Kráľovské hody Pohody

Pravdupovediac, tohtoročné leto nebolo k festivalom prilíš priateľské. Najskôr sa v dánskom Roskilde v dave udusilo desať ľudí a vzápätí na Slovensku totálne skolabovala organizácia vraj najväčšieho tuzemského festivalu Jim Beam Rockfest Teplý vrch (hlavný organizátor vyzbieral vstupné a bez toho, aby vyplatil pozvané kapely, zdúchol).
Počet zobrazení: 951

Pravdupovediac, tohtoročné leto nebolo k festivalom prilíš priateľské. Najskôr sa v dánskom Roskilde v dave udusilo desať ľudí a vzápätí na Slovensku totálne skolabovala organizácia vraj najväčšieho tuzemského festivalu Jim Beam Rockfest Teplý vrch (hlavný organizátor vyzbieral vstupné a bez toho, aby vyplatil pozvané kapely, zdúchol). Takmer sa zdalo, že už nič nemôže napraviť pošramotenú festivalovú reputáciu.

Je piatok, 21. júla. Stojím na hlavnej stanici v Bratislave a stojím tam už pekných pár minút. Budova je naplnená na prasknutie a pani za okienkom sa už ani nespytuje, kam chcem lístok. "Predpokladám, že Trenčín," povie a podá mi ho. Prvú časť bitky som vyhrala. Teraz zostáva už len vopchať sa do vlaku, z ktorého už ľudia trčia oknami, dverami, a tuším aj strechou. Železnice si môžu mädliť ruky, pomyslím si, a jemne (cha-chá!) odtisnem lakeť, čo sa mi zarýva do boku. Pohoda, usmejem na majiteľa lakťa. Pohoda, odpovie a obom je nám jasné, že toto slovo nasledujúce dva dni vyslovíme ešte minimálne stokrát. Lepšiu kampaň (a navyše grátis) si organizátori takmer rovnomenného hudobného festivalu Topvar Pohoda 2000, kam sme sa rýchlosťou vlaku práve rútili, ani nemohli vymyslieť.

Podobne (iba s tým rozdielom, že tu sa vlaky nenapĺňali, ale vyprázdňovali a ďalej pokračovali s desiatimi-pätnástimi cestujúcimi) to vyzeralo aj v Trenčíne - zo stanice prúdili davy ľudí jediným smerom. Vlastne ste nemohli zablúdiť, ani keby ste chceli - masa vás totiž niesla sama (prvý sledoval trasu vyznačenú šípkami) k cieľu. Pri vstupnej bráne do areálu pod Sokolicami, ktorý sa preslávil výstavou Trenčín - mesto módy (mimochodom, ani teraz, na Pohode, nebola núdza o atraktívne modely) sa už tlačilo približne tisícpäťsto majiteľov jedno či dvojdňových festivalových lístkov, ktorých trochu vydesene sledovali slečny za okienkami. Tie im mali lístky odobrať a namiesto nich im na ruku upevniť nesnímateľný plastový náramok umožňujúci pohybovať sa po areáli (s možnosťou opustiť ho a kedykoľvek sa doň vrátiť) celé dva pohodové dni. Prááásk! Mali ste takmer pocit, že počujete štartovaciu pištoľ, keď sa otvorila zamrežovaná brána. Štvrtý ročník multimediálneho, ale predovšetkým hudobného festival Pohoda sa oficiálne začal.

Otec Pohody "Je to tak fantastický," rozplýval sa v backstage (pre zasvätencov názov pre zákulisie, pozn. aut.) šéf štábu českej TV 3 Radek Lacina. "Natáčel jsem už na spoustě festivalech, ale všude to nakonec dopadlo tak, že se všichni napili nebo nafetovali. Ale tady těm lidem snad jde vážně vo hudbu! To je skvělý," dokončil poklonu a vrhol sa na svoju prvú "obeť" - myslím, že to boli členovia skupiny Laura a její tygři (kde, mimochodom, než sa spreneverila svojmu alternatívnemu duchu, začínala aj Ilona Csáková). Na festival sa vrátili po dvoch absenciách a podobne ako na historicky prvej Pohode, ktorá sa s podtitulom "Kráľovská" konala v roku 1997, boli úplne prvou kapelou, ktorá na pódiu vystúpila. Na rozdiel od "jednotky", kam ju prišlo (vtedy ešte na mestský futbalový štadión) povzbudiť tisíc päťsto ľudí, ju tentoraz búrlivými ováciámi privítalo asi desaťtisíc nadšencov (a do večera sa k nim pridalo minimálne ďalších päť tisíc).

