Kultúra má schopnosť vízie
Spisovateľ Ján Tužinský sa o svete a k svetu nevyjadruje len obrazmi svojej literárnej tvorby v zákutí pracovne. Patrí k neveľkému radu slovenských esejistov. Jeho eseje sa vyznačujú polemickou ostrosťou, vzdelanostnou úrovňou, kultivovanosťou sebavyjadrenia i múdrou pokorou. Múdrou, nie naivnou, nie zbabelou. Nečinný nie je ani ako člen spoločnosti a predseda Spolku slovenských spisovateľov zvlášť. Najmä z poslania tejto svojej funkcie sa nedávno zúčastnil na Sviatku bieloruského písomníctva a konferencii slovanských spisovateľov, na ktorej zaznela téma nielen súčasná, ale aj naliehavá téma globalizácie. A tá bola aj východiskom pre náš rozhovor.
Dramatický stret ekonomík, boj o materiálne blaho medzi svetom západným, východným, južným, severným, alebo vyhraneným kontinentálne, farebne, sprevádza zároveň aj rovnako dramatický stret kultúr. Stret, a teda nevyhnutné prelínanie, sa nevyhne konfliktom. Ani konfliktom kultúrnym. Čo si myslíte o konflikte civilizácií, a ich kultúrnych hodnôt zvlášť?
Predovšetkým by som chcel poznamenať, keďže spomínate ekonomické blaho, že toto vzniká vždy na úkor niekoho a niečoho. Je celkom isto mylná predstava o bohatom svete ako celku. Vidíme, že ekonomické nadbytky bohatých krajín neriešia problémy miliónov hladujúcich a ešte stále od hladu zomierajúcich ľudí na našej planéte. Takéto konštatovanie platí aj v rovine informácií. Ich dostupnosť na internete má svoje nespochybniteľné prednosti, ale aj vážne hrozby. Táto globálna sieť môže v budúcnosti spôsobiť ešte veľa problémov. To, čo je na tejto globálnej sieti pozitívne, nemusí v budúcnosti vyvážiť mnohé negatíva: šírenie pornografie, zavádzajúce informácie, či priama propagácia militantných a dnes zdanlivo okrajových ideí, ekonomická diverzia a podobne.
V rovine klasických elektronických médií takéto konštatovanie platí ešte výraznejšie. Vysielanie prostredníctvom satelitov vlastne vytvára monopolizačný tlak selektovaných informácií a to v záujme ich vlastníkov. Už dnes v rámci zjednotenej i nezjednotenej Európy vidíme, ako neúspešne tomuto tlaku čelíme. Či to už niekto pripustí, či nie, faktom zostáva, že z obrazoviek televíznych prijímačov sa na nás v nebývalej miere valí brutalita, násilie a krv. Už aj takýto celkom zjavný fakt o niečom vážnom v rovine stretu americkej civilizácie s tradičnými kultúrami Európy, Ázie, či Afriky o niečom vážnom vypovedá. Ide vlastne o to najpodstatnejšie, začal sa celkom surový zápas o vedomie, zápas o rozklad tradičných hodnôt, ktorý sa často odohráva v rovine podprahového vnímania. Okrem iného ide na jednej strane o vymývanie mozgov, na strane druhej o ich kupovanie. Treba teda povedať, že globalizácia nepredstavuje vo svojom prudkom dychu oživovanie spojitosti sveta, ale jeho ovládnutie finančnou špičkou. A tá nikdy nebola milosrdná. Dnes vlastní také prostriedky, keď si môže dovoliť kupovať duše. Je naivita myslieť si, že prostriedky, ktoré do tohto procesu vkladá, investuje v záujme ľudskej civilizácie ako celku.
Globalizácia je však permanentný problém, či už ako konflikt alebo súzvučný proces, odkedy sa kmene, národy, ríše, štáty, spoločenstvá štátnych útvarov začali dotýkať. Permanentný, lebo je s vývojom ľudstva v materiálnom i duchovnom zmysle nevyhnutný. V čom je pre vás, ako slovenského spisovateľa a intelektuála, naliehavý a dramatický problém globalizácie dnes?
Nezamieňal by som predovšetkým dva pojmy: globalizáciu a vzájomnú spoluprácu. Je jasné, že vždy v rámci výmeny existovali v jednotlivých kultúrach niektoré ich spoločné znaky, ale aj jasné rozdielnosti. Tieto rozličnosti však práve v rámci kooperácie boli rovnako dôležité ako ich spoločné prvky. Výmena, či obchodovanie s ľudským "materiálom" sa však nikde neukázalo ako pozitívne. Naopak, prijateľné bolo len ovplyvňovanie v rovine ducha. Práve ono vyplývalo z akéhosi spoločného, ak chcete aj ľudského, prazákladu. V ňom sa však vždy ako v zrkadle vyjavovali aj rozličnosti. A práve tieto rozličnosti spôsobili motiváciu pri akejkoľvek vzájomnej výmene, materiálnej i duchovnej. Inak by stratila zmysel. Človek sa môže aj ako individualita vyvíjať vlastnou skúsenosťou, ale nemôže s ňou sám so sebou obchodovať. Iba ak by zošalel. Navyše, väčšina tohto skúsenostného substrátu je neprenosná. Tvorí základ jeho neopakovateľnej individuality. Takúto skúsenosť nesú v sebe zakódovanú aj jednotlivé kmene, národy i štáty. Nie je zameniteľná... Proces globalizácie je voči tejto individualite a neopakovateľnosti deštrukčný. Jeho cieľom je túto individualitu rozbiť. A v tom je vážne nebezpečenstvo, hrozba!
V podstate kultúry je prijímanie a následné spracovanie a spoločenské etablovanie informácií z okolitého sveta, hranice ktorého vymedzuje hádam len vesmír. Napriek tomu sa jednotlivé kultúry snažia konzervovať svoju výlučnosť, bránia sa, niekedy až urputne, práve globalizácii, prelínaniu, hoci sú všetky ľudské. Táto tendencia je badateľná aj v postojoch slovenských kultúrnych predstaviteľov. Akoby sme sa báli púšťať do nášho kultúrneho teritória iné (aj keď chápem, že z hľadiska ekonomiky agresívne až pustošivé) kultúrne, civilizačné vplyvy. Je slovenská kultúra taká slabá v kolenách, aby podľahla ako naivná panna? Alebo sú kultúry zásadne neprepojiteľné, nedokážu navzájom pozitívne komunikovať, akceptovať a vstrebávať svoje hodnoty, a sú teda principiálne nevraživé, ich stret nevyhnutne speje k víťazstvu jednej koncepcie a zániku druhej?
Kultúra nie je čosi večné. Ide o ustavičný proces a je nevyhnutné, aby sme si toho boli vedomí. Slovensko a slovenská kultúra zatiaľ prežila napriek všetkému a všetkým. Vždy tu však bolo nebezpečenstvo, o ktorom Štefan Moravčík výstižne napísal: "Ty lipa naša, holá mať, všetci by ťa chceli mať!" Iná vec spočíva v kvalite kultúrneho spoločenstva. Tá celkom jednoznačne nemusí súvisieť s početnosťou, problém však nastáva vtedy, keď dochádza ku konfrontácii civilizácie a kultúry. Tieto dva fenomény nie sú totiž totožné. Civilizácia v takomto boji obvykle potláča hĺbkové vedomie kultúry. Už tým, že ho sama nemusí obsahovať. Pripomeňme si napríklad zlikvidovanie pôvodných indiánskych kultúr americkou civilizáciou, ktorá teraz pokračuje vo svojom ťažení priestorom Európy. Toto ohrozenie sa teda nijako netýka iba Slovenska. Od Slovenska však bude závisieť, akou mierou bude schopné zvládnuť na jednej strane svoje kontakty s inými kultúrami a na strane druhej vlastnú identifikáciu v rámci nich.
Nedávno ste sa zúčastnili na Sviatku bieloruského písomníctva a konferencii slovanských spisovateľov. Vystúpili ste na tému "Tretie tisícročie ako výzva na obnovu slovanskej vzájomnosti". Hoci sa pojem národ v politickom kontexte objavil historicky len nedávno, pred nejakými dvoma storočiami, prizývanie k slovanskej vzájomnosti dnes už znie staromilsky, prinajmenšom ako aktualita z 19. storočia. Prečo je to podľa vás taká nepretržitá či znovuzrodená aktualita? Potrebujeme vzývanie duchov predkov, aby sme sa orientovali a presadili v dnešnom svete?
Predovšetkým treba povedať, že proces národného uvedomenia a tvorby štátov na tomto základe v 19. storočí nebol ukončený. Preto sa ako celkom prirodzený po systémových zmenách z konca osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokoch vynoril ako aktuálny. Preto sa môže javiť ako niečo protirečivé vo vzťahu k integračným snahám EÚ. Ale Slovensko nebolo v takomto protirečivom úsilí ojedinelé. Z toho dosť logicky vyplýva aj to, že prirodzená túžba národov na sebaurčenie (a to aj formou vlastnej štátnej suverenity) je v súčasnosti prirodzenejšia než akýkoľvek duchovný kolonializmus. Aj keby bol zakliaty do nostalgie pohrobkov tzv. československého národa.
Tieto novo vzniknuté, ale staré spoločenstvá nevyhnutne hľadajú, alebo by mali hľadať kontakty s okolitým svetom. Nevidím dôvod, prečo by nemali obnovovať svoje najprirodzenejšie vzťahy. Veď práve vďaka nim všetko prežili a uchovali sa ako nezameniteľné fe-nomény. Pochybovať o spoločných hlbinných vzťahoch medzi slovanskými národmi nemôžu vari ani v Patagónii. Faktom zostáva aj to, že práve slovanské národy sú dnes vystavené najväčšiemu tlaku v rovine sociálnej, mediálnej, vojensko-strategickej. Je teda na čase, aby sme kultúrne kooperovali s našimi najprirodzenejšími spojencami. Nie je žiadnou chybou, ak bránime v rovine kultúry svoje, veď to ešte nijako neznamená kompletné odmietanie pozitívnych a obohacujúcich prvkov z iných kultúr. Nemôžme však strkať hlavu do piesku pred agresívnymi vplyvmi pakultúrnych javov, ktoré nám servírujú globalizátori najrozličnejšieho rangu, oligarchovia elektronických médií, masoví vydavatelia literárneho braku. Máme prinajmenej povinnosť chrániť vlastné hodnoty národných literatúr, výtvarného umenia, hudby, tradičných ľudových remesiel a pod.
Toto všetko si vyžaduje minimálne navzájom poznať vznikajúce umelecké artefakty, vzájomné kontakty tvorcov, ale aj podporovateľov umeleckej kultúry. To bol predovšetkým hlavný význam stretnutia v Bielorusku, kde sa aj na náš podnet podarilo založiť organizáciu, ktorej bude predsedať poetka a šéfredaktorka časopisu Vsemirnaja literatúra Taisa Bondarová. Zaiste sa niekomu môže vidieť staromilské, keď opäť po mnohých rokoch na medzinárodnom fóre bieloruský historik Ivan Čarota pripomínal naše spoločné kultúrne zväzky od čias Cyrila a Metoda, cez Kollára, Vajanského a Štúra. Nuž nemôžem nikomu zabrániť, aby toto všetko nebral ako nostalgiu z hlbín dejín. Treba si však ujasniť, čo by z nás bez tejto hĺbky bolo dnes? Duch predkov je spojený s našou prítomnou duchovnosťou, s našou oprávnenosťou žiť v konkrétnom čase a priestore. Je súčasťou génia loci Slovenska, ale aj génia loci slovanstva. Tak ako strom nemôže rásť bez koreňov, nemôže byť ani kultúra bez vedomia svojej minulosti. Práve naopak. Kultúra, ktorá má schopnosť vízie, opiera sa pri jej tvorbe o svoj hlbinný substrát. Ten sa naozaj nenachádza v priestore lacných reklamných šotov. Ani v priestore mýtu o vojakovi Rambovi.
