Reklama
Reklama

Triumfy duševnej chudoby

Netrpím úchylkou sebavýsmechu, ktorým nás takzvaná intelektuálna elita Slovenska paušálne zhadzuje aj v takých veciach, ktoré by sa pre cudzinca stali predmetom hrdosti. Niekedy, pri úvahách o nevyhnutnosti zachovania národných špecifík, však dostávam pocit, že zbaviť sa niektorých z nich by neznamenalo stratu.
Počet zobrazení: 797

Netrpím úchylkou sebavýsmechu, ktorým nás takzvaná intelektuálna elita Slovenska paušálne zhadzuje aj v takých veciach, ktoré by sa pre cudzinca stali predmetom hrdosti. Niekedy, pri úvahách o nevyhnutnosti zachovania národných špecifík, však dostávam pocit, že zbaviť sa niektorých z nich by neznamenalo stratu. Mám totiž vážne pochybnosti, či by sa vo vyspelom svete našla krajina, kde sa človek po ôsmej večer nemá kde najesť, kde riaditeľ nemenovaného hotela v noci opitý vykrikuje pod balkónmi vlastných hostí, alebo kde sa záchrany unikátnej turistickej atrakcie ujímajú príslušníci iného štátu. Nemožno povedať, že by takáto nelichotivá charakteristika bola príznačná pre každý kút Slovenska. To naozaj nemožno. Irónia spočíva v tom, že turista - je jedno, či zahraničný alebo domáci - si vytvára obraz podľa konkrétnej skúsenosti získanej na konkrétnom mieste, ktorý potom zovšeobecňuje na celý štát. V prípade, že ho niečo naštve, a ešte k tomu oprávnene, stráca záujem byť zberateľom a porovnávateľom akýchsi reprezentatívnych vzoriek. Ak nemá najšťastnejšiu ruku a vyberie si povedzme, tak ako sa to pritrafilo mne, južnú stranu Nízkych Tatier, odchod s dlhým nosom je mu takmer súdený.

S výnimkou jednej-dvoch síce originálnych, no skoro vždy preplnených kolíb v oblasti Krpáčova a Tálov, je návštevník po večierke (pokiaľ sa predvídavo nestihne zabezpečiť konzervami) odkázaný na škŕkanie svojho lačného žalúdka. Ďalšia hrôza naňho číha, ak nemá zodpovedajúcu fyzickú kondíciu a na Chopok sa rozhodne vydať sedačkovou lanovkou. Smola. Tá totiž - po minuloročnej pauze - premáva len po Kosodrevinu, čo bol kedysi obľúbený horský hotel, dnes opustená, chátrajúca barabizňa, pripomínajúca z morského dna vyzdvihnutú potopenú loď. Jedným slovom hanba. Ako potom vystihnúť tony všelijakých odpadkov, roztrúsených po národnom parku jeho arogantnými kolonizátormi - ľuďmi, ktorých nájazdy zanechávajú na organizme prírody ničivé stopy s trvalými následkami? A už vôbec niet takého komentára, ktorý by presvedčivo zdôvodnil šokujúci fakt, že úzkokoľajnú Čiernohronskú železničku, jedinečnú historickú a technickú pamiatku neďaleko Čierneho Balogu, prinavracia do života skupina českých nadšencov, pretože slovenské národné povedomie je osem rokov od vzniku samostatného štátu zrejme nižšie ako kedykoľvek predtým.

Ekonomicky nie sme na tom až tak zle, aby sme sa poníženecky uchádzali o vstupenku do klubu chudobných. Bohatstvo, ktoré nám evidentne chýba, je viac duševnej ako hmotnej povahy. Máloktorý národ s takým prírodným rezervoárom, akým disponujú práve Slováci, by ho dokázal nechať tak bohapusto a ľahkovážne zakrnúť a nevyužiť jeho príťažlivý potenciál vo svoj profit. Vysoké či Nízke Tatry, tento európsky klenot spočívajúci v relatívne miniaturizovanom vydaní veľhorskej scenérie, sú toho už tradične najnázornejšou ukážkou. Ťažko však viniť mimobratislavský zvyšok Slovenska z neschopnosti, keď hanebný primát si v tomto smere už dlhodobo pestuje práve hlavné mesto.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama