Médiá a pravicový extrémizmus
Pravicové násilie, ktorého sme boli v posledných mesiacoch v Nemecku svedkami, otriaslo základmi jeho právneho poriadku. Kto považuje toto konštatovanie za prehnané, ten vlastne ustupuje násiliu. Bolo by potrebné oveľa dôslednejšie využívať existujúce zákony a mobilizovať verejnosť, aby si páchatelia nemohli namýšľať, že konajú v súlade so spoločenskými náladami. Predovšetkým však potrebujeme dôslednú analýzu toho, čo sa udialo.
Treba zmapovať násilnícky potenciál spoločnosti, ktorá umožňuje, aby sa zoskupovali ľudia, čo majú pôžitok z násilia a upozorňujú na seba násilnými činmi, v pozadí ktorých je základný pocit: "Boli sme ničím, sme ničím. My vám však (cudzincom) ukážeme, kým ste vy. A potom sa my staneme niečím."
Jednotlivec a spoločenské podmienky Táto strata zábran sa odohráva v osobnej psychologickej rovine, má však aj spoločenské pozadie. Týmto pozadím je nielen to, čo môžeme dennodenne čítať, vidieť a počuť, ale aj skrytý životný princíp kapitalistického hospodárskeho poriadku, podľa ktorého sa silnejší presadí a slabší prehráva. Pravicoví radikáli sa riadia primitívnym darwinizmom. Stretávame sa s ním predovšetkým u mladých ľudí, ktorí stratili orientáciu, oporu, zmysel života a aj prácu. Potrebujeme nájsť stratégiu formovania hodnotového vedomia, ktorá by dokázala v stredných a dlhších časových obdobiach čeliť týmto tendenciám. Vonkajší poriadok potrebuje vnútornú oporu a tá si zasa vyžaduje sociálny priestor, v ktorom sa môže vytvoriť a stabilizovať. Je zrejmé, že škola a rodina zlyhali. Toto konštatovanie sa však nesmie stať prázdnou obžalobou a jednostranným pripisovaním viny, resp. zbavovaním sa zodpovednosti. Slobodná spoločnosť, ktorá si myslí, že sa zaobíde bez záväzného obrazu človeka a bez výchovných cieľov, rozrušuje svoje vlastné základy. Potrebujeme nevyhnutne spoločenské priestory, v ktorých sa človek môže pochopiť a prakticky si nacvičiť, čo vlastne patrí k civilizovanosti a čo sa z nej zásadne vymyká. Hlavné cnosti sa nedajú realizovať bez druhotných cností. Uznanie pravidiel spolužitia ako je poriadok, spoľahlivosť, presnosť, sebadisciplína sú práve také dôležité, ako je výchova k samostatnosti, tvorivosti, občianskej odvahe, zmyslu pre zodpovednosť a láske k pravde.
Šum médií v pozadí Škola a rodičovský dom budú aj naďalej stáť na stratenej varte, pokiaľ sa cynickí mediálni stratégovia budú verejne usilovať o inštrumentalizáciu nízkych inštinktov a o odstránenie zábran, tabu, pokiaľ budú dennodenne urážať ľudskú dôstojnosť. Fikcia a skutočnosť sa už nedajú od seba odlíšiť. Skúsme len raz spočítať, koľkokrát týždenne vysiela televízia programy, ktoré favorizujú kultúru dobrosrdečnosti, solidarity, súcitu a spravodlivosti. Primitivizácia masovej kultúry zasiahla už aj verejnoprávne médiá. Spoločnosť sa fatálne nalomila a to tým, že snaha politických elít, odborov, cirkví a záujmových zväzov a aj väčšiny médií jednoznačne obhajovať základy nášho právneho poriadku je už sotva v súlade s masovým vedomím. Rozhorčenie väčšiny obyvateľstva sa nielenže pohybuje v istých hraniciach, ale čoraz častejšie sa stretávame so zmesou mlčanlivého prijatia a súhlasu s tým, čo sa deje. Je predsa povážlivé, že na zhromaždení, ktoré si malo pripomenúť smrť zavraždeného Mozambičana Alberta Adriana, sa zišlo len okolo 5000 ľudí, alebo keď sa v Mníchove na mítingu na obranu tolerancie, ktorý zvolali všetky parlamentné strany, stretlo iba 3000 účastníkov.
Niektorí nás varujú pred preháňaním a hystériou. Treba biť na poplach, o tom niet pochýb. Nejde však len o to, aby sa z toho stala hlavná záležitosť pre kancelára, ministrov i justičné orgány. Až potom, keď tento problém bude hlavnou vecou každého jednotlivca, môžeme hovoriť o občianskej spoločnosti. Veľmi málo ľudí pochopilo, o čo všetko dnes ide. Naša divácka demokracia, ktorá sa v neposlednom rade prejavuje v averzii k stranám a k voľbám, nachádza svoj protipól v kultúre mlčania, ktoré hovorí o ľahostajnosti, ba až súhlase s násilím. Zarážajúce pravdy by vyšli najavo, keby sa zverejnil obsah diskusií na schôdzach základných organizácií strán, prípadne keby sa hlbšie analyzovali naše každodenné rozhovory. Odpolitizovanie a zrieknutie sa každej morálky sa každodenne prejavuje v médiách, ktoré sa - v záujme sledovanosti - celkom orientujú na kultúru zábavnosti, obveseľovania a cynizmu. Avšak tam, kde úspech nepodlieha nijakým iným kritériám ako rýchlemu zisku a kde sa stráca predstava o morálke, tam sa situácia stáva nebezpečnou. Práve v takejto situácii sa opojenie z násilia stáva cieľom.
Vychovávateľ a vychovávaný Sebavýchova je úloha, pred ktorou stojí každá generácia. V súčasnosti je ľudstvo existenčne ohrozené. Porozumieť, čo je nosným pilierom ľudskej spoločnosti a čo nám môže byť v budúcnosti oporou, si vyžaduje mimoriadne morálne úsilie a uvažovanie v dlhodobej perspektíve. V tejto súvislosti by sme - predovšetkým my, v bohatých krajinách - v nijakom prípade nemali myslieť na zisk. Hľadanie súhlasu a získavanie väčšín patrí k základným úlohám politických tried. Politická trieda sa pri tom musí pohybovať na hrane, nemôže sa domnievať, že má k dispozícii nejaké privilegované postavenie, ale musí vedieť, že "vychovávateľ musí byť sám vychovávaný" (Marx) a pre jednotlivca musí zostať dostatok priestoru na slobodné rozhodovanie. Hranicou mojej slobody je sloboda iných, ich vlastné právo žiť. Kto túto hranicu poruší, nemôže už žiť na voľnej nohe.
Autor pôsobí na Evanjelickej akadémii v Sachsen-Anhalt, prispieva do týždenníka Freitag
