Rozumne s reinkarnáciou
Čím zanedbanejší a zanedbateľnejší je náš fyzický život, tým viac sa v poslednom čase vstupuje do oblasti duchovna. Tam v podstate ani niet čo pokaziť, pretože každý, aj ten najzavrhnutiahodnejší vizionár a filozof z ústavu pre duševne málo vyvinutých jedincov, je prijateľnejší ako naše reálne vyhliadky do budúcnosti. Navyše - úvahy o duševnom svete sa dajú šíriť celkom bez záruky. Veď ktože už vás príde agitovať a presviedčať z onoho sveta, aj keby tam bolo akokoľvek?
Jednou z opäť oživených otázok je takzvaný problém reinkarnácie. Priznám sa, i ja som o ňom v rozličných fázach horúcej súčasnosti neraz uvažoval a v najsvetlejších chvíľach som dospel maximálne k záveru, že by som v nasledujúcom živote chcel byť svojím vlastným psom. Lenže, pomyslel som si, ak by som bol svojím psom, potom by som zrejme už ako človek neexistoval, takže čím psom by som to vlastne bol? Kto by si vážil môj rodokmeň a najmä - kto by ma kŕmil a platil nájomné v byte, na ktorý by som si, prirodzene, robil naďalej nárok, pretože, na rozdiel od človeka, má vznešený pes zaiste právo mať strechu nad hlavou? Pochopil som, že s reinkarnáciou nie sú žarty. Človek nevie, kam sa v nasledujúcom živote dostane a v akej podobe uzrie svetlo sveta. Sú ľudia, ktorí nie sú spokojní s ničím. Nedávno som čítal rozhovor s istým uznávaným hudobníkom, dnes už v rokoch, ktorý na otázku - čo najhoršie sa mu v živote stalo, odpovedal, že sa narodil v bývalom Československu. Hľa, nešťastný človek. A to vôbec nespomenul reinkarnáciu - na vytvorenie pocitu akútneho nešťastia mu celkom stačil jeden život. Pravda, mohol sa narodiť v africkej savane a zahynúť otráveným šípom kmeňového nepriateľa, mohol zomierať od hladu v Biafre, mohli ho v Amerike na smrť dobodať vraždiace včely, mohla ho umučiť a zavraždiť talianska mafia, alebo sa potopiť s Titanicom. Také šťastie však nemal. On sa musel narodiť práve v Československu!
Uvažovať nad vlastnou reinkarnáciou je v našich zložitých podmienkach naozaj takmer neriešiteľným problémom. Pred niekoľkými rokmi by som, zrejme v postpubertálnej nerozvážnosti, zatúžil narodiť sa napríklad ako budúci sovietsky generál. Prejsť frontovým peklom a priniesť kamsi víťazstvo, byť hrdý a oslavovaný... Dnes by mi však celkom určite strhli pamätnú tabuľu, vyškrtli ma z učebníc dejepisu a na hroboch mojich padlých spolubojovníkov by sa veselo preháňali "kolieskoví korčuliari". Kdeže! Hrdina má dnes celkom inú podobu. Presvedčil som sa o tom pri čítaní správ o duševne chorom človeku, ktorého nedávno objavili a zistili, že pochádza zo Slovenska a žil v Maďarsku. Dobreže sa oňho obe krajiny nepobili, hoci sa dokázalo, že počas vojny bojoval v nemeckej armáde. Dnes dostal svoje meno i občianstvo. To je hrdina, to je vzor na reinkarnáciu! Možno so mnou nesúhlasíte, no v tom prípade už budete musieť reinkarnáciu celkom pustiť z rúk. Myslím si však, že k svojej budúcnosti pristupujete veľmi, veľmi nezodpovedne.
