Disharmónia v orchestri
Po dlhom čase naša politická scéna našla spoločný tón: takmer jednomyseľne uvítala pozvanie Slovenska do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Pravda, aj v tomto prípade nešlo o harmonicky zladený orchester, v ktorom by každý hudobný nástroj plnil svoju špecifickú úlohu - napr. iné tóny v rozdielnosti názorov, kto sa o vstupenku do klubu najbohatších štátov sveta najviac zaslúžil. Pohľady tak ako jednotlivé partitúry bývajú rozličné, no kakofonicky zazneli slová predstaviteľov SNS. Tí inak oplývajú pocitom výnimočnosti nášho národa, no tentoraz sme podľa podpredsedu strany Jaroslava Pašku z procesu integrácie vyšli ako poslední žobráci.
Kde vlastne sú pri presadzovaní štátnych a národných záujmov hranice zdravého názorového pluralizmu a od ktorej chvíle už začne signalizovať svetlo: Pozor, v revíre je škodná! Lebo ako inak, ak nie za škodlivé sa dá označiť očierňovanie vlastnej krajiny pri hamletovskom rozhodovaní o bytí či nebytí vo významnom medzinárodnom združení. Kdeže sú tí do pŕs sa bijúci vlastenci, ktorí pred niekoľkými dňami preskakovali vatry zvrchovanosti, keď nás zrazu všetkých označujú za otrhancov? A teraz ide "iba" o OECD. Ako budú títo rodoľubovia reagovať, keď začnú vrcholiť rokovania o začlenení do Európskej únie? Nič na tom nemení fakt, že v súčasnom volebnom období určite a v budúcom pravdepodobne to ešte nebude aktuálne. Aj vtedy nám bude pri ušiach vŕzgať falošná paškovčina? Napriek tomu, že národniari vo svojom programe schvaľovali úsilie SR o vstup do OECD a EÚ. Ide teda o naháňanie euroskeptikov do partajného košiara, keď sa už aj v HZDS vážne hovorí o potrebe integrácie do európsko-atlantických štruktúr? Keď ide o zbieranie hlasov pre stranu, záujmy vlasti môžu stáť bokom?
Čo iné, ak nie OECD a EÚ má patriť medzi priority zahraničnej orientácie SR? Bratanie sa s Miloševičom alebo Le Penom, či v tom, že zavedieme pre Maďarov vízovú povinnosť, na južnom Slovensku strhneme dvojjazyčné nápisy, alebo budeme apaticky pozerať ako skíni tlčú v trolejbuse zahraničného študenta? Akoby nebolo u nás viac iných závažnejších sociálnych a ekonomických problémov. No práve ich riešenie nás dovedie k tomu, aby sa podaktorí Slováci v Európe necítili ako chudobní príbuzní, aby sme mohli byť hrdí nielen na to, akú máme krásnu, ale i fungujúcu krajinu.
Nedávno sa otec môjho priateľa z Bangladéša na londýnskom letisku pýtal, ako sa dostane do Bratislavy. Všetci iba pokrčili plecami. Nevedeli ani, kde leží Slovensko. Až keď im začal (muž z indického subkontinentu) rozprávať o delení Československa, začalo podaktorým svitať. Nuž, takýto sme my pupok sveta. Niekedy sa blysneme v hokeji (koľkých ľudí vo svete to však zaujíma?), ale to je málo. I keby sme všetkých Maďarov a Rakúšanov s pôvodne slovanskými priezviskami presvedčili, aby si zmenili národnosť na slovenskú, aj tak ostaneme malým národom. A tie v novodobej histórii nevynikali vojenskými vojvodcami, ani hospodárskou expanziou. "Dobývali" svet svojou kultúrou, vedeckými objavmi, umením, kultúrnosťou vo všetkých oblastiach. A tej akoby u nás - i medzi politikmi - bolo stále ako šafranu.
