Tabuizovaná smrť
Rudolf Steindl (1944) študoval filozofiu na Karlovej univerzite v Prahe a na univerzite vo francúzskom Nancy. Potom nastúpil do Filozofického ústavu ČSAV (dnes ČAV), kde ako vedecký pracovník pôsobí dodnes. V období rokov 1992 až 1996 hosťoval v rakúskej akadémii vied. Je autorom knižných publikácií, štúdií a časopiseckých článkov z oblasti filozofie. Je známy aj ako prekladateľ a publicista, publikoval rad poviedok a básní, esejí a fejtónov. Je autorom románu Život sa začína v krematóriu.
Nakladateľstvo Iris vydalo v tomto roku vašu novú knihu O smrti. Čitateľ sa v siedmich kapitolách dozvedá o komplexe filozofických, najmä historicko-filozofických, etických, biologických, lekárskych i právnych aspektov fenoménu smrti. O vás je známe, že ste sa touto témou zaoberali už v mnohých svojich filozofických štúdiách skôr, ako ste napísali túto knižku. Aký je váš vzťah k smrti?
Mám pred ňou najmä stále väčší rešpekt, pretože som jej v poslednom čase dvakrát za sebou len o vlások unikol. A s tým, ako mám vlasov čoraz menej, tak mám z nej čoraz väčší vietor. Ale nechcem tým povedať, že sa jej bojím. Iba to, že ju stále viac rešpektujem. Veľa ľudí sa totiž bojí smrti do tej miery, že ju úplne vylučuje zo svojho života. Smrť sa potom tabuizuje, odsúva do pozadia. A odsúvajú sa aj tí, čo sú blízko smrti. Na smrť chorí alebo starí ľudia. Ich blízki sa im obracajú chrbtom. A to je veľmi zlé. Spomenul by som ešte jeden aspekt: smrť ako prírodnú zákonitosť prekonať nemožno. Dá sa ale oveľa viac urobiť pre to, aby človek zomieral až prirodzenou smrťou, teda, aby mu nič neprirodzeného nebránilo prežiť kvalitne a podľa svojich predstáv o šťastí dĺžku života danú druhom Homo sapiens, t. j. realizovať svoju životnú šancu. A v tom, ako vieme, nám dosiaľ bráni mnoho faktorov: nezmyselné zabíjanie, zlá kvalita života, liečiteľné, ale neliečené choroby, ekonomické starosti, bieda a hlad v mnohých krajinách. Pre obmedzenie všetkých nezmyselných, neprirodzených smrtí môžeme na tomto svete urobiť ešte veľmi veľa.
Vy ste s témou smrti koketovali aj vo svojej knižke z roku 1994 - Život sa začína v krematóriu...
V tejto novele opisujem životné osudy mladého vedeckého pracovníka v Československu, v období rokov 1969 až 1989. Nespokojný s pomermi, ktoré vládli vo vedeckom ústave, pracuje hrdina románu Josef súčasne ako pohrebný rečník v krematóriu a postupne zisťuje, že atmosféra krematória nie je ani zďaleka taká pochmúrna ako atmosféra vedeckého ústavu, že pre neho sa tam vlastne začína nový život, vrátane veľkej lásky k predavačke kvetov a pohrebných vencov.
Ste známy aj ako prekladateľ - najmä z nemčiny. V roku 1995 sa v Bratislave pod záštitou rakúskeho veľvyslanectva konala prezentácia vášho prekladu Dejiny rakúskej filozofie. Prečo je o túto publikáciu prekvapivo stále značný záujem?
V posledných rokoch môžeme v celej Európe pozorovať zvýšený záujem o rakúsku kultúru a jej duchovné diela. Diskutuje sa o tom, ktoré kultúrne výtvory môžeme vlastne označiť za rakúske. Pretože k Rakúsku, ako dobre vieme, patrili dočasne Čechy, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko, časť Talianska atď. Rakúska kultúra teda nevznikla len vo Viedni, ale aj v Prahe, Budapešti, Bratislave, Krakove, či Záhrebe. Kniha Dejiny rakúskej filozofie prináša portréty mysliteľov, ktorých dielo obsahuje prvky typické pre rakúsky duchovný svet.
Slovenské vydavateľstvo Iris vydalo aj váš ďalší knižný preklad z nemčiny - prácu Franza Wuketitsa Základy evolučnej teórie. Môžete stručne charakterizovať jej autora a obsah?
Franz Wuketits patrí k najznámejším žiakom Konrada Lorenza, veľkého rakúskeho etológa a nositeľa Nobelovej ceny. Wuketitsove Základy evolučnej teórie vyšli v nemeckej oblasti už v niekoľkých vydaniach a myslím si, že patria medzi to najlepšie, čo bolo o vývoji človeka napísané. Knihy prinášajú vedecké dôkazy o tom, že druh Homo sapiens sa vyvinul postupne zo sveta zvierat. Práca vychádza z myšlienky, že vedomie príbuznosti s ostatnou prírodou je nevyhnutné na to, aby sme vôbec tomuto svetu porozumeli. Knižka sa zaoberá aj otázkou, či si evolúcia nenaprogramovala s človekom, s ľudským rodom, svoj koniec, pretože veľa nasvedčuje tomu, že súčasný program ľudstva, od ktorého zatiaľ nijako vážne nechce ustúpiť, je programom zničenia celej biosféry, a teda i programom zničenia ľudstva ako živočíšneho druhu. Či je to tak, na to nám odpovie budúcnosť. Dúfajme, že odpoveď nebude pesimistická. Ale optimistická bude asi len pod podmienkou, že ľudstvo dokáže zanechať program svojho sebazničenia, ktorý zatiaľ s veľkým nadšením realizuje.
Predvlani sa v Bratislave konala aj prezentácia vašej knižky Tisíc rokov Valdštejnov v Čechách, ktorú ste napísali spolu s grófom Waldsteinom o osudoch najstaršieho slovanského šľachtického rodu. Na čom pracujete teraz?
Píšem román s pracovným názvom Praha, Viedeň, Bratislava. Mal by ukázať, ako sú si Stredoeurópania - najmä Česi a Slováci - blízki. Jeho hrdinom je mladý muž, zamestnaný ako šofér, cestujúci po týchto troch mestách a nachádzajúci v nich mnoho priateľov. V Bratislave nájde aj svoju životnú lásku.
Vráťme sa ešte k vašej poslednej knižke. Nie je lepšie na problém smrti zabudnúť?
Rozhodne nie je správne o tejto otázke absolútne mlčať, úmyselne ju ignorovať. Odmietanie akýchkoľvek úvah o smrti môže byť okrem iného i prejavom nechuti vôbec sa zaoberať problémami starých ľudí, odsunúť ich zo života, separovať ich, pretože práve oni pripomínajú možnosť smrti. Smrť je realita, ktorá sa týka všetkých, no zväčša sa práve odsúva do pozadia. Často v duchu epikurovskej zásady: Keď sme my, nie je smrť, keď je smrť, tak už nie sme my, a preto nemusíme na ňu myslieť. Ale nech sa usilujeme na ňu akokoľvek zabudnúť, napriek tomu sa nám sama pripomenie.
Človek má však prirodzený strach o život. Vravíte, že smrť je tiež kúskom života, i keď posledným. Myslíte si, že filozofia môže človeka odnaučiť strachu zo smrti?
Vyvážený vzťah k smrti predpokladá poznať chápanie vzťahu života a smrti v ľudských dejinách, teda vyrovnať sa s historickým dedičstvom náboženských a filozofických teórií. Moja knižka poskytuje takýto historický prehľad náboženskej a filozofickej reflexie vzťahu života a smrti od orientálnych despotických režimov po súčasnosť. Dúfam, že moja práca zaujme tých, čo majú ambície filozoficky porozumieť vzťahu života a smrti.
Nastoľujete aj problém umierania a s tým späté otázky tanatológie a eutanázie. Ukazujete zložitosť problematiky z hľadiska etického i právneho, zložitosť určenia kritérií na uplatnenie eutanázie, i možnosti či hrozby jej zneužitia. V tejto súvislosti venujete osobitnú pozornosť otázke kvality života a nájdenia osobného prístupu k smrti.
Áno, dnešná medicína len váhavo zaujíma postoje k tanatológii ako vede a príprave na smrť, k eutanázii a distanázii (ťažké umieranie), podmienečne chránenému a absolútne chránenému ľudskému životu, ako aj včasnej a dôstojnej kapitulácii lekára pred smrťou. Takmer všetky problémy majú etický rozmer. Veda v súčasnosti ponúka na udržanie života alebo jeho záchranu oveľa viac, ako môže spoločnosť prakticky, v tomto prípade finančne realizovať. Kto a podľa akých kritérií má rozhodovať o tom, komu sa potenciálne poskytne a komu nie? Pri stanovení "ceny ľudského života" nepomáhajú kalkulačné vzorce.
Takmer každý si želá umrieť vo vysokom veku, v plnej aktivite, rýchlo a bez utrpenia, najradšej v spánku. Prečo to však obyčajne nevyjde a človek nezomrie podľa tejto ideálnej predstavy?
Myslím si, že to je vari najkritickejšie obdobie života. Umieranie a smrť sa vyznačujú najvyšším stupňom individualizácie. Aj pri umieraní človek reaguje podľa toho, aký je. Bojovníci o život bojujú, defetisti sa vzdávajú osudu. Tieto otázky načrtávam v časti o hospicovom hnutí, ktorá nás privádza k posledným chvíľam ľudského života. Hovorí o predstavách starostlivosti o umierajúceho človeka, o hospicovom hnutí. Jeho zámerom je, aby sám zomierajúci rozhodoval o tom, ako chce stráviť svoju poslednú životnú fázu a ako mu na to vytvoriť v tejto najťažšej chvíli života dôstojné prostredie. V dnešnej dobe, ktorá zdôrazňuje konzumný charakter života, produkciu, výkonnosť, v čase technizácie medicíny i väčšiny životných sfér, chce toto hnutie presadiť novú filozofiu komunikácie človeka s človekom, filozofiu rešpektu k ľudskej dôstojnosti vo všetkých životných etapách - i v tej poslednej. Dúfajme, že sa mu to aspoň v budúcom tisícročí, na prahu ktorého stojíme, podarí.
Autorka rozhovoru (1947) je vysokoškolská učiteľka
zhovárala sa Darina Čuchranová