Dušou (hlavou, telom, rukami, nohami a predovšetkým mozgom) festivalu Pohoda je od jeho počiatku Michal Kaščák - bývalý spevák dnes už, žiaľ, neexistujúcej kapely Bez ladu a skladu, známej ostrými textami a progresívnou hudbou. V roku 1986, ak sa nemýlim, získali dokonca nomináciu na v tom čase jednu z najprestížnejších cien - Bielu vranu - ktorú časopis Mladý svět udeľoval okrem iného aj objavu roka. "S kapelou sme v jednom kuse hrávali na festivaloch, ale žiaden z nich nebol na Slovensku. Samozrejme, že sme potom nadávali, že sa tu nič nedeje," vysvetľuje Michal anabázu vzniku festivalu, ktorý je dnes bez debaty najväčšou hudobnou udalosťou na Slovensku, a myslím, že i v Čechách. (V okolitých krajinách ho predčí asi len budapeštiansky Pepsi Sziget.) "Raz mi ktosi povedal, že keď už som taký múdry, nech teda niečo zorganizujem sám. Mne sa tá myšlienka zapáčila a odvtedy si pozývam kapely, s ktorými sme sa stretávali na pódiách všade len nie u nás."

Festivalový miláčik Je pár minút po polnoci. Na hlavnom pódiu (je umiestnené na ihrisku futbalového štadiónu pod Sokolicami, kde, pokiaľ mi pamäť siaha, sa odjakživa hrávala ak tak desiata liga a aj to maximálne dvakrát do mesiaca, čo však majiteľom nebránilo zabezpečiť zmluvou s organizátormi festivalu kompletnú výmenu trávnika) sa potí posledný piatkový interpret, miláčik festivalu Afro-Američan Vinx. Sotva kto by uveril, že tento symatický hromotĺk bol koncom sedemdesiatych rokov svetovým šampiónom v trojskoku, ba dokonca sa nominoval na OH v Moskve v roku 1980 (ktoré však Spojené štáty v mene studenej vojny bojkotovali, a tak automaticky postúpil do Los Angeles). Po zranení zavesil šport na kliniec a začal sa naplno venovať hudbe. "Šport a hudba majú veľa spoločného. Pri oboch si rovnakou hviezdou a publikum ťa miluje. A pri oboch verejnému vystúpeniu predchádza tvrdý tréning," tvrdí chlapík, ktorý sa na konci festivalu zdravil s takmer polovicou osadenstva a bol atmosférou taký nadšený, že sa zaprisahal, že sa sem musí vrátiť a produkovať nejaký tunajší hudobný projekt.

S podobnou myšlienkou odchádzal aj ďalší z vyše 300 prítomných hudobníkov, headliner, Will White, polovica dua Propellerheads, presláveného najmä svojimi bondovskými melódiami a skladbou History Repeating, ktorú nahrali Shirley Basseyovou. Na festivale sa predstavil ako jeden z ťahákov tanečnej scény spolu s kolegom Lolom Hammondom z formácie Girl Eats Boy. "Je to ten najúžasnejší festival aký som kedy zažil, a som ich pochodil niekoľko. Rozhodne musíš prísť do nášho londýnskeho klubu, ale zároveň mi musíš sľúbiť, že ma sem ešte raz pozveš," zaprisahával Willy Michala Kaščáka.

Najväčšou hviezdou festivalu Topvar Pohoda 2000 bola v súčasnosti mimoriadne populárna fínska funkovo-hiphopovo-elektronická formácia Bomfunk MCs. Ich debutovej platne In Stereo sa vo Fínsku predalo vyše 100-tisíc kusov, čím sa stala vôbec najpredávanejším anglicky naspievaným albumom v dejinách fínskeho hudobného priemyslu. Ich hit Freestyler sa vyhupol na popredné miesta hneď niekoľkých euópskych hitparád a husto rotoval aj na MTV. Dvaja sympatickí mladíci - B.O.W. a DJ Gismo - boli jediní, kto sa po areáli pohyboval v sprievode ochranky, z čoho boli mimoriadne prekvapení. Inak, ak mám byť úprimná, ich vystúpenie nestálo za veľa (aspoň podľa môjho hudobného gusta), nehovoriac o tom, že z pódia odišli skôr, než zahrali svoj najväčší hit. Bol to, samozrejme, skvelý marketingový ťah - bolo totiž absolútne jasné, že si ho rozvášnený dav vypýta a vyvolá ich späť na javisko. Po vystúpení sa takmer okamžite pobrali na letisko. Pri tom zhone však kdesi zabudli DJ Gisma, ktorý sa bezradne motkal po priestoroch určených štábu, až sa nakoniec vzdal, odovzdane sa usadil pred budovu a čakajúc, kým sa po neho vrátia, diskutoval s festivalovými návštevníkmi.

