Reklama
Reklama

Popularita Michala Viewegha

Kedy ste pochopili, že vaším vyjadrovacím prostriedkom bude literatúra? Už na gymnáziu som sa považoval za chalana, o ktorom sa hovorilo, že zaujímavo píše. Bavili ma slohové práce, čo väčšinu mojich spolužiakov otravovalo.
Počet zobrazení: 438

Michal Viewegh

Kedy ste pochopili, že vaším vyjadrovacím prostriedkom bude literatúra?

Už na gymnáziu som sa považoval za chalana, o ktorom sa hovorilo, že zaujímavo píše. Bavili ma slohové práce, čo väčšinu mojich spolužiakov otravovalo. Vždy som za ne dostal jednotku alebao jedna mínus. Moje prvé pokusy boli úplné hlúposti, veci ťažko epigónske, písané pod vplyvom poviedok Šimka a Grossmana, ktoré som bez hanby napodobňoval. Dodnes je to pre mňa dôkaz, že i takto sa dá prísť k literatúre. Ako dievča, ktoré číta len Harlequinov, a po čase ju prestanú baviť a siahne po niečom inom, aj ja v momente, keď mi poetika Šimka a Grossmana začala byť tesná, robil som niečo iné. Na gymnáziu som napísal nejaké básničky a poviedky, keďže námetov bolo poskromne. Poézia 16. - 17. rokov (ak sa práve nevoláte Artur Rimbaud) je hlavne o tomto veku a problémoch s ním spojených. Potom som sa z nejakej bezradnosti - keďže som nič o svete nevedel - ocitol na vysokej škole ekonomickej, kde som strávil takmer dva roky. Po odchode som rok robil nočného vrátnika, čo bolo ideálne povolanie na čítanie. Práve vtedy som po prvýkrát začal vážne uvažovať o tom, že by som napísal nejaké poviedky. Prvé vyšli v Mladom svete a v Mladej fronte v rubrike pozostávajúcej z tvorby mladých autorov.

Čo nasledovalo po roku strávenom na vrátnici?

Dostal som sa do nultého ročníka Filozofickej fakulty UK, kde som potom študoval odbor český jazyk, literatúra a pedagogika. Počas tohto štúdia v 80-tych rokoch som napísal jednu krátku a dve väčšie novely, ktoré som postupne odovzdal nakladateľstvu Český spisovateľ. Pracoval tam vtedy pán Bílek, ktorý mi niekedy v roku 1984 povedal, že sa mu tá novela páčila a že ju vydá. Nakúpil som šampanské a všetkým oznámil, že teda budem spisovateľom. Novela však nevyšla, vraj ju zatrhol nejaký externý lektor, ktorý ju posudzoval z iných ako literárnych pozícií. Sklamaný, nahnevaný som pred príbuznými a všetkými známymi vyzeral ako blbec. Prvá novela Názory na vraždu vyšla až v roku 1990. Musel som čakať šesť rokov a to ma naučilo trpezlivosti.

Máte za sebou desať rokov spisovateľskej kariéry, hovorí sa o vás, že ste dobili český literárny trón. Aká motivácia na písanie vám ešte zostáva?

Musím povedať, že to sú skôr žurnalistické formulácie, ktoré znejú príjemne a lichotivo. Keby tu sedeli českí literárni kritici, tak by sa museli nad tým usmievať. Ak si odmyslíme bombastickosť týchto formulácií pokiaľ ide o výšku nákladov alebo počet prekladov, v oblasti literatúry by som to aj ja považoval za určitý úspech. Ale celý rad kritikov ma dodnes ešte neprijal do prvej ligy českej literatúry, skôr ma z nej vyháňajú.

Čo je pravdy na vašom titule najprekladanejšieho žijúceho autora v Čechách?

