Innsbrucku dobré meno robiť netreba

Do toho nádherného mesta pod horskými úbočiami ho doviezli bez toho, aby o tom vedel. Možno to tak bolo lepšie, aspoň nevidel tie priúzke dvere pôvodne vybraného lietadla a ten chaos, ktorý transport sprevádzal. Novinári, ktorých nemá priveľmi v obľube, rodina, priatelia i nepriatelia - všetci pri ňom boli, prinajmenšom myšlienkami.
Počet zobrazení: 1220

Do toho nádherného mesta pod horskými úbočiami ho doviezli bez toho, aby o tom vedel. Možno to tak bolo lepšie, aspoň nevidel tie priúzke dvere pôvodne vybraného lietadla a ten chaos, ktorý transport sprevádzal. Novinári, ktorých nemá priveľmi v obľube, rodina, priatelia i nepriatelia - všetci pri ňom boli, prinajmenšom myšlienkami. Prežije? Opäť sa stal jeden z malých zázrakov. Prezident Rudolf Schuster dýcha, chodí, rozpráva. V tomto týždni sa chystá prebrať prezidentské právomoci.

Komplex budov Krajinskej univerzitnej kliniky v Innsbrucku je vlastne malým mestom v meste. Má svoj život a pravidlá, a ako to už pri akejkoľvek činnosti býva, občas sa aj tu čosi vymkne spod kontroly. Návštevníci sa tu striedajú rôzni. Od istého času však nad mestom častejšie prelietajú lietadlá so štátnymi úradníkmi rozličnej národnosti a hodnosti. A práve tento fakt je pre všetkých pracovníkov nemocničného zariadenia zadosťučinením za to, čo vykonávajú. Dobrý chýr o klinike sa nesie doďaleka.

Vedia, že tu leží slovenský prezident Aj preto profesori Ernst Bodner a Walter Hasibeder takpovediac rutinne prijímajú zahraničné návštevy. Tvoria zohraný tandem: šéf chirurgického tímu - menší, so striebornými vlasmi a dobrotivými očami, hlavný anesteziológ Hasibeder vyšší, s okuliarami, za ktorými sa skrýva prísny pohľad. Pred chirurgickým pavilónom vítajú aj predsedu Národnej rady SR Jozefa Migaša, ktorý prišiel navštíviť svojho prezidenta. Vymenia si pár slov a cez chodbu zdobenú množstvom farebných obrazov zamieria rovno k výťahom vedúcim k izbe, kde leží prezident.

Novinári majú zatiaľ vstup k prezidentovi zakázaný. Kolega z TASR hovorí: "Ja som tu už vyše týždňa, Schuster sa zotavuje, ale profesor Bodner je stále neoblomný. Už sme prezidentovi posielali aj otázky napísané na papieri, ale ani na jednu neodpovedal. Nechce nikoho uprednostniť, keď začne dávať rozhovory, tak všetkým." Mám pol hodinu na to, aby som sa poobzerala po klinike. Vedia títo ľudia naokolo, že tu leží prezident susednej krajiny? Pristavujem mladého sanitára. "Áno, viem, že tu leží, pri ňom som však nebol. Je to tu viac strážené ako obyčajne." "Ako dlho tu už pracujete?" "Som len na civilke a o pol roka končím. Poteším sa, keď to už bude za mnou." Zdá sa, že vzťah mladých mužov k civilnej službe je všade rovnaký, či na Slovensku alebo v Rakúsku, a to bez ohľadu na to, či je to nemocnica preslávená alebo nie.

Na poludnie je ohlásená tlačová beseda s predsedom Národnej rady SR. Na miestnosť dole v suteréne, ktorá bola vyčlenená na takéto účely, upozorňuje tabuľka Zur Pressekonferenz, teda Smer tlačová konferencia. Besedy sa tu organizujú takmer každý deň.

Dovtedy však zastavujem ešte dve návštevníčky vychádzajúce z výťahu, aby som im dala rovnakú otázku ako mladému sanitárovi. "Samozrejme, že vieme, že je tu. Veď sa o tom píše v novinách, hovorí v televízii," odpovedá staršia. "A myslíte si, že výlučne tu na tejto klinike sa mohli vykonať také vysoko odborné vyšetrenia a zákroky?" "Nuž, keby ho neboli zachránili tu, iste by už nebol nažive," hovorí s hrdosťou opäť staršia obyvateľka Innsbrucku. "Ale veď predsa ešte nebol vo Viedni," protestuje mladšia. "Nie. Tam síce nebol, ale tu sú tí najlepší. Keď ho sem priviezli, bol v hroznom stave. Teraz dúfame, že bude všetko v poriadku." "Takže ste hrdí na svoju nemocnicu a špecialistov?" "Zaiste. Sme na to hrdí."

Drienkovica bude nabudúce Nervózne vyčkávame na začiatok tlačovej besedy. Keďže prezident sa ešte ráno podrobil malému chirurgickému zákroku, keď mu profesor Bodner pri lokálnom umŕtvení zašil otvorenú ranu po prvom vývode, predseda NR SR sa iste nebude môcť u neho zdržať priveľmi dlho. V utorok ho navštívil rakúsky prezident Thomas Klestil a mohol zostať dvadsať minút, stredajšia návšteva predsedu rakúskeho parlamentu Heinza Fischera trvala pätnásť minút - ako dlho bude môcť zostať návšteva zo Slovenska?

"Poďte dole, už sa to začne," príde nás z nemocničného bufetu vyzdvihnúť kolega. Ponáhľame sa dole schodmi. Za stolom už sedí predseda parlamentu Jozef Migaš, usmiaty ako zvyčajne. Iste je rád, že opäť videl prezidenta a priateľa živého a zdravého. Pôvodne ho mal navštíviť v stredu spolu s Heinzom Fischerom, ale návšteva sa na odporúčanie profesora Bodnera a rodiny Rudolfa Schustera odložila o deň neskôr. "Máme totiž spolu s pánom prezidentom záštitu nad Majstrovstvami sveta junioriek v basketbale, ktoré sa začnú v piatok v Bardejove," objasňuje Migaš to, prečo sa návšteva nemohla uskutočniť napríklad v piatok. Rozhovor s prezidentom sa neobišiel bez politiky. "On sám začal hovoriť o politike," povedal predseda parlamentu. Pretože práve Migaš je druhým ústavným činiteľom v štáte, ešte stále mu prináležia prezidentské právomoci. Ako sám konštatuje, objasnil prezidentovi, že vzhľadom na nevyhnutnosť schváliť niekoľko zákonov v parlamente, ktoré mali nadobudnúť účinnosť od 1. júla alebo ju nadobudnú od 1. augusta, ich musel vyše tridsať podpísať on sám. S dvoma sa čaká na moment, keď ich bude môcť podpísať samotný Rudolf Schuster. "Urobil som tak z hľadiska politického, ako aj z hľadiska etického," komentuje svoje kroky Migaš. "Pán prezident túto situáciu pochopil, schválil a ocenil postupy, ktoré sme zvolili." Zaujímal sa o to, ako prebiehalo vysvetľovanie jeho hektických týždňov? A o dianie na Slovensku, týkajúce sa najmä kauzy Ivana Lexu? "Áno, zaujíma sa a vie o tom, dotkli sme sa aj týchto otázok, ale včas sme to zastavili." Rudolf Schuster sa totiž nemôže rozčuľovať. Uznávam, že kauza Ivana Lexu, resp. dvojročná práca ministerstva vnútra pri dokazovaní jeho podielu viny na únose Michala Kováča ml. je témou, pri ktorej sa nedá nerozčuľovať.

Podľa svojich slov sem predseda parlamentu neprišiel len ako predstaviteľ štátu, ale aj ako osobný priateľ prezidenta Schustera. Do miestnosti, kde ležal, vstúpil so slovami: "Tá drienkovica bude teda až nabudúce." Irene Schusterovej odovzdal kyticu kvetov, prezidentovi pozdravy občanov Slovenska a štátnych činiteľov. Vzhľadom na to, že sú priatelia, povedali si aj niečo osobného? Jozef Migaš pre SLOVO len s úsmevom skonštatoval: "To zostane medzi mnou a pánom prezidentom."

Predseda Národnej rady sa napokon zdržal u prezidenta takmer pol hodiny. Ako už viackrát skonštatovali profesori Bodner a Hasibeder, rozhovory a návštevy Schustera vyčerpávajú, a preto má šéfchirurg Krajinskej univerzitnej kliniky nemilú povinnosť: po pätnástich minútach zaklope na dvere a požiada hostí, aby opustili miestnosť. V tomto prípade si však samotný Schuster vyžiadal ešte 5-10 minút navyše, pretože, ako povedal, "pán Migaš je môj priateľ a chceme sa ešte chvíľu porozprávať". A poslal pozdravy všetkým občanom Slovenska, Migašovej manželke, dcére, synovi, občanom Bardejova a samozrejme juniorským basketbalistkám.

Najväčší profesionálny zážitok Keď sa stane pozemský "zázrak", väčšinou sa zásluha pripisuje nadpozemským silám, a nie človeku. Počas tlačovej besