jeho rozprávanie zaznamenala izraelská novinárka. O Jamalovo zdravie a prípadnú pomoc sa zaujímali aj lekárske tímy z Iraku a Pakistanu. Smrť 12-ročného Mohameda otriasla celým arabským svetom a zapôsobila naň ako integračný prvok. Hoci sa Palestínčania v roku 1990 po vstupe irackých síl na kuvajtské územie postavili (reagujúc na vojenský zásah USA) zo solidarity na stranu Bagdadu, teraz boli Kuvajtčania medzi prvými, ktorí začali posielať pomoc obetiam krvavých zrážok v Gaze a Predjordánsku.
Dialóg, ale o inom Radikalizáciu tlejúceho arabsko-židovského konfliktu možno badať od konca septembra, keď vodca izraelského opozičného bloku Likud Ariel Šaron demonštratívne vstúpil na Chrámovú horu v Jeruzaleme. Krok, ktorý aj americká ministerka zahraničných vecí Madeline Albrightová ostro kritizovala a francúzsky prezident Jacques Chirac ho priamo označil za nezodpovednú provokáciu, vyvolal bezprostredný odpor Palestínčanov. Dialóg typu "keď oni do teba kameňom, ty do nich gumovými projektilmi" nahradil doteraz márne snahy o nájdenie spoločnej reči. Sýria obnovila okamžite svoje výzvy na usporiadanie summitu arabských štátov a egyptský prezident Husní Mubarak sa vyslovil za to, aby sa dlho odkladaný summit uskutočnil v čo najkratšom čase.
Od vojny v Perzskom zálive sa najvyšší predstavitelia arabských krajín stretli prvý raz až v roku 1996 v Káhire, no bez účasti Iraku, pretože Kuvajt bol zásadne proti jeho prítomnosti. Egypt donedávna uskutočnenie nového summitu odkladal, pretože by bol podľa neho bez Iraku nereprezentatívny a schôdzka by mohla zdôrazniť rozdiely medzi arabskými štátmi. Situácia však dospela do takého štádia, že hádam všetky arabské vlády (a predovšetkým ulice) hovoria spoločnou rečou, v ktorej prevažuje radikálny odpor proti aktivitám Izraela a vášnivé snahy o spoločný postup arabských štátov.
Čo hovorí ulica Začiatkom októbra, v čase, keď palestínsky vodca Jásir Arafat rokoval v Paríži s izraelským premiérom Ehudom Barakom, vyšlo do ulíc Káhiry demonštrovať podporu Palestínčanom a kritizovať "veľmi mäkký" postoj egyptskej vlády desaťtisíc univerzitných študentov. Hneď nato sa tisíce demonštrantov zhromaždilo na podporu Palestínčanov v centre iránskeho hlavného mesta, vyzývajúc na svätú vojnu proti židovskému štátu. K moslimskej svätej vojne proti Izraelu vyzývali aj tisícky študentov v uliciach indonézskej Jakarty. Svoju podporu Palestínčanom manifestovali demonštranti v Kuvajte a Damasku, ba dokonca i v nórskom Oslo, fínskych Helsinkách, švédskom Malmö a Göteborgu, v nemeckom Berlíne a vo francúzskom Lille. Vo Francúzsku následne prepukla aj séria útokov na synagógy.
V Jordánsku museli zasahovať proti účastníkom najväčších nepokojov po deviatich rokoch osobitné jednotky polície. Demonštrantov nepriamo zaktivizoval líbyjský vodca Muammar Kaddáfí, ktorý počas návštevy v jordánskom Ammáne odmietol konanie arabského summitu v prípade, že nepovedie k vypovedaniu vojny alebo hospodárskemu bojkotu Izraela. Prebudili sa aj ďalší radikáli. Minister zahraničných vecí afganského Talibanu Wakil Ahmad Mutawaki vyhlásil, že na izraelské násilnícke akcie môže spoločenstvo moslimov v súčasnosti odpovedať len ozbrojeným bojom a mierové prostriedky by mali prísť k slovu až neskôr. Inak umiernený prezident susedného Iránu Mohammed Chatámí vo svojom vystúpení oznámil, že jedinou cestou ako dosiahnuť skutočný mier na Blízkom východe je ukončenie existencie štátu Izrael. Ozval sa aj iracký diktátor Saddám Husajn, ktorý povedal, že jeho krajina je schopná zničiť Izrael, ak dostane časť pohraničného územia židovského štátu. Iracký prezident ostro kritizoval predstaviteľov arabských štátov za to, že sa uspokojili s odsúdením izraelských vojakov a vyzval ich, aby tasili šable...
Barak ukazuje svaly Arabský summit neskončil podľa očakávania radikálov, no vzhľadom na tlak z ich strany prijal v záverečnom dokumente formulácie, ktoré rozhodne nemožno označiť za umiernené. Už počas rokovania arabských lídrov Jásir Arafat vyhlásil, že Palestínčania budú pokračovať v intifáde a v komuniké prijatom na záver najvyšší predstavitelia väčšiny arabských krajín požiadali OSN o vytvorenie medzinárodných jednotiek na ochranu Palestínčanov žijúcich pod izraelskou okupáciou, vyslovili sa za vytvorenie komisie OSN (nie pod vedením USA) na prešetrenie doterajších násilností v oblasti postihnutej krvavými konfliktmi a vyzvali na vytvorenie medzinárodného tribunálu, ktorý by zobral na zodpovednosť hlavných aktérov násilia.
Izraelský premiér v snahe "nestratiť tvár" reagoval rezolútnym vyhlásením o prerušení mierového procesu na neurčito, resp. "dokiaľ neskončí vlna násilia" (z ktorej strany?). V súčasnosti sa Barak venuje jednak pokusom o vytvorenie vlády národnej jednoty spolu s pravicovým Likudom, ktorý už absolútne odmieta akékoľvek ústupky Palestínčanom, a ostreľovaním palestínskych obydlí premiér ukazuje svoje svaly. Ukazovanie mozgových závitov by však (obzvlášť v tejto nebezpečnej fáze blízkovýchodného konfliktu) určite deklarovaným snahám o mier prospelo viac.