Úsilie o identitu národných kultúr v kontexte integračných procesov je legitímny, aktuálny proces. Má viacero východísk, tendencií riešenia. Aký je váš postoj k týmto procesom, opäť ako slovenského spisovateľ a intelektuála?
Už som to vlastne povedal. Oba tieto procesy sú síce protismerné, ale prirodzené. Napokon, čo je bez rozporov, býva často aj bez možností. Pri všetkých integračných vzťahoch sa treba oslobodiť od istej dávky naivity. Celá integrácia do EÚ alebo NATO len v malej miere závisí od našich snáh a želaní. Zato však závisí od tvrdých, často nesplniteľných požiadaviek večne cestujúcich komisárov, ktorí si nevedia pozametať špinu spred vlastných prahov. Pripomína mi to znásilňované dievča, ktoré násilník bije po tvári, pretože nespolupracuje.
Prizývate, aby sme sa obzreli späť, aby sme si my, Slovania uvedomili samých seba, hodnoty, ktoré sme vytvorili a ktoré významne, neraz rozhodujúco, spoluvytvárali tento civilizovaný svet. Je nevyhnutné robiť to v súčasnosti tak sekulárne? Lebo založenie medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva, ktorého cieľom je výmena duchovných hodnôt medzi jednotlivými krajinami a koordinácia presadzovania spoločných záujmov na svetovej scéne, je vymedzovanie vlastného dvorčeka, snaha o nedotknuteľnosť duchovného vlastníctva. Myslíte, že Slovania by nedokázali suverénne komunikovať s civilizovaným svetom na úrovni národných kultúr, ba aj na úrovni ich individuálnych predstaviteľov, bez toho, aby sa inštitucionálne etablovali?
Mohol by som odpovedať protiotázkou, ktorá by smerovala k jasnej a nepopierateľnej organizovanosti globalizátorov. Ich postup je tvrdo prepracovaný a len veľkí naivisti sa môžu domnievať, že v reťazcoch mediálnych kampaní existuje nejaká náhodná príčinnosť. Spomeniem len množstvo najrozličnejších "otvorených" spoločností podporovaných nadátormi najťažšieho kalibru, ako sa tieto v mihu zatvoria pred akoukoľvek aktivitou, ktorá nepodporuje globalizačné alebo svetoobčianske tendencie. Je teda nevyhnutné hľadať iné cesty, ktoré sú prajnejšie iným tendenciám. To je, myslím, celkom legitímne a prirodzené. Nemôžeme sa do nekonečna hrať na spiacu Ruženku a čakať, že nás k životu prebudí rozprávkový princ. O prírode sa výstižne a dobre hovorí, že ju máme požičanú od svojich detí. Takto sme vlastným deťom zaviazaní, aj pokiaľ ide o kultúru a špeciálne umeleckú kultúru, dejiny a tradície vlastného národa. Neviem, čo by som k tomu mal ešte dodať. Kto chce, pochopí, kto sa chce silou mocou vykoreniť, ten sa vykorení, ale aj na to potrebuje najskôr niekde patriť, byť súčasťou nejakého spoločenstva. Keby som to mal predsa len trochu odľahčiť, povedal by som spolu s Haškovým Švejkom: "Já miluji, když je někto přímo odněkud!"
zhováral sa Ján Ištvančin
Autor rozhovoru (1953) je nezávislý publicista
