Do volieb s hlavou hore
V neľahkom období sa tohto roku od 24. do 28. septembra konala výročná konferencia britskej Labour Party. Neľahké obdobie by sa dalo charakterizoval doslova výnimočným stavom pre britských labouristov, keď sa týždeň pred tohtoročným zjazdom dostali po prvý raz od začiatku svojho vládnutia volebnými preferenciami za konzervatívcov.
Pomer 38 ku 34 percent znamenal pre lídra svetovej tretej cesty Tonyho Blaira doslova katastrofu a asi najťažšie chvíle v živote, ako sa v tom období vyjadrovali ostrovné médiá. Vlna protestov spojených s vysokými cenami pohonných palív, ktorá sa prehnala celou Európou, v Británii spôsobila politické zemetrasenie. Tohtoročná konferencia sľubovala zaujímavé výstupy.
Ešte pred politickou zápletkou treba ozrejmiť, ako vyzerá konferencia jednej z dvoch potenciálnych vládnych strán. Britské letovisko Brighton, je každý druhý rok dejiskom takejto konferencie. Znamená to preň riadny rozruch a samozrejme aj veľké príjmy. Na dokreslenie situácie mi organizátori pošepli, že na konferenciu vydali okolo 20 000 vstupných povolení vo forme visačiek. Nie, toľko delegátov sa na zjazde nezúčastňuje. Delegátov je každoročne okolo 1000, k ním musíte tento rok pridať na každého delegáta troch (teda 3000) akreditovaných novinárov, naviac okolo 200 zahraničných hostí so sesterských ľavicových strán z celého sveta (medzi nimi ja a kolega od sociálnych demokratov), všetci veľvyslanci a niekoľkí terajší a vyslúžilí štátnici ako napr. chorvátsky ľavicový premiér Ivica Račan a nositeľ Nobelovej ceny mieru Nelson Mandela.
Príležitosť pre lobistov No a kto sú tí ostatní? Stovky policajtov, technikov, hudobníkov a nakoniec asi najpočetnejšia skupina exhibítorov resp. ovplyvňovateľov, ktorý prišli do oficiálneho areálu brightonskeho kongresového centra skúšať ovplyvňovať myslenie Labour Party propagovaním svojich produktov a služieb. Používajú na to rôzne techniky: rozdávanie pier, cukríkov, tašiek a iných darčekových predmetov od výmyslu sveta. Priestory, preplnené diskutujúcimi delegátmi, pretkávali rozličné pútače a iné formy dosť výraznej reklamy. No, aby som však labouristom nekrivdil, medzi výstavnými stánkami boli aj rôzne občianske iniciatívy od Amnesty International, cez zväz dôchodcov, ochrancov zvierat, lesbičiek, autistov až po iniciatívu za zrušenie embarga proti Kube. Skrátka, každý prítomný subjekt sa snažil upútať pozornosť, a to ešte nerátam rozdávačov letákov pred vstupom do areálu, ktorí vás v priebehu minúty vybavili pol kilom takýchto tlačovín. Poľovníci, trockisti a bojovníčky proti rakovine boli asi najakčnejší. Atmosféru štvordňovej akcie dotváralo okolo 200 iných akcií v podobe prednášok, konferencií, seminárov, kultúrnych akcií a iných mítingov. Skrátka, bol to veľký kolotoč. Jeden z delegátov mi prezradil, že niekedy si Labour Party krvopotne zháňala peniaze na svoju výročnú konferenciu, a v súčasnosti na nej zarábajú veľké peniaze. Veď aj náš veľvyslanec František Dlhopolček sa posťažoval, že za vstup musel zaplatiť 250 britských libier, čo je okolo 17 500 Sk.
Ako sa to teda všetko začalo? Všetci zodpovední nechali na seba dlho čakať. Príjemná bluesovo-jazzová melódia v podaní mladého orchestra zapĺňala sálu, a bolo cítiť, že dvíha náladu a vzbudzuje očakávania. Po pol hodine sa zhasli svetlá a celé vedenie strany v rade prichádzalo za predsednícky stôl. Medzi nimi samozrejme i navonok usmievavý Blair. Niekoľkominútový videoklip dal stretnutiu základné posolstvo: Labour Party - stabilná a jednotná, je pripravená ísť do nasledujúcich volieb s hlavou hore a s očakávaním jasného víťazstva. Toto posolstvo, a hlavne tá časť o jednotnosti je zvlášť príznačná. V roku 1979 Labour Party prehrala voľby, čím nechala vládnuť konzervatívcov celých 18 rokov, a tí dali Británii jasnú pečať. Prehra Strany práce súvisela celkom evidentne s rozháranosťou vedenia a vlastne celej strany. Najmenej tri krídla zápasili medzi sebou tými najšpinavšími metódami a verejnosť to veľmi pozorne sledovala. Hovorilo sa o trockistických konšpiráciách, pravicových špiónoch či posluhovačoch kapitálu. Jednoducho, voliči si dobre rozmysleli, či budú voliť rozhádanú stranu, ktorá nevie stabilizovať samú seba.
Zisky z otvorenosti Oficiálna doktrína dnešného vedenia, sa ospravedlňuje za to, že nechala pravicu vládnuť tak dlho a tým zdevastovať celý sociálny systém, ktorý v krajine ešte od čias vojny pretrvával. Nikto sa netají, že existujú trenice najmä medzi Blairom a niektorými jeho ministrami, napr. ministrom financií. Ale to neznamená, že je vláda rozhádaná. Mandát má legitímne zvolený líder a ten nesie na svojich pleciach zodpovednosť za vládnutie. Celý zjazd hral na neho. Ak si niekto predstavuje veľké diskusie, tak sa mýli. Konferencia bola súhrnom prednášok všetkých hlavných členov vlády o tom, čo sa podarilo a najmä čo sa ešte podarí splniť, keďže sú rozhodnutí vyhrať i ďalšie voľby. Zjazd bol úplne otvorený novinárom, a čo viac, Labour Party predala vysielacie práva niekoľkým televíziám, ktoré vysielali priamy prenos so zjazdu. Preto mala celá Británia možnosť sledovať túto veľkú šou. Okrem toho bol zabezpečený priamy prenos cez Internet, čo malo ešte viac otvoriť zhromaždenie a dať jasný signál, že blairovci sú moderní.
Diskusie neboli i preto, lebo sa všetko prediskutovalo dopredu. Labour Party má totiž systém prijímania dokumentov, pri ktorom sa v dvoch ročných cykloch diskutuje o niekoľkých nosných témach politiky a zapracúvava sa to do celkovej koncepcie. Teda na konferencii rozpor nehrozil. Všetci ministri a delegáti hrali na Blaira, a tým dokazovali verejnosti svoju silu i jednotu, najmä vtedy, keď bol Tony Blair jasne oslabený. Aj manifestácie pred budovou mali tendenciu slabnúť, keď už bolo jasné, že stranu nezdemoralizujú. Platformy v Labour Party od začiatku 90. rokov viditeľne neexistujú, keďže nový spôsob prijímania dokumentov umožňuje zapracovať do nich všetky pripomienky a tendencie. A pokiaľ ide o personálne spory medzi predstaviteľmi, hierarchia je jasná - líder je líder. Všetci ostatní len pomáhajú, avšak líder má záujem na tom, aby boli vo verejnosti dobre vnímaní.
Vážiť si jednotu Vyvrcholením konferencie býva vždy prejav premiéra, ak je strana vo vláde. Celý deň sa žije iba týmto momentom. Blair v 55 -minútovom prejave veľmi emotívne, ale i vecne vymenoval úspech vládnutia, a zdôraznil, že bude treba urobiť ešte viac. Pochválil hlavne svojich blízkych ministrov, ale nezabudol ani na vnútorných oponentov, za čo si vyslúžil veľký potlesk. (Už si vedia vážiť jednotu). Zaujímavé je, že sa ospravedlnil za megalomanskú stavbu, ktorú vláda nechala postaviť v Londýne, a za ktorú boli terčom ostrej kritiky médií. Celkom vtipne poňatý prejav vysvetľoval takisto čo by sa stalo, keby sa vrátili konzervatívni toryovci. Nezabudol poznamenať, že William Hague, líder opozície je nekompetentný opilec. Prejav mal obrovský úspech. 10 000 ľudí tlieskalo vo vytržení vyše päť minút. Blair bol šťastný, stískajúc pred prepchatou sálou manželku, že sa mu zase niečo podarilo a že asi zvrátil situáciu. Zlomyseľné médiá na druhý deň museli uznať, že mal prejav svojho života, a že i po obsahovej stránke bol vynikajúci. Kritizovali ho len tak, že na prvých stránkach analyzovali, akú mal premiér spotenú košeľu po nadľudskom výkone. Preferencie sa opravili, Blair sa vnútorne posilnil a Labour Party je po zjazde vyrovnaná a pripravená ísť do volieb.
Návod pre SDĽ Všetko ma to prinútilo veľmi otvorene uvažovať o osude SDĽ. O čo jednotlivým prúdom ide? Vyhrať voľby? Zmeniť Slovensko? Napraviť krivdy od Mečiara? Nedopustiť, aby sa vrátil, a aby sa raz nemuseli Slovensku ospravedlňovať? Blairovci takéto problémy vyriešili. Platformy majú zmysel pri presadzovaní jednotlivých politík formou prijatých dokumentov. Tým, že tento proces otvorili všetkým zložkám strany, odstránili možné štiepenie, založené na personálnych animozitách, a tak dosiahli vonkajšiu jednotu, a tým kredit na verejnosti. Poučená SDĽ predkladá na druhú časť 6. zjazdu tézy nového obsiahleho politického programu a zároveň s nimi i sprievodný dokument Postup SDĽ pri tvorbe nového programu. Ten sa trošku nechal inšpirovať otvorenosťou a konsenzuálnosťou prijímania dokumentov, ktoré budú zásadne určovať politiku strany. Uvidíme, ako sa to všetko skončí. Veď predsa ide o obsah politiky a nie o to, ktorá skupina vyhrá. n
Autor (1977) je medzinárodný tajomník SDĽ
