Profesionálna literárna komunita nie je až taká homogénna
Myšlienka zjednotenej Európy a tradícia transeurópskeho, západo-východného expresu stáli pri kolíske Literárneho expresu EURÓPA 2000, ktorý 6. júna vyštartoval z Lisabonu na šesťtisíckilometrovú cestu naprieč starým kontinentom. Sedelo v ňom 106 spisovateľov zo 43 európskych krajín a cieľom ich spoločnej cesty bolo 20 veľkomiest, v ktorých sa postupne zastavovali a zapájali sa do rôznych kultúrno-spoločenských a literárnych akcií. Po Lisabone nasledoval Madrid, Bordeaux, Paríž, Lille, Brusel, Dortmund, Hannover, Malbork, Vilnius, Riga, Tallin, Petrohrad, Moskva, Minsk, Brest, Varšava - a konečná stanica Berlín. Pasažiermi boli aj traja slovenskí spisovatelia: Ján Lenčo, Peter Pišťanek a Albert Marenčin, ktorý sa s nami podelil o svoje zážitky z tejto cesty.
V čom vidíte zmysel a poslanie Literárneho expresu?
- Podľa mňa to bola veľkolepá, bezprecedentná kultúrna manifestácia - a v tom je jeho poslanie a zmysel. Bola to manifestácia za myšlienku zjednotenej Európy, za vzájomné porozumenie, mierové spolužitie a spoluprácu európskych národov. Thomas Wohlfahrt, riaditeľ berlínskeho LiteraturWERKstattu, dal tejto myšlienke konkrétnu podobu, keď ju takpovediac napojil na tradíciu transeurópskeho expresu, ktorý už od polovice 19. storočia premával v rôznych obmenách medzi západnou a východnou Európou. Bol vlastne plných 150 rokov zhmotnením tejto myšlienky a v nejednom ohľade i jej symbolom: premával totiž iba v mierových rokoch, dvakrát jeho premávanie prerušili vojny a raz epidémia cholery. Symbolické je aj to, že v jednom z jeho vagónov bolo po prvej svetovej vojne podpísané prímerie medzi Francúzskom a Nemeckom a o dvadsať rokov neskôr, v tom istom vagóne, prinútil Hitler maršala Pétaina podpísať kapituláciu Francúzska. A symbolické je do tretice aj to, že pred koncom druhej svetovej vojny ho porazení nacisti vyhodili do vzduchu a v jeho troskách zhorel aj originál Versaillskej zmluvy. Toto všetko mal akiste na mysli Dr. Thomas Wohlfahrt, keď koncipoval svoj projekt, a nie som asi ďaleko od pravdy, ak poviem, že doň vložil aj svoje tajné želanie, aby sa vo vagónoch Literárneho expresu zrodili myšlienky blahodárnejšie a trvácnejšie, ako boli tie, vyjadrené v zničenom origináli Versaillskej zmluvy.
Globalizácia je dnes realitou i pojmom, ktorý na seba sústreďuje čoraz väčšiu pozornosť. Jej prejavom a reakciám na ňu ste sa na svojej ceste zrejme nevyhli ani vy. Ako ich posudzujete? Je príznačné, že podobné názory na globalizáciu, ako sa v spektakulárnej podobe prejavili nedávno v Prahe, existujú v latentnej forme takmer všade, kadiaľ expres prechádzal. Aspoň ja som ich zaregistroval, zrejme aj vďaka svojim francúzskym priateľom, ktorí ma na ne upozornili, keďže sú na ne citlivejší a alergickejší ako my - Stredoeurópania. No aj tí, čo svoje názory neprejavujú tak demonštratívne ako mladí ľavičiari, vnímajú globalizáciu ako čosi fatálne a negatívne, proti čomu sa treba brániť a najčastejšie ju zjednodušene chápu ako amerikanzáciu. Nie je to náhoda: planéta ešte nikdy nevytvárala toľko bohatstva a medzinárodná komunikácia nebola ešte nikdy taká intenzívna ako dnes, a predsa nerovnosť medzi ľuďmi a národmi namiesto toho, aby klesala, narastá. Bohatí sa stávajú ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. A priestor pre rozvoj človeka je čoraz menší a stiesnenejší. Keďže tieto procesy spustila a riadi koncentrovaná priemyselná, ekonomická a finančná moc, ktorej najsilnejším a dominantným článkom sú Spojené štáty, je logické, že sa im pripisuje hlavná zásluha i hlavná vina na tomto kontroverznom, rozporuplnom, živelnom, neodvratnom a nezvratnom vývine. "Duch liberálneho trhu bol dosiaľ zavretý v národnej fľaši," povedal jeden francúzsky politológ. "Gobalizácia ho teraz vypustila na slobodu a on sa stal neovládateľným." To sú tie živelné negatíva, na ktoré reagujú odporcovia globalizácie. Žiaľ, rovnako živelne, a preto bez nádeje na úspech. Pravda, globalizácia má zrejme aj pozitívne aspekty - vytvára nové vzťahy medzi štátmi, ekonómiami i jednotlivcami, rozširuje medziľudské vzťahy vo všetkých sférach života atď. Ale tie sa tak výrazne neprejavujú ani v kultúrnej sfére, ani v živote priemerného človeka, najmä mládeže, ktorá zatiaľ mala možnosť ochutnať iba jej trpké plody. Či ony raz dozrejú a budú sladšie? Na to si dnes nikto netrúfa odpovedať.
