Reklama
Reklama

Plnou parou do súčasnosti

Idea plne zvíťazila vtedy, keď sa aj pre jej niekdajších protivníkov stane samozrejmým predpokladom myslenia. Na začiatku 70. rokov túto starú pravdu potvrdil prezident Richard Nixon, ktorý celé desaťročia obhajoval ekonomickú politiku orientovanú na dopytu, keď prekvapenej svetovej verejnosti oznámil: "Now, we are all Keynesians."
Počet zobrazení: 634

Idea plne zvíťazila vtedy, keď sa aj pre jej niekdajších protivníkov stane samozrejmým predpokladom myslenia. Na začiatku 70. rokov túto starú pravdu potvrdil prezident Richard Nixon, ktorý celé desaťročia obhajoval ekonomickú politiku orientovanú na dopytu, keď prekvapenej svetovej verejnosti oznámil: "Now, we are all Keynesians."

Dnes je čas veľkých slov a ideí už dávno preč. Po prijatí nového zákona o daniach nemeckým parlamentom nastala chvíľa, keď ktosi mohol zvolať: "Teraz sme všetci neoliberáli." Samozrejme, Gerhard Schröder to nepovedal. Fakticky sa však - po dlhoročných diskusiách o daniach, dôchodkoch, globalizácii a sociálnom štáte - vytvoril široký konsenzus. Z hľadiska hospodárskej a sociálnej politiky sme sa vlastne dostali do doby bez opozície. Zúfalé pokusy urobiť z odborných problémov témy pre celonárodnú diskusiu, sa nakoniec javia ako smiešne.

Skadiaľ pochádza tento konsenzus a čo nám hovorí? Voľne podľa V. I. Lenina by sem mohli tvrdiť, že má tri zdroje a tri súčasti.

Lož o daniach a individualizácia Prvým zdrojom je čistá lož. Pretože to z propagandistického hľadiska znie hrozne, skoro nik sa to neodváži nahlas vysloviť. Dlhé roky mediálne inscenované štvorveršie "privysoké dane a odvody - klesajúce zisky - menej investícií - vysoká nezamestnanosť" sa stalo východiskom všetkých diskusií. Pritom aj OECD v prehľadoch o výške daňového zaťaženia uvádza, že reálne daňové zaťaženie nemeckých podnikateľov je nižšie ako priemer v rozvinutých priemyselných krajinách. Už predchádzajúca vláda sa postarala o to, že sa kapitál odpútal od niekdajšieho skoro paritného financovania verejných výdavkov.

Zo štatistického hľadiska sa Nemecko stalo štátom tých, čo poberajú mzdu. Vláda, ktorá by naozaj mala záujem o spravodlivosť a redistribúciu, by mohla povedať: "Kto platí, ten určuje muziku!" Súčasná nemecká vláda praktizuje opak: pokračuje v starej línii a aby predsa len získala voličov pre svoju koncepciu, odvoláva sa na nominálnu výšku daní, ktorá je v porovnaní s inými krajinami naozaj vysoká. Avšak vďaka úľavám a odpisom má iba málo spoločného s reálnymi daňami.

Druhým zdrojom je kolektívny ústup politiky do žabej perspektívy. Stalo sa módou skoro každú ekonomickú a sociálnu otázku posudzovať z hľadiska jednotlivca. To, že tak uvažuje jednotlivý podnikateľ, jednotlivý zamestnanec, jednotlivý platca dane, vyplýva z povahy vec. Politik musí tieto záujmy vziať do úvahy a definovať aj verejné blaho, presadzovať ho a to i proti silným skupinám, ako to naposledy urobil Lafontaine so svojimi dvoma štátnymi tajomníkmi. Po ich demisii si zrejme už nik netrúfa opustiť úzky korzet politiky redukovanej na podporu ekonomiky.

