Každý sa domov nevráti
Z dovoleniek, výletov či iných ciest sa rada vraciam späť na Slovensko. Bývajú tu ľudia, ktorých mám rada, vždy ma vedia očariť jeho prírodné krásy a necítim sa obmedzená tým, že by som nepoznala pomery v krajine a nevedela, čo si môžem dovoliť a čo nie. Preto obdivujem tých, čo sa rozhodnú pre život v zahraničí. Nie však pre plnohodnotný so zabezpečenou prácou a bývaním, ale pre ten neistý.
Je výborné, že čoraz viac mladých Slovákov poznáva svet. Skúste sa ich však spýtať na pocity, ktoré ich obchádzajú pri neúspešnom hľadaní hoci len prázdninovej práce načierno. Opýtajte sa, či vedia, za aký plat v porovnaní s domácimi pracujú. Nehovoriac už o bývaní, keď sa tlačia v jednom byte mnohí - od Čechov cez Poliakov a Ukrajincov až po nás. Aspoň tu sme s nimi na jednej lodi, keď už nie pri integračných ambíciách… A keď prejde obdobie zatínania zubov, nasleduje vzbúrenie alebo ľútosť. Alebo "veď počkajte, zdierači" sa strieda so slzami. Angličania i Nemci to poznajú, veď byť "homesick" či mať "Heimweh" (túžba po domove) používajú bežne.
Vedeli by naši ľudia tento spôsob života viesť doma? Uskromňovať sa, jesť vrecúškové polievky, umývať taniere v reštaurácii či znášať nepriaznivú náladu domácej panej počas prechádzky s jej synom? Asi nie. Práca za cenu podceňovania samého seba by ich nezaujímala. Čierne pocity však vymiznú s prvou výplatou prerátanou na slovenské koruny.
A to všetko sa deje pri slovenskej nezamestnanosti pohybujúcej sa okolo 20 percent, nedostatku šikovných ľudí na správnych miestach, pri krachujúcich podnikoch so zlým manažmentom a nízkej kúpnej sile obyvateľstva. Ľudia so stredoškolským vzdelaním nenájdu doma uplatnenie, tak pomáhajú na stavbách v zahraničí, alebo oberajú paradajky. Poľnohospodársky inžinier sa narýchlo naučí robiť cesto na pizzu a počas letnej sezóny si v prímorskom letovisku zarobí na letenku do inej, zasľúbenejšej krajiny. Tam už možno bude šéfovať pomocnému personálu v reštaurácii…
Keď si na to spomeniem, do smiechu mi nie je. Odolnejší vydržia, slabých to položí. Neverím, že tento typ migrácie (keďže emigrovať sa už nedá) spôsobuje honba za peniazmi, nenásytnosť či lakomosť. Stojí za ním obyčajná ľudská túžba po lepšom životnom štandarde, ktorý si želá každý z nás. Skúste len vymenovať hmotné statky, ktoré si môže dovoliť kúpiť mladá, vysokoškolsky vzdelaná učiteľka po rokoch poctivej práce za hrubý mesačný plat nepresahujúci osemtisíc korún, bývajúca v prenajatom jednoizbovom byte so štvortisícovými nákladmi? Ak nemá štedrých rodičov či ďalšie dve zamestnania, vyjde jej to na jedny čižmy na zimu. Za upratovanie dostane v SRN zhruba 15 mariek na hodinu. Mohla by si azda zobrať pôžičku, ako je to bežné všade vo svete. Ibaže na Slovensku jej ju nik nedá, lebo síce má pravidelný príjem, ale nízky. A nemá nič, čím by svoj úver založila.
Tu už nejde iba o povestný únik mozgov, ale o únik mladých vôbec. V dušiach politikov by mal byť čiernou chmárou fakt, že dopustili a navyše nič nerobia pre to, aby neodchádzali preč tí, čo majú tento štát budovať, odovzdávať mu morálne a duševné bohatstvo a starať sa o to, aby mal potomkov. Nie každý sa totiž rád vráti na Slovensko.
