Leto
rekordne horúce sme mali už v predstihu - v máji. Mali sme aj dažďom premáčaný júl. A predsa: leto býva v povedomí človeka ako hodiny, týždne, keď sa unáhlený život zmení na malé pristavenie. Keď vymení batožinu starostí za ľahké motýlie krídla, ktorými doletí do ďalekých krajín alebo k riekam a dolinám rodných hôr. Sme iní v sladkom čase ničnerobenia? Alebo sme vo svojej podstate od prírody práve takí a všetko ostatné sa na nás len prilepilo? Sme, my, dospelí, v hlbine duše stále ešte deti? Snívame po vernovsky o čase, keď budú Dva roky prázdnin? Sme. Keď múdry Pánboh prikázal jeden deň v týždni odpočívať a sám tak vzorne urobil, ak to prevzali všetky náboženstvá, kresťanské, židovské i islam, isto to bolo určené na veky vekov. A malo to byť bez mobilov, bavorákov, schôdzí, naháňačiek termínov, poučovania a ohlupovania ľudí. Lebo oddych a vydýchnutie tak ako svieža myseľ a zamyslenie patria medzi podstatné zákony života na tejto zemi.
Sme uprostred leta. Umĺkli amplióny hlásateľov rozličných protirečivých názorov, vnucovaných iným. Ani siedma veľmoc si nepotrpí na objavné senzácie. Väčšina predstaviteľov spoločnosti sa odobrala do lovíšť zdravia, nabrania nových síl v kruhu rodiny, zliezania horských, nie straníckych štítov, k plavbám po moriach a jazerách pokoja, ktorý hádam prenesú i do rozbúrených vĺn nášho života. A tak máme predstavu, skoro kacírsku: Čo by sa stalo, keby nielen cez prázdniny, päťdesiatkrát kratšie ako tie, čo predpovedal Verne, zmĺkli zbrane slovných súbojov a prehovorili múzy, ktoré hrajú a spievajú v každom človeku. Z protivníkov by sa stali partneri a to, čo ich kedysi delilo, by bol zabudnutý sen.
Ak sme sa pokúsili vkročiť do dobrého sveta letnej pohody, nebolo to iba pre zaujímavosť, ani pre ukážku, ako vyzerá iná tvár našich predstaviteľov než tá, čo predvádzajú na obrazovkách a v populárnych časopisoch. Keď sa prezentujú, alebo šermujú v politických šarvátkach, buď sa prisladia, alebo kysnú v Smotánkach a Cmaroch. Tak trochu išlo o to položiť pred nich zrkadlo, ponúknuť pohľad z iných brehov a na ich vlastné prekvapenie z nich vydolovať celkom inú podobu, než akú im pripisujú zvedavci, keď im podľa trička nasadzujú raz svätožiaru, raz psiu hlavu. A napodiv, bez ohľadu na ich spoločenské, či ekonomické vyznania, boli prekvapivo pohotoví, uvoľnení, sami príjemne prekvapení z dialógu bez obohraných platní, večne omáľaných otázok a odpovedí, prilepených na momentalitu sivých dní. Naša téma bola jediná: Ani slovo o politike.
Oslovili sme tých, ktorí boli v Bratislave práve na vládnom stolci. Len náhoda chcela, že práve oni dvaja, podpredsedovia vlády ĽUBOMÍR FOGAŠ a IVAN MIKLOŠ, v tom čase, keď cez deň kvitli dobrou pohodou, večer sa predstavili v televízii divákom odmeraní vonkoncom nepútavým súbojom. A to sme sa už-už boli nazdali, že sú sami sebou a že vysielajú na jednej vlne. No stalo sa, leto je tapetované prehánkami a búrkami. Avšak verme, že sa raz podarí aspoň vo vzácnych chvíľach prinavrátiť i veľkým deťom skutočné leto, aké si zaslúžia oni, aj tí, čo im veria.
