Radšej teraz, ako nikdy
Najmenej raz v každom volebnom období sa epicentrom spoločenského nepokoja, ale aj nástrojom na vytĺkanie politického kapitálu stávajú tí, od ktorých bytostne závisíme všetci. Áno, bez lekárov by sme sa pri drvivej väčšine diagnóz približovali k pazúrom smrti alebo trvalého zdravotného postihnutia rýchlejšie ako za ich často spochybňovanej, no v podstate nevyhnutnej asistencie. Fakt, že riadiť rezort je čosi diametrálne iné, ako ho kritizovať "spoza bučka", nie je nijakým objavom. Strasti v ňom obsiahnuté si už mali šancu okúsiť takmer všetci účastníci tejto koalično-opozičnej hry s prvkami nepretržitej rotácie kádrov. Napohľad sa jej scenár javí ako nudný sled javov a udalostí, kde dochádza nanajvýš k výmene aktérov, bez zjavnej vývojovej špirály. To je však fatálny omyl! Postupná dramatizácia situácie v slovenskom zdravotníctve totiž napreduje systematicky a bez ohľadu na to, či štátnej exekutíve momentálne šéfuje Mečiar, Čarnogurský, Moravčík alebo Dzurinda. Za uplynulé desaťročie sa však nik z nich nepostavil voči problému zoči-voči, teda s nepredstieraným úmyslom riešiť ho od základov, vo väzbe na rozpočtový komplex všetkých rezortov.
A tak kým ľudia v bielych plášťoch musia vo svojej profesii veľmi často riešiť otázku radikálneho chirurgického rezu na tele pacienta, pre vládnych činiteľov je takýto krok voči chorému rezortu naďalej absolútne neznámym pojmom. Novopečený minister obviňuje Lekárske odborové združenie za ultimatívnu formu, akou prikročilo k presadzovaniu svojich požiadaviek. Dokonca nešetrí paušálnym odsudzovaním lekárov za to, že niektorí z nich ukazujú kolegom, ktorí sa k údajne trom úväzkom a dvestotisícovým príjmom nikdy nevyšplhajú, dlhé nosy. Bývalý lekár a ešte k tomu gynekológ však musí sám najlepšie tušiť, že východisko z kritického stavu tadiaľto nevedie a že za takýto spôsob jeho hľadania v konečnom dôsledku zaplatí päťmiliónové obyvateľstvo tohto štátu. Samozrejme, ani s vyjadreniami na opačnej strane barikády nie je všetko v poriadku. Emotívne návrhy, aby minister osobne pátral a zverejňoval mená tých, čo využívajú diery v zákonoch a neprimerane púšťajú zdravotníctvu finančnou žilou, nezbavuje ani samotných lekárov viny za to, že už pridlho nevykazujú schopnosť či vôľu urobiť si poriadok vo vlastných radoch. V niektorých špecializáciách je už skoro nemysliteľné, aby sa pacient dožil v plnom rozsahu a kvalite adekvátnej starostlivosti bez náležitého všimného. To, že si celý život poctivo platí poistné, je v tomto kontexte bezpredmetné. Výmena skúseností medzi príslušníkmi mimolekárskeho sveta dokonca potvrdzuje, že pokiaľ sa pacient s výškou úplatku náhodou nestrafí do požadovanej taxy dotyčného "záchrancu", narobí si oveľa viac zla, ako keby sa zahral na naivku, ktorý nevie, ako vyzerá obálka.
Nuž, situácia je vážna, nie však natoľko zúfalá, aby sa pri dobrej vôli nenašiel vzorec riešenia. Argumentáciu vládnych úradníkov i veľkej časti verejnosti, že lekárom platy zvyšovať netreba, lebo si aj tak dosť "nahrabú" z úplatkov, by sme mali opustiť. Napriek riziku, že náprava bude v nedozierne, i v tomto prípade platí, že začať raz treba. A najlepšie hneď s okrídlenou frázou - radšej teraz, ako nikdy!