Novinári sem-tam prestrelia. Možno v kategórii súčasných autorov to platí, preložili ma do 12 jazykov. Myslím si však, že Ivan Klíma, Pavel Kohout alebo Bohumil Hrabal majú preklady svojich knižiek vo viacerých jazykoch. Neviem, či ten superlatív "najprekladanejší" platí všeobecne. Potešilo ma a je to pre mňa i dôležité, že som vyšiel napríklad vo veľkých nakladateľstvách v Nemecku, v Taliansku, v parížskom Fla Marion, kde sa to už deväť rokov nepodarilo žiadnemu Čechovi.

Pozitíva a negatíva spisovateľskej kariéry, váš život pred a po...

Ohľadom popularity a slávy používam jednu metaforu: predstavte si, že ide mladík v preplnenom vlaku a náhle si mu do lona sadne krásne dievča. Zo začiatku je to veľmi príjemné (zvlášť, keď sa trochu zavrtí), ale potom si uvedomí, ako dlho ešte pocestuje, koľko to dievča váži a zamrzne mu úsmev. Je to samozrejme trochu kŕčovitá metafora, ale ilustruje ten pocit. Nie je pravda, keď ľudia hovoria, že to zo začiatku nie je príjemné. Je to príjemné, ale človek veľmi rýchlo vytriezvie a, bohužiaľ, začnú niekedy prevažovať tie menej príjemné veci.

Dá sa rozbiť idealistická predstava ľudí o tom, aké skvelé je byť slávnym?

Treba priznať sa, že občas niekde u lekára alebo v samoobsluhe sa k vám správajú milo, pretože vás poznajú. Ste pozývaný na rôzne párty, akcie, kde jete zadarmo lososa. To je tá výhoda. Zároveň však sláva obsahuje i to, že cestujete v električke a ľudia na vás ukazujú. Chcete si zatancovať, ale nemôžete, lebo v momente, keď vstúpite na parket, tak niekto o vás povie, že ten "blbeček sa tu predvádza". Stratíte slobodu pozorovať. Mne sa vždy páčilo vnímať ľudí. Teraz sa človek dostáva do obrátenej pozície. Je to on, kto je pozorovaný, ako sa chová, s kým je, kde je, čo si dá na obed, či sa opil alebo nie.

Ako hodnotíte vlastné knihy? Ktorá sa vám zdá najvydarenejšia aj vzhľadom na reakcie, ktoré vyvolala?

Objektívne najúspešnejšie budú asi Báječná léta pod psa, pretože nimi to všetko začalo. Dostal som za ne cenu Jiřího Ortena a všetko ostatné sa na to nabalilo. Je to knižka, ktorú mám veľmi rád, ale nie je pre mňa tá najdôležitejšia. Napísal som napríklad román o vzťahu otca k dcére, ktorý vznikal v období, keď som sa rozviedol a nemohol som svoju dcéru pravidelne vídať. Je to knižka, ktorá možno literárne nedosahuje kvalitu Báječných let, ale je pre mňa osobne dôležitá. Nikdy by som nepovedal, že mi na nej nezáleží.

Prečo by sa vlastne mali hodnotiť knihy podľa pravidiel, ktoré stanovujú literárni kritici?!

Samozrejme. Čo sa týka úspechu vo výške nákladov, hodnotenia, kritiky, to by asi vyhrali Báječné léta psa. Každú z mojich knižiek mám z nejakého dôvodu a svojím spôsobom rád. Pri každej si spomínam si na obdobie, kedy som ju písal.

Čo znamená slovo "vieweghizácia" literatúry?

Je to termín, ktorý som nedávno zironizoval v časopise Neon, ale nevymyslel som ho ja. Neviem, kto je autorom tohto výroku, je to termín, ktorý padol na besede pražského knižného veľtrhu, pokiaľ sa už neobjavil skôr v nejakom článku. Na uvedenej besede bolo toto slovo veľmi frekventované a použité jednoznačne v pejoratívnom kontexte. Znamenalo spovrchnenie literatúry, snahu vyjsť v ústrety masovému vkusu, teda div nie zradu ideálov a princípov literatúry.

Ako vzdorujete výčitkám, ktoré vás obviňujú, že sa pričasto zaoberáte témou mladých dievčat? Obviňovania, že na to neustále myslíte a píšete o tom... Dá sa dookola opakovať vysvetlenie, ktoré ste už tisíckrát povedali?