Také množstvo ľudí z rôznych krajín, rôzneho veku, teda i rôzneho vkusu, názorov a zvykov tvorilo zrejme veľmi heterogénnu spoločnosť, v rámci ktorej komunikácia akiste nebola jednoduchá... - Literatúra nás síce spojila do akejsi profesionálnej komunity, ale tá, ako vieme, nie je až taká homogénna. Ide predsa len o tvorivé individuality, z ktorých každá si chráni svoju osobitosť a názorovú jedinečnosť. Našťastie, inteligencia a duch tolerancie preklenuli tieto rozdiely, takže jedinou vážnou prekážkou komunikácie boli jazykové bariéry. Organizátori nášho expresu ich zrejme podcenili a nezabezpečili tlmočnícky servis, aký k takýmto multinacionálnym a multilingválnym zhromaždeniam patrí (Alebo si nebodaj mysleli: Nech si zvykajú na globalizovaný svet!), takže to viedlo k takým bizarnostiam, akých som aj zopár zažil. Napríklad už v Lisabone, čo som už pri rôznych príležitostiach spomínal, kde sa Rus a Poliak zhovárali po anglicky, aby im rozumeli aj domáci Portugalci. A čo bolo ešte horšie, tá dorozumievacia angličtina bola najčastejšie primitívna, turistická, že bola priam hanba ju používať pri náročnej výmene názorov. Jeden zo spolupasažierov mi povedal: "Tvárime sa ako duchovná elita, a hovoríme ako kočisi." Pravda, aj táto prekážka sa dala preklenúť či obísť okľukou, pomocou viacstupňového tlmočenia cez francúzštinu alebo nemčinu. My, Stredoeurópania, sme na tom boli o to lepšie, že sme sa vedeli dohovoriť, hoci s istými ťažkosťami, aj po nemecky alebo po maďarsky. A so Slovanmi i po slovensky.
Prešli ste dvadsiatimi mestami, z ktorých niektoré ste už aj predtým navštívili - napríklad Paríž, kde ste istý čas aj pôsobili. Ako ste ich po časovom odstupe vnímali? - Zo všetkým dvadsiatich miest som v minulosti navštívil iba štvrtinu, ostatných pätnásť som poznal len z počutia, no dnes mám dojem, že takmer všetky sa za tých pár desaťročí zmenili - k horšiemu. Takmer všetky sú dnes, jedny viac, druhé menej, znešvárené ani nie tak panelákmi ako skôr nevkusnými výstrelkami takzvanej modernej (blahobytne zbohatlíckej) architektúry, americkými reklamami, propagujúcimi Coca-colu, macdonaldy a milionárske autá, a sprejovými grafity. Sklamanie iného druhu som zažil v Petrohrade, v ktorom som ledva spoznal niekdajší Leningrad, ktorý som navštívil začiatkom šesťdesiatych rokov. Pravda, i ja som bol vtedy o niečo mladší, zachovalejší. Navyše vtedy bol slnečný máj s bielymi nocami, takže iste aj preto sa mi mesto videlo akési jasné, usmievavé, s množstvom pekných dievčat. Zatiaľ čo teraz pršalo, chodníky boli plné mlák a Nevský prospekt sa priam hýril invalidmi, prostitútkami a žobrajúcimi starenami a deťmi. Zo striech ošarpaných domov provokatívne vystreľovali do tmy svetelné reklamy, Coca-coly a macdonaldy, čo už zrejme patrí k folklóru zamerikanizovanej Európy.
Iste ste neboli len pasívnym pasažierom expresu. Zúčastňovali ste sa aj na jeho kultúrnych podujatiach?
- Každý účastník mal ešte pred nastúpením na cestu presne určený program, do ktorého prispel dvadsaťstranovým výberom zo svojej tvorby. Túto požiadavku som splnil i ja, a tak ako všetky príspevky, aj tie moje dali organizátori expresu preložiť do viacerých jazykov, aby sa mohli publikovať alebo predniesť na príslušných, programom stanovených miestach. Bol taký úzus, že každý autor prečítal vo svojej materčine úryvok príspevku, ktorý potom v príslušnom jazyku predniesol profesionálny interpret. I ja som takto vystúpil, dvakrát v Paríži a raz v Talline, a tak ako každého, i mňa odmenilo obecenstvo potleskom. No mal som dojem, že najviac si na našich čítačkách cenilo hlbkomyseľnosť a duchaplnosť, ktoré pokladalo za známky spisovateľského majstrovstva a že v angažovanosti a rafinovanosti prejavu videlo základné atribúty poézie. Najviac ma však prekvapilo, že podobné názory mali aj niektorí, najmä mladší spisovatelia. V diskusiách pri okrúhlom stole dominovali témy zjednotenej Európy, mediálnej revolúcie a globalizácie, ktorá predstavuje hrozbu nivelizácie vo všetkých sférach kultúry, najmä v oblasti slovesných prejavov.
Zažili ste na spoločných vystúpeniach, čítačkách či diskusiách niečo také, čo vás prekvapilo?
- Som presvedčený, že vnímavý človek, schopný empatie, akým by mal spisovateľ byť, prijíma každý zážitok ako novú a teda aj prekvapujúcu skúsenosť. V tomto zmysle som i ja zažil pár prekvapení. Napríklad bol som prekvapený, aký verný a trvácny obraz niektorých európskych miest a krajov zanechali vo mne knihy, ktoré som čítal ešte ako študent. Aj na miestach, kde som nikdy nebol, prelínali sa mi do čerstvých zážitkov staré literárne reminiscencie, takže takmer všade som sa cítil tak trochu doma. Príjemné pre mňa bolo aj poznanie názorovej zhody na problémy dnešnej Európy. V tejto súvislosti hodno spomenúť kolektívne vystúpenie pasažierov nášho expresu v Európskom parlamente, kam nás zaviedli belgickí hostitelia hneď po príchode do Bruselu. Už vo vlaku sme dostali karty, na ktoré mohol každý napísať štyridsiatimi slovami svoj názor na najpálčivejšie problémy dneška. Keď sme potom zasadli do parlamentných lavíc, mohol každý svoj príspevok aj verejne predniesť. Takmer všetky príspevky boli zamerané proti násiliu, xenofóbii a najmä proti nacionalistickej neznášanlivosti, čo bolo zrejme aj reakciou na Haiderovu aféru, ktorá práve v tých dňoch neurotizovala Európu.
Šesť týždňov spoločného cestovania bol dosť dlhý čas na to, aby sa neznámi navzájom zoznámili, ba aj spriatelili. Ale bol dosť dlhý i na to, aby sa rozdiely medzi nimi dostali na povrch?
- Myslím, že za tých šesť týždňov sa odohralo jedno i druhé: spisovatelia rôznych národov, rôznych generácií a umeleckých vierovyznaní sa zblížili v názoroch na kľúčové problémy sveta a naopak, spisovateľom tradičného typu, píšucim na písacom stroji alebo dokonca perom, liezli čoraz viac na nervy fanatickí "interpretisti", preceňujúci úlohu nových médií v súčasnej literárnej tvorbe. A potom tu bola oná spomínaná jazyková bariéra, ktorá sa pri dobrej vôli dala ľahko preklenúť, no častejšie to nestálo za to. Ja sám som sa bez problémov dorozumel a zblížil na základe prostých ľudských sympatií s desiatkami inovercov, ba i názorových protinožcov, lebo nič iné mi nezostávalo. Nielenže som bol najstarším pasažierom, ale aj jediným surrealistom a jediným patafyzikom Literárneho expresu.
zhovárala sa Martina Pavlíková
