Farárska pravda
Nemienim vyslovovať stanovisko k najnovšej verzii návrhu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, pretože o tom sa už v SLOVE napísalo veľa. Žiaľ, v súvislosti s frázami o tom, ako sa vraj dnes zohľadňujú práva človeka (najmä v tom, aby si mohol slobodne vytvárať svoje názory na prírodu, svet, život, pokiaľ budú založené na dodržiavaní morálnych princípov), sa musím k veci vyjadriť. K napísaniu týchto pár viet ma inšpirovali slová kázne Mons. Andreja Imricha na tradičnej odpustovej slávnosti sv. Anny, ktorá sa usporiadala v Kluknave v okrese Gelnica pre tri diecézy - košickú, rožňavskú a spišskú. Citujem: "My, kresťania vieme a veríme, že Boh jestvuje. Ateisti síce neveria, ale ani nevedia. (...) Domáhame sa rovnakého postavenia. Nemá predsa logiku, aby štát podporoval iba ateistickú výchovu a nepodporoval ju v akomkoľvek inom duchu. Nesmieme pripustiť, aby mal ateizmus v spoločnosti väčšie práva a väčšiu podporu od štátu ako cirkvi a náboženstvá. Niektorí sú naladení proti samej existencii cirkevných škôl, vyučovaniu náboženstva a kresťanskej výchove vôbec." (Korzár, 30. 7. 2000).
Podľa týchto slov neviem, či pán biskup neprišiel z inej planéty. Veď opak je pravdou. Minule mi známy, ktorý je spolu s celou svojou rodinou ateista, povedal, že v štátnej škole sa jeho vnuk na hodine dejepisu musel učiť recitovať otčenáš, lebo to vraj patrí do znalosti histórie. "Štát vyberá peniaze (dane) od všetkých a pre všetkých, teda aj na výchovu všetkých detí," povedal ďalej pán farár. Správne, ale neadresne. Veď práve my, členovia humanistickej to spoločnosti Promethea, a všetci prívrženci voľnej myšlienky, sa tohto práva domáhame už od svojho vzniku a nedostáva sa nám ho. Cirkev má majetky, pôdu, lesy, štát platí z daní všetkých farárov i cirkevné školy a my existujeme prakticky len z členských príspevkov. Obracaním sa na kompetentné inštitúcie sa nič nerieši.
Pre ilustráciu uvediem, že predseda Ústrednej rady Spoločnosti Prometheus požiadal už pred rokom ministra kultúry SR o riešenie postavenia občanov bez náboženského vyznania a viackrát záležitosť urgoval, no odpovede sa mu nedostalo. Podobne, čiže bez odozvy, zasielame už od roku 1990 do STV návrhy so žiadosťou, aby sa v rámci jej činnosti odrážali aj potreby ľudí s humanistickým ponímaním sveta. Ak naši vládni predstavitelia neustále hovoria o potrebe približovania sa k vyspelým štátom, lebo potom nám bude dobre, tak prax je opačná. Vraciame sa ďaleko do stredoveku, keď dnes u nás preferované ideológie vládli. Vraciame sa tam, kde pracujúci či poddaný ľud mal len poslúchať, a za mlčanie mu bolo sľubované bohatstvo nebeské - život v raji. Opäť začína znieť: Skôr prejde ťava uchom ihly ako boháč do kráľovstva nebeského. Nič to, že žijete v biede, milí veriaci, bohatstvo vás čaká tam hore - ubezpečujú kňazi. Tí, ktorí sú blízko k odchodu z tohto sveta, tomu naplno veria, mladí to počúvajú, ale súčasne sa aj zabávajú.
Dnes sa u nás hovorí, že jediná cesta obrody morálneho stavu spoločnosti je v cirkvi. Stačí, keď uvediem citát spoluzakladateľa KDH Ivana Šimku (SLOVO č. 30/2000), ktorý o požiadavkách na charakter či morálny profil osobnosti v rozhovore uviedol: "Základným kritériom pri výbere nie sú napokon charakterové vlastnosti človeka, no to, do akej miery bude nový člen podporovať toho-ktorého funkcionára strany." Tak si, vážení občania, vyberme. Ostáva skutočne veriť iba dokázanej pravde!
Viliam Gallo, Košice