Pohoda Jarovi Filipovi "Odišiel náš veľký priateľ, ktorý nám obrovsky pomohol. Je to o to väčšia strata, že s ním zmizol aj posledný dobrý predstaviteľ slovenskej satiry," povzdychla si kapela Le Payaco, ktorá spolu s niekoľkými ďalšími hudobníkmi (medzi nimi nechýbal Peter Lipa či kratučkým účesom na nepoznanie zmenená Iva Bittová, a naopak, chýbal Milan Lasica, o ktorého príchode sa v kuloároch hovorilo) vzdala hold nedávno zosnulému Jarovi Filipovi. Jeho účasť na festivale bola tuším zakliata. Keď vlani krátko pred svojím vystúpením havaroval, svätosväte sľuboval, že všetko vynahradí na nasledujúcej Pohode. "Tento rok mal Jaro vystúpiť v piatok, a hoci nebolo trinásteho, smola sa ozvala po druhý raz," okomentoval smutnú udalosť jeden z organizátorov. "Bol to jeden z najlepších hudobníkov a najúžasnejších ľudí, ktorých som poznal," povzdychol si Michal.

Neuropa "Neuropa, Neuropa," skandovalo približne osemnásťtisíc excitovaných divákov. Neuropa spolu s Bez ladu a skladu (s menšími personálnymi obmenami išlo vlastne o jednu a tú istú skupinu) totiž presne tak ako vlani vychmatli hlavnému headlinerovi právo na najväčší aplauz. No, vychmatli. Oni si ho celkom regulárne zaslúžili. Záverečný pohodovský koncert bol zároveň posledným vystúpením tejto kultovej trenčianskej kapely, ktorá po niekoľkých rokoch nečinnosti definitívne urobila bodku za svojím pôsobením, aby na svoje miesto pustila nový, ambiciózny projekt Michala Kaščáka - Neuropu. "Cítil som, že je najvyšší čas niečo robiť. Mal som toľko nápadov a nebolo ich kde realizovať. Ja som tú skupinu skrátka musel založiť," hovorí Michal. Popri ňom si v Neurope, ktorú napriek (zbytočným) obavám diváci prijali viac než dobre, zahrali Daniel Salontay, Slavo Solovič, bývalý bubeník Bez ladu a skladu Peter Slameň a gitaristi Peter Kaščák a Martin Beďatš, ale tiež basák Marek Minárik, niekdajší člen skupiny Lucie. "Mišo, neboj sa, Neuropa je absolútne COOL!" zhodnotil premiérové preformance jeden z návštevníkov na pohodovskej internetovej stránke. Poviem vám, ani náhodou nebol jediný.

Diváci, ďakujem Je 23. júla, čosi po pol jednej. Z otvorených okien počuť štrngot príborov a vône nedeľného obeda. Cesty vedúce z Trenčína lemujú postavičky, trošku ušmudlané, ale očividne šťastné. V rukách držia papierové tabuľky s udaním smeru - Bratislava, Žilina, Košice, Martin, Kamkoľvek. Po festivalovom areáli sa už potulujú iba poslední oneskorenci, ktorí žúrovali do rána a vstali až teraz. Zem je plná rozšliapaných plastikových pohárov. Vyzerá to smutne. Oveľa smutnejšie ako pred pol druha hodinou, kedy tu ešte na dvoch tanečných scénach naplno fičala zábava. Michal Kaščák, najzamestnanejší človek festivalu, je spokojný. "Festival absolútne naplnil svoj názov. Bolo tu neuveriteľne príjemne, ohľaduplne a milo. Ľudia boli k sebe absolútne skvelí, veď za celý ten čas sa tu nestrhla jediná šarvátka. (Ak nepočítam skínov, ktorí za bránami areálu zmlátili niekoľkých ľudí. Sú to úbožiaci - dovnútra neprišli, pretože tam, kde je dav, sa neodvážia.) Napriek tomu, že sa Pohoda oproti minulým rokom rozrástla, zostala útulná a to je dôležité. Som rád, že tá obrovská masa nevyvolávala agresivitu, ale naopak pocit spolupatričnosti. Nech to vyzerá, že sa im podsúvam, ale diváci, boli ste to najlepšie, čo na tomto festivale bolo. Veľmi, veľmi vám ďakujem."

Autorka (1970) je hudobná publicistka

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984