Kto vystupuje v médiách O to sa stará už bezprostredný záujme tých, čo sa verejne o týchto otázkach vyjadrujú. Práve tu sa nachádza tretí zdroj konsezu. V médiách sa prezentujú len názory tých, ktorých ročné príjmy sa pohybujú nad 200- tisíc DM. Tam niet priestoru pre toho, kto by verejne povedal, že dane slúžia na zabezpečenie verejnej bezpečnosti, vzdelania, rovnosti šancí a na ochranu životného prostredia. Tam, kde sa prijme lož o vysokom daňovom zaťažení, kde sa presadí uvažovanie zo žabej perspektívy a kde sa nespravodlivo postupuje voči tým, ktorí platia dane, tam sa ľahko dosiahne konsenzus. A ten sa už podarilo dosiahnuť. Ani jedna z veľkých politických strán nespochybňuje ani jednu z jeho súčastí. Masívna väčšina 95 % mlčky zmenila hospodársky a sociálny poriadok Spolkovej republiky Nemecko.

Prvá téza nového poriadku znie: Nie kancelár a vláda, ale kapitálové trhy určujú základné línie politiky. A čo tie požadujú? Vysoké reálne úroky, nulovú infláciu, spoľahlivých dlžníkov a nezasahovanie do vnútorných záležitostí priemyslu. Dobrá politika sa musí podriadiť týmto princípom a zrieknuť sa každého samostatného úsilia, napr. starať sa o zamestnanosť. A aj keď v základných organizáciách vládnych strán vždy znovu ožívajú požiadavky na ekologickú prestavbu spoločnosti, pre politické špičky sú tieto myšlienky mŕtve. Politika je slúžtičkou ekonomiky, v najlepšom prípade môže dúfať, že bude za to dobre odmenená.

Politika ako poskok ekonomiky Druhá téza: Daňové úľavy sú úmerné finančným výkonom. Stará téza "Zaťaženie úmerné výkonu" sa v novej daňovej reforme postavila na hlavu. Vysoké úľavy pre vysoké príjmy, nízke úľavy pre nízke príjmy. Tí, čo majú príjmy okolo milióna mariek, si môžu k dobru pripísať 60 až 80 000 DM, tí s nižšími príjmami počítajú s nanajvýš s niekoľkými tisícami. Tým, že červeno-zelená koalícia znížila daňové zaťaženie aj v nižších príjmových kategóriách, dokázala vyvolať dojem, že jej ide o lepšie postavenie všetkých občanov. Tak vzala opozícii vietor z plachiet. Daňová reforma, ktorú presadzovali kresťanskí demokrati a liberáli, nestroskotala len preto, že ju sociálni demokrati blokovali, ale i preto, že okato preferovala tých, čo najlepšie zarábali. Až červeno-zelení ich poučili, že do znižovania daní treba zahrnúť aj všetkých tých, ktorí pracujú a majú vlastný príjem. Už nik nediskutuje o tých, čo zostali mimo.

Tretia téza: Sociálne poistenie na základe princípu solidarity nemá budúcnosť. Aj keď sa o jednotlivostiach budúceho dôchodkového zabezpečenia bude ešte diskutovať, tak od princípu, podľa ktorého zamestnávatelia a zamestnanci sa na financovaní sociálneho systému podieľajú v pomere 1:1, sa už ustúpilo. Keď sa raz vlak dal do pohybu, tak jeho rýchlosť sa bude už len zväčšovať.

V prospech rozvoja súkromných dôchodkových poistení hovorí nielen demografický vývoj, ale aj zmena pomeru medzi dôchodkami práce a kapitálu. V roku 1980 iba 25,5 % súkromne disponovateľného národného dôchodku pochádzalo z podnikateľskej činnosti a majetku. Dnes je to už viac ako 40 a v dohľadnom čase 50 %. Zároveň i tí, čo žijú zo mzdy, majú stále viac dôvodov vystúpiť zo systému solidarity. Veď pre plný dôchodok sa požaduje 45 rokov práce. Dnes však v dôsledku rýchlych zmien na pracovnom trhu stále viac ľudí nemôže mať toľko odpracovaných rokov. Niet sa čo čudovať, že si začínajú hľadať iné spôsoby, ako sa zabezpečiť na starobu. Štatistických dôchodcov, na ktorých sa tak radi odvolávali politici, je stále menej. Pribúdajú však štatistickí politici, ktorí sa starajú najmä o to, aby sa darilo priemyslu.

Autor je nemecký publicista, uverejňuje v týždenníku Freitag

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama