Študent je ten, kto ma núti rozmýšľať
Svet hudby je v neustálom pohybe. Vývoju, zmenám a evolučným procesom podliehajú nielen štýly či žánre živej hudby, ale rovnako ich odraz v hudobnovedných disciplínach. Výnimkou nie je ani pedagogická prax - uznávaná, zaznávaná, väčšinou však nedocenená. Hoci prázdniny vstúpili práve do svojho polčasu, univerzálne zákonitosti platia bez časového obmedzenia.
Postavenie hudby vo vedomí mladej generácie a odbúravanie bariér medzi vážnou a populárnou sférou sa stali námetom nášho stretnutia s Mgr. Yvettou Lábskou-Kajanovou, PhD., ktorá na Katedre hudobnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave prednáša metodológiu hudobnej vedy, hudobnú sociológiu a dejiny džezu a rocku.
Všetci, čo pôsobíme mimo školstva, vieme o jeho nezávideniahodnej situácii a sme takpovediac potichu radi, že sa nás netýka. Má v dnešnom období, podľa vás, vôbec nejaký zmysel, aby na Slovensku pribúdali absolventi hudobnej vedy, keď prevažná časť spoločnosti sa už preorientovala na celkom iné "hodnoty"?
Myslím si, že zmysel to jednoznačne má. Aj keď človek často pochybuje o profilácii a orientácii absolventov, z ktorých sa stávajú vynikajúci manažéri, sekretárky, alebo prekladatelia s povedzme dvakrát vyšším príjmom ako ja. No vedomosti a to, čím ich vybavíme, sú natoľko flexibilné, že sú schopní uplatniť sa. Hodnoty, ktoré získajú, sú istým duchovným bohatstvom, ktoré táto krajina v sebe má. A je len otázkou času, kedy sa tento potenciál bude môcť prejaviť. Či študenti budú môcť prejsť do inej brandže, to je už, samozrejme, trochu otázne. Ale z toho veľkého množstva absolventov sú minimálne traja-štyria v každom ročníku schopní udržať v sebe vedecký potenciál, takže o desať či pätnásť rokov sa v kontexte so zahraničím určite presadia a budú schopní pracovať na tej istej úrovni ako inde v Európe.
Nemáte však z titulu, že mnohí absolventi nepôsobia v disciplíne, v ktorej ste ich odchovali, predsa len pocit zmareného úsilia?
Určite nie. Profesor Oskár Elschek, ktorý istý čas našu katedru viedol, tvrdil, že vždy je lepšie, keď sa študenti vzdelávajú v oblasti duchovných vied, ako keď sú nezamestnaní. Sporné je však to ich kvantum. Možnože je naozaj lepšie, keď je v ročníku desať dobrých študentov ako tridsať, a viac ako polovica z nich je menej talentovaná.
Byť vysokoškolským pedagógom znamená nielen perfektne ovládať svoju vednú disciplínu, ale ju vedieť aj pedagogicky zrozumiteľne pretlmočiť a nepretržite kráčať s dobou. Hovorí sa, že najnemilosrdnejším sudcom učiteľa dokáže byť študent...
Práve toto je moment, ktorý ma v škole drží. Často sa ma pýtajú, prečo nejdem pracovať na nejaké vedecké pracovisko. Jeden z mojich argumentov je, že študent je ten, kto ma núti rozmýšľať, kto mi dáva otázky na veci, ktoré mi možno ani nenapadnú, pretože v strese a v zápale doby na ne jednoducho nemám čas. Samozrejme, sú aj opačné momenty, keď ja sa pýtam a študent nevie, kde je sever. Takže, povedala by som, že ide o vzájomné obohacovanie sa. Pedagóg, ktorý si povie, že sa nemá od študenta čo naučiť, si sám sebe zatvára dvierka a časom sa diskvalifikuje.
Od začiatku ste inklinovali k džezovej problematike, jednoducho - ste džezovopozitívna. S takouto orientáciou sa treba narodiť, alebo je možné si ju aj vypestovať? A vôbec, ako to bolo vo vašom prípade?
Nepovažujem sa za takú autoritu, aby som na to dávala jednoznačné recepty. V každom prípade si však myslím, že je to vec výchovy. Do mojich 15-tich rokov bol rytmus, ktorý je na džeze najtypickejším, pre mňa čosi iritujúcim, provokujúcim, čo som nemohla zniesť. No v období duchovného hľadania a dospievania som sa dostala k džezu. Povedala som si, že mu musím prísť na koreň, že musím odhaliť, čo je vlastne to, čo mi nedá pokoj, prečo ma to vlastne tak strašne vyrušuje, a začala som džez viac počúvať. Ak fanúšikovia džezu tvrdia, že sa k nemu dostávali cez džezrock či funky, u mňa to bola predsa len trochu iná cesta. Ja som počúvala a hrala hudbu romantizmu, 20. storočia, cez ktorú som zistila, že existuje be bop a klavirista Thelonius Monk, a až potom som spätne objavila Beatles.
Čomu prisudzujete vinu na tom, že džezu ani mnohí vyštudovaní muzikológovia a hudobníci nerozumejú do hĺbky, že ako komplexný hudobný fenomén je pre nich španielskou dedinou?
Áno, je to natoľko uzavretý žánrovo-štýlový okruh s vlastnými charakteristickými prostriedkami, že buď sa mu začnete od začiatku do konca venovať, alebo to necháte tak a budete sa tváriť, že neexistuje. Prevláda názor, že mladý človek nemá záujem o vážnu hudbu a zameriava sa výlučne na pop music. Jeho problémom však nie je nezáujem o európsku hudbu, ale orientácia na konzumnosť a povrchnosť, neschopnosť pochopiť hlbšie hudobné významy. Na druhej strane sa tento spoločenský syndróm usiluje akademická obec riešiť tým, že sa o populárnu sféru vôbec nezaujíma a na najvyšší piedestál stavia európsku hudbu, čím vytvára druhý, opačný syndróm. Ak si postavíte takéto bariéry, nemáte šancu preniknúť do jednej alebo druhej oblasti. Ale za posledných desať rokov sa stretávam so študentmi, ktorí tento problém nemajú. Myslím si, že ide o príznačný jav, ktorý tu fungoval a dodnes funguje ako pozostatok akademickej povýšeneckosti, a nakoniec aj nedostatku hudobného vzdelania. Ak študenti prejdú, povedzme, dvojsemestrálnym kurzom histórie džezu a rockovej hudby, tak odrazu zisťujem, že to vôbec nie je tak, že by niečomu nerozumeli. Pokiaľ totiž pochopia rozmanitosť žánrov či štýlov a dokážu sa v nich orientovať, nebudú mať nikdy pocit, že fanúšik heavymetalu je v tejto sfére oveľa lepšie orientovaný než trebárs oni. A to je práve to, k čomu ich aj vediem. Aby oni, absolventi hudobnej vedy, nikdy nemali pocit, že sú menejcenní.
Je súčasná vážna hudba naozaj taká bezvýchodisková, ako sa to často javí ľuďom stojacim mimo nej, alebo sme iba svedkami akútneho nedostatku osobností?
Podľa môjho názoru problém tkvie v nedostatočnej informovanosti, v zlej propagácii a menežingu. Vo svete sa o súčasnej hudbe oveľa viac hovorí a dostáva sa do vzťahu aj s hudobným priemyslom. Hoci nebude nikdy taká výnosná ako pop music, stáva sa produktom marketingu, po ktorom je v tejto sfére dopyt. Ak idete na Varšavskú jeseň, stretnete sa tam s 25-ročným študentom matematiky z USA, ktorý prišiel do Európy kvôli tomuto festivalu! A pritom o Amerike máme predstavu, že jediné, čo dokázala vyprodukovať, je coca cola a dobrá pop music. Zdá sa, že to nie je pravda. A presne to isté existuje aj v slovenskom kontexte: vážna hudba sa málo propaguje, hoci napríklad hudba Ilju Zeljenku či Vlada Godára je veľmi komunikatívna a mohla by osloviť množstvo ľudí.
Tak či tak, skladatelia súčasnej vážnej hudby, nech robia čokoľvek, väčšinou neopustia hranice menšinovej kultúry.
S tým možno čiastočne súhlasiť, otázka však znie, čo je to menšina. Vyjadrite to kvantitatívne v USA a na Slovensku, a dostanete dva rôzne výsledky. Ak menšinu predstavuje stotisíc ľudí, tak to už nie je zanedbateľná časť populácie, ktorú si môžete nevšímať. Napokon, isté hudobné, výtvarné, či literárne produkty budú vždy záležitosťou elity, zaujímavé je len, kto a v akom kvantitatívnom množstve onú elitu tvorí. A to súvisí aj s výchovou slovenskej inteligencie, ktorá tu bola ešte v čase vzniku 1. Československej republiky v menšine. Kvantitatívny nárast počtu slovenskej inteligencie v priebehu vývoja znamená aj nárast záujmu o menšinovú kultúru.
Nemáte niekedy strach, že orientácia na konzumnosť a povrchnosť, ktorú ste spomínali, sa stane raz hrobárom vášho povolania?
Môjho povolania iste nie. Skôr hrobárom vážne sa tváriacej akademickej hudby, alebo aj konštruktivizmu. To je čosi celkom konkrétne.
zhováral sa Juraj Pokorný
