Platené štúdium ako všeliek?
Autor chce vo svojom príspevku (Ladislav Andrášik - Ako investovať do vzdelávania, SLOVO č. 34/2000) po správnom konšatovaní diagnózy slovenského školstva vsugerovať pozitívnu odpoveď na otázku, ktorú som si v názve svojej reakcie položil. Hlasy po ponechaní bezplatného vysokého školstva v záujme rovnosti považuje za "zvrátenú sociálnu demagógiu". Ja však za nemenej zvrátenú považujem logiku jeho uvažovania, ktoré s typicky neoliberálnou neomylnosťou vnucuje predstavu, podľa ktorej je vzdelanie obyčajný tovar a nie ľudské právo (Všeobecná deklarácia ľudských práv), do získania ktorého treba investovať peniaze, ktoré neskôr treba vracať i s úrokmi!
Andrášik stojí pevne na pozíciách kapitálu a neuvedomuje si nepravdivosť tvrdenia, že "v kultúrnych trhových ekonomikách" sa evolúciou vytvoril onen úverový systém. Napríklad v Nemecku je štúdium z najväčšej časti bezplatné a tak je to aj vo väčšine západoeurópskych krajín. Ak si študenti túto možnosť bezplatného vzdelávania nevážia, chyba bude skôr v myslení, v mentalite a v slabej úrovni konkrétnych vzdelávacích ustanovizní, na ktorých sa často päť rokov veselo "vegetuje" a motivácia k vyššej výkonnosti i pod hrozbou predčasného ukončenia štúdií a prísnejších kritérií chýba (nechcem menovať, ale všeobecne preslávené sú v tomto smere najmä isté spoločenskovedné fakulty Univerzity Komenského). Systém nášho školstva je prehnitý z mnohých strán a predstava, že tento agonizujúci organizmus sa dá zachrániť paušálnym zavedením školného, je viac ako nebezpečná.
V Andrášikovom príspevku som taktiež nenašiel ani stopu po myšlienke vybudovania systému štipendií, bez ktorej je snaha o zavedenie školného už takmer zločinná! Vzniká možnosť návratu do predmarxovského kapitalizmu, kde študovať mohli naozaj len tí najbohatší. Takto vyzerá "sociálna solidarita" autora, na ktorú s určitou farizejskou ľútosťou nedá dopustiť, a ktorú definuje nasledovne: "Solidaritu potrebujú osoby, ktoré nie sú schopné v dôsledku fyzického či mentálneho alebo sociálno-psychologického handicapu postarať sa o seba." Istá, taká či onaká handicapovanosť a potreba pomoci sa však môže objaviť za istých podmienok u každého z nás a vtedy záleží na mechanizmoch spoločenského usporiadania, či napokon zvíťazí právo silnejšieho, alebo solidarita a spolupráca. "To však určite nie je prípad štandardného univerzitného študenta," pokračuje Andrášik a ja sa s úžasom pýtam: Nie je vari katastrofálna sociálna situácia státisícov rodín na Slovensku dostatočným handicapom pre ich deti, ktoré sa rozhodli nasávať vedomosti v často ďalekej a cenovo nedostupnej Bratislave? Nie je pre nich dostatočným handicapom fakt, že v záujme najbiednejšieho vyžitia musia chodiť na fyzicky náročné a absurdne nízko platené brigády a takto si nedobrovoľne odkrájať z vlastného času a energie, ktoré by mohli práve investovať do svojho kvalitnejšieho vzdelávania? A čo preplnená, nedôstojná Mlynská dolina, špinavé internáty, neustály hluk a stres, ktorú títo (podľa autora nezodpovední a nedisciplinovaní) študenti musia neustále znášať? Praje si Ladislav Andrášik ešte vyššie vykorisťovanie, ešte vyššiu sociálnu nespravodlivosť a ešte väčšie sociálne rozdiely? Ak áno, skúsme mu to znemožniť a bojujme za takú reformu (i vysokého) školstva, ktorá vytvorí kvalitné a bezplatné vzdelávacie podmienky pre všetkých - ale v kontexte oveľa spravodlivejšieho rozdeľovania verejných zdrojov, ako je to teraz.
Tomáš Horkay, Veľké Kapušany
