Každý má svoje Waterloo
Sú veci, ktoré som nikdy v živote nezvládol. Patrí medzi ne sójové mäso, karfiol ako mozoček a spoločenský tanec. K tým prvým dvom menovaným mám vrodený odpor - neznášam totiž, keď sa čosi tvári ako niečo celkom iné. Nech je mäso mäsom a sója sójou, karfiol karfiolom a mozoček mozočkom. Môj pomer k spoločenskému tancu však vyplýva z celkom iných pohnútok. Nezvládam totiž svoje telo tak, aby výsledný pohyb oplýval ladnosťou a nepôsobil ako urážka všetkých estétov. Podľa môjho názoru je tanec čosi ako hra na husle - buď je dokonalý, alebo nijaký. Presviedčajú ma o tom aj početné technopárty, pri ktorých asistuje nielen polícia, ale aj lekárska pohotovosť. Možno tie číhajúce sanitky práve niekde chýbajú, pretože počas technopárty nerobia prakticky nič, hoci ja by som na mieste zdravotníckeho personálu v rozvlnenom dave zasahoval prakticky bez prestania. Hoci aj tajne vpichnutou injekciou so sedatívami, ako sa to vraj praktizuje v Rusku.
Spoločenský tanec je skrátka mojím súkromným Waterloom. Každý pokus ma okamžite položí na lopatky. Napriek tomu by som sa na staré kolená rád naučil zvládnuť aspoň základy klasického tanca. Lenže, posúďte sami: Polka sa mi zdá priveľmi česká, a to by mi národniari v živote neodpustili. Čardáš odmietam z politických dôvodov najmä od chvíle, keď si maďarská koalícia vymyslela akýsi južný región. Okrem toho oba tieto tance pokladám za priveľmi dynamické pre svoju objemnú telesnú schránku. Veľmi pekný tanec je nepochybne tango, najmä takzvané slovenské. Bojím sa však nahlas vysloviť prosbu, aby ma ho niekto naučil. Neviem totiž, či skutočne všetci autori starých slovenských táng prešli dôslednou lustráciou a nerád by som sa stal zložkou v spisoch Úradu pre registráciu zločinov komunizmu. Napokon mi teda zostáva valčík. Jeho viedenský pôvod by nemal byť na škodu, aj trojštvrťový takt mi vyhovuje svojou relatívnou pomalosťou. Nevytkne mi však ktosi, že ako stará štruktúra stále hľadím do minulosti? To by som nerád. Možno by však stačilo klasický valčík mierne zmodernizovať. Tanec v takejto podobe by sa volal napríklad Smelo vpred alebo Eurovalčík a symbolizoval by naše napredovanie. Predstavujem si to takto: tancovali by ho výlučne iba zmiešané páry - občan s politikom, a tri doby by sme rozdelili na kroky spôsobom, ktorý je na Slovensku bežný: doprava, doľava, dozadu. Takto by, samozrejme, tancoval iba občan, kým politik, celkom logicky, by sa musel pohybovať doľava, doprava, vpred. Zmyslom tohto optimistického tanca je utvrdiť v politikoch pocit, že napredujú, kým občan by celkom zreteľne cítil, že vlastne kráča dozadu. A o to v podstate u nás ide, presne takto a na tom sa bavíme. Len, žiaľ, vstupné na túto zábavu je príliš vysoké.
