Tri populizmy

Veľa sa diskutuje o populizme, ale menej sa analyzuje, čo tento termín naozaj označuje. Pokúsime sa analyzovať dva najznámejšie z populistických javov v druhej polovici 20. storočia - v Argentíne a Grécku.
Počet zobrazení: 1612

Veľa sa diskutuje o populizme, ale menej sa analyzuje, čo tento termín naozaj označuje. Pokúsime sa analyzovať dva najznámejšie z populistických javov v druhej polovici 20. storočia - v Argentíne a Grécku.

Argentína aj Grécko reprezentujú krajiny, kde populizmus dlho dominoval v domácej politike (minimálne v Grécke bol dokonca prítomný v politike i pred nástupom silného populistického hnutia vedeného charizmatickým vodcom), no v súčasnosti sú jeho najsilnejšie prejavy minulosťou, podobne ako jeho najvýznamnejší predstavitelia. To umožňuje komplexnú dlhodobú trajekciu populistického vývinu.

Podobnosti a rozdiely Maďarský politológ Ágh dokonca tvrdí, že podnet gréckej transformácie k demokracii, ktorým bol sústredený efekt vonkajších a vnútorných faktorov, vrátane globálnej a domácej hospodárskej krízy, bol najpodobnejší tranzícii v štátoch stredovýchodnej Európy. Treba však spomenúť zásadný rozdiel medzi Gréckom a Argentínou na jednej strane a SR na druhej strane. Kým prvé dve krajiny sa transformovali len politicky (pred alebo po nástupe populizmu), Slovensko sa muselo transformovať aj ekonomicky, spoločensky a štátotvorne. Išlo o mimoriadne náročný komplex úloh.

Podľa názoru historika Ľubomíra Liptáka by si každá z týchto úloh vyžadovala prácu jednej generácie, no teraz sa to muselo urobiť odrazu. Urobila to navyše generácia, ktorá na to nebola pripravená. Grécko malo aj výraznú podporu Európskeho spoločenstva pri návrate k demokracii, kým Slovensko a ostatné postkomunistické štáty sa jej výraznejšie nedočkali. Avšak úlohy, ktorým čelilo Slovensko, neboli unikátne, lebo podobným úlohám čelilo viacero krajín - napr. Slovinsko, Chorvátsko, Estónsko, Litva a Lotyšsko.

Neoliberálna hospodárska politika Rozdiel medzi Slovenskom na jednej strane a do istej miery Gréckom a jednoznačne Argentínou na druhej strane spočíva aj v tom, že sa žiadna vláda v Bratislave nepustila cestou latinskoamerického ekonomického populizmu. To bolo najmä v dôsledku faktu, že až na krátke obdobie po roku 1989 ekonomické podmienky neumožnili takéto smerovanie. Hoci grécke politické hnutie PASOK sľubovalo vo voľbách v roku 1985 "ešte lepšie zajtrajšky", t.j. štedrú redistribučnú politiku - takú istú, akú uskutočňoval krátko pred voľbami - začiatok druhého volebného obdobia Andrea Papandrea bol v znamení presne opačnej - neoliberálnej hospodárskej politiky. Dôležité je si uvedomiť, že argentínsky i grécky pokus o tretiu cestu v ekonomike boli v súlade s legitímnym úsilím o vytvorenie systému, ktorý by odstránil negatíva kapitalizmu a socializmu v čase, keď tieto snahy vyzerali ako realistické.

Ďalším možným vysvetlením menšieho rozšírenia populizmu v postkomunistických krajinách je odlišnosť štrukturálnych faktorov. Vo východnej Európe napr. neexistovali ostré rozdiely v príjmoch a rozpor medzi záujmami exportérov tradičných komodít a ostatných výrobcov. Bol tu iný typ štruktúry politických subjektov, ktoré na rozdiel od Južnej Ameriky nevylučovali časť elektorátu a prezentovali stabilnejší systém strán. Nakoniec, ako tvrdí maďarský politológ Greskovits, existovali tu aj obmedzenia vyplývajúce z medzinárodnej situácie a potreby dodržiavať určité pravidlá hry.

Iné elity Politológovia Tökes, Schmitter a Karl zase nachádzajú zásadné odlišnosti komunistických od pravicových autoritárskych režimov v Latinskej Amerike a južnej Európe, ktoré by mali pôsobiť ako komplikácia transformácie v prípade postkomunistických krajín. V prvom rade vidí Tökes rozdiely v hlbšej inštitucionálnej a ideologickej penetrácii komunistických režimov. V druhom rade kľúčové ekonomické, spoločenské a kultúrne elity v stredovýchodnej Európe mali omnoho menšiu legálne zaručenú alebo de facto autonómiu ako v prípade rovnakých elít v pravicových diktatúrach.

Po tretie, neštátni aktéri (podnikatelia a jednotlivci) v komunistických režimoch mali menšiu voľnosť rozhodovania o ekonomických zdrojoch. Hlbšia inštitucionálna a ideologická penetrácia komunizmu zanechala stopy vo forme prítomného paternalizmu a pasivity, hľadaní nepriateľa a súčasne spasiteľa. Menšia autonómia kľúčových elít ako aj menšia voľnosť rozhodovania o ekonomických otázkach sa mohla odraziť v nepripravenosti elít i obyvateľstva na politiku v demokracii a na fungovanie trhovej ekonomiky.

Komplikácie a kontinuity Ágh argumentuje, že protirečenia medzi inštitucionálnou diskontinuitou a kultúrnou kontinuitou, pozorovateľné v demokratických tranzíciách v Južnej Amerike a Európe, sa prejavili ešte jasnejšie v prípade tranzície v strednej a východnej Európe. Bolo to preto, tvrdí Ágh, že tieto krajiny mali dlhšie a tvrdšie obdobia autoritárstva, historicky najvyššiu prítomnosť redemokratizácie, socioekonomicky najsilnejšie zakorenené, izolované sociálne a politické subkultúry, najviac skostnatené politické inštitúcie, alebo ukázali kumulatívne dôsledky hociktorého či všetkých týchto faktorov.

Voľby ako cesta k moci Linz a Stepan vysvetľujú odlišnosti gréckej tranzície k demokracii (a teda ponúkajú nepriamo vysvetlenie, prečo populizmus neuspel v Grécku hneď v prvých voľbách) o.i. silnou ľudovou podporou dosadeného konzervatívneho politika a dočasného premiéra Karamanlisa. Okrem toho nový režim bol štrukturálne schopný a zámerne sa zameral najmä na politické zmeny, potom na sociálnu politiku a až na koniec na štrukturálne ekonomické reformy. Pomoc z Európskych spoločenstiev, rozšírená sociálna politika a zamestnanosť v štátnych službách hrali tiež svoju úlohu. Populistické zoskupenia v Argentíne a Grécku prišli k moci v slobodných a demokratických voľbách krátko (v Grécku to bolo dlhšie obdobie) po dlhšom období vlády formálne demokraticky zvolenej, ale vo sfalšovaných, resp. nie úplne slobodných a demokratických voľbách, ktorej pád sprevádzala kríza.

V Grécku to bola vláda vojenskej junty "plukovníkov" ktorá neúspešne intervenovala v cyperskej kríze, v Argentíne zase kvázidemokratická, no neobľúbená vláda, ktorú zvrhla vojenská junta a v rámci ktorej sa počas dvoch rokov vyprofiloval a dostal k moci Juan Domingo Perón. Na Slovensku išlo o pád vyše 40-ročného obdobia komunistického režimu. V rámci nového režimu sa Vladimír Mečiar stal krátko po páde komunizmu najpopulárnejším politikom. Podobne ako Perón po dva a polročnom "prechodnom období" zvíťazil vo voľbách. Všetky tri krajiny mali na čele charizmatických vodcov, ktorí založili nové politické hnutia so širokospektrálnym záberom. Grécky PASOK aj slovenské HZDS menili svoje politické idey, slogany a postoje s neuveriteľnou ľahkosťou a tak, že protivníci neboli schopní využiť túto inkonzistenciu. Perón menil postoje tiež radikálne, ale v zásade sa snažil o presadenie určitého modelu, ktorý však od počiatku nebol jasne definovaný ani konzistentný.

Vodcovia a ich motívy Komparácia poukazuje na viaceré zásadné podobnosti, ktoré by sa dali na úrovni ekonomickej politiky zhodnotiť ako pokus o niečo nové, resp. pokus o modifikáciu zaužívaných postojov. Na úrovni zahraničnej politiky ako nepriateľstvo alebo aspoň nedôvera voči veľmociam a existujúcim dominantným politickým ideológiám, na úrovni domácej politickej ako úsilie o ignorovanie až výrazné potlačenie opozičných hlasov. Nepochybne, motiváciou všetkých troch vodcov bola zmes túžby po moci a nezištná snaha pomôcť vlastnému štátu a národu. Práve úloha lídrov vo všetkých spoločnostiach sa ukazuje ako veľmi dôležitá, ak nie kľúčová, hoci, samozrejme, títo vodcovia by neuspeli nebyť krízy legitimity politického systému.

Nedá sa dnes zistiť, ako by vyzerala história Argentíny bez Peróna, Grécka bez Papandrea a Slovenska bez Mečiara. Môžeme sa iba domnievať, že v mnohých smeroch by bola zásadne odlišná. Jednoznačne treba podotknúť, že ich príchod k moci nebol nevyhnutný. Ale zmes chýb ich protivníkov (veľmi očividné v Argentíne a na Slovensku), šikovnosti Peróna a Mečiara a trochu šťastia - to všetko prispelo k ich nástupu k moci. A po tom ich podiel na transformácii spoločností bol, nepochybne, výrazný, i keď obmedzený vonkajšími a vnútornými okolnosťami.

Autor (1955) je politológ, učí na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984