Je to čiastočne pravda - myslím na to. Keď niekto chodí so študentkou tvorivého písania, ako teraz ja, asi ťažko môže hovoriť, že je to mýtus. Ale na druhej strane existuje jedno klišé, že deväťdesiat percent môjho publika tvoria mladé dievčatá a nikto iný. Ktokoľvek by však prišiel na moju besedu, tak by videl úplne iné publikum. Samozrejme, že sú tam aj dievčatá, ale je to prípad od prípadu. Keď čítam literárne paródie, tak ide o úplne iné publikum, než napríklad pri autogramiáde Výchovy dívek v Čechách. Autor si tému nevyberá, ale téma si nájde autora. Aspoň u mňa to zatiaľ vždy platilo. Píšem o tom, čo mi v danom momente pripadá ako zaujímavé, vzrušujúce, o čom sa môžem domnievať, že ma udrží pri počítači tri - štyri mesiace a neprestane ma baviť. Samozrejme, že sex je veľká, zaujímavá a vzrušujúca téma. Ale nepíšem predsa len o tom, moje knihy sú aj o úplne iných veciach. Napríklad novelu Názory na vraždu, ktorá je o unáhlených úsudkoch, napísal som román o vzťahu rozvedených otcov a dcér, ktorý je tiež o niečom úplne inom.

Autenticita a vy. Chystáte sa prelomiť zaužívanú normu rozprávania v prvej osobe, alebo ste ľudí už naučili, že to, čo píšete nie je celé o vás?

Skôr som rezignoval na možnosť naučiť to niekoho. Myslím si, že súdny, vnímavý čitateľ chápe, že keď píšem v prvej osobe, tak to neznamená autor rovná sa rozprávač. Tí ľudia, ktorí to nechcú pochopiť (vrátane výkladov literárnej kritiky) robia školácku chybu.Predsa len ide o remeselný trik. Prvá osoba je pre čitateľov zaujímavejšia, majú pocit, akoby im chcel autor o sebe niečo povedať intímne, pikantné. Je známe, že prvá osoba pôsobí atraktívnejšie a ja som z toho už trochu unavený, ako sa to stále spája. Akoby neexistoval samostatný románový svet, ktorý s osobou autora takmer vôbec nesúvisí. Do značnej miery som si to spôsobil sám. Chcem si odpočinúť a "odstrihnúť" sa z neustálych personifikácií. V lete plánujem napísať knihu s pracovným názvom Román pre ženy. Mám rozpracované tri ženské postavy troch generácií. Potom snáď každý pochopí, aj keď budem písať v prvej osobe, že to nie som ja. Možno ide o trúfalosť štylizovať sa do postavy tridsať či šesťdesiatročnej ženy, ale táto trúfalosť je podmienkou písania.

Nebojíte sa, že budete písať o niečom, čo už bolo napísané?

Tomu sa nikto nevyhne, ale táto vec ma netrápi. Všetko už bolo napísané, ale nie všetko bolo prečítané. I dnešné generácie chcú čítať súčasné ľúbostné príbehy, súčasné komédie. Sú to variácie na známe témy. Jeden zo znakov postmoderny je, že sa autori vracajú alebo využívajú archetypálne príbehy. Vezmú si napríklad sujet rozprávky alebo Shakespearovej drámy, využívajú príbeh o žiarlivosti, hoci vedia, že Othelo tu už raz bol. Keď píšem milostný príbeh, som konfrontovaný s miliónmi iných ľúbostných príbehov. To by ma nemalo ochromovať, ale naopak inšpirovať, ako to napísať dnes a pre dnešné publikum.

Spisovateľ humoru a irónie
Vzrušujúca hranica fikcie a reality

Takmer pol milióna predaných kníh, preložených do dvanástich jazykov sveta predstavuje číselnú bilanciu úspechu najobľúbenejšieho českého spisovateľa 90. Rokov Michala Viewegha. Vieweghove silné dialógy, rozprávačský švih, humorná odľahčenosť, až sebairónia spolu vytvárajú neodolateľne čítavé dobrodružstvo. Autor nepopiera, že okrem svojej fantázie chodí po inšpiráciu do vlastných zážitkov. Tvrdí, že píše poviedky a romány, nie denníky, či spovede. Svojich čitateľov (najmä čitateľky) asi ťažko presvedčí, že knižný Kvido, Max či Oskar nie je on sám.

Pravdivé a skutočné sú podľa jeho slov skúsenosti a pocity, nie konkrétne historky. Tie vznikajú ako "vzrušujúca kombinácia fikcie s realitou", pričom skutočné príbehy nepochádzajú len z jeho života. Viewegh jednoducho píše o tom, čo osobne veľmi dobre pozná a čo ho mimoriadne zaujíma. Humor, nadhľad, irónia ho však v očiach verejnosti pasovali za autora, od ktorého sa s každou novou knihou očakáva "niečo vtipné, originálne a múdre o dnešku".

Témy si Viewegha údajne hľadajú samy a tak prostredníctvom jeho pera žijeme groteskné osudy jednej rodiny v časoch normalizácia, vyučujeme milionársku dcérku tvorivé písanie i život. Cestujeme s ním s brilantne vybranou vzorkou českých turistov do talianskeho letoviska Bibione. Dozvedáme sa o slastiach i strastiach otcovského údelu a posledné leto sme si okorenili zmesou (ne)manželských sexi poviedok. Ani prípadné pranierovanie zo strany literárnych kritikov nemôže ohroziť Vieweghovo víťazné tiahnutie českou literatúrou!

Bibliografia:

  • Názory na vraždu (1990)
  • Báječná léta pod psa (1992) - sfilmované, cena Jiřího Ortena
  • Nápady laskavého čtenáře (1993)
  • Výchova dívek v Čechách (1994) - sfilmované
  • Účastníci zájezdu (1996)
  • Zapisovatelé otcovské lásky (1998)
  • Povídky o manželství a sexu (1999)

 

Michal Viewegh: Príručný slovníček pre začínajúcich spisovateľov

Česká republika - posledný ostrovček vkusu v mori literárneho gýča

Čitateľské masy - polovzdelané hordy úradníčok, predavačiek, matiek v domácnosti, učiteliek, knihovníčok, inžinierok a lekárok, ktoré svojimi primitívnymi nárokmi na zrozumiteľnosť, čítavosť a zábavnosť zakúpených kníh, ako aj povestnou neschopnosťou rozlíšiť literárny konzum od skutočného umenia drasticky prispeli k tzv. vieweghizácii literatúry

Gýč - kniha, ktorej náklad presiahne 10 tisíc výtlačkov (napríklad Báječná léta pod psa, Zlaté stránky a iné)

Humor - jeden z hlavných nástrojov vieweghizácie literatúry

Nemohúcnosť sociálna 1. hlavný znak definujúci skutočného básnika 2. popri vážnej chorobe druhý významný argument pre udelenie literárnej ceny

Obec spisovateľov - humanitárna organizácia zameraná na materiálnu a najmä psychologickú pomoc starším ľuďom, postihnutým chronickým sebaklamom

Outsider sympatický - autor neúspešnej knihy

Outsider nesympatický - autor mimoriadne úspešnej knihy

Talent literárny - autor nie je jeho výhradným vlastníkom, ale len dočasným nájomníkom a je povinný skladať kritikom ako delegovaným zástupcom národa každoročne účet ako, kedy a prečo so svojim talentom nakladá

Viewegh Michal - povrchný humorista, popredný predstaviteľ tzv. autorského hovadizmu. Býva tiež označovaný za "Temelín českej literatúry" či "génia priemernosti" (rovnako ako Adolf Hitler). Zneužíva tiež primitívne pudy čitateľských más na svoje obohatenie

Vieweghizácia literatúry - výstižné označenie celkovej devastácia a devalvácie českej literatúry 90. rokov

Podľa časopisu NEON

pripravila Barbora Obuchová

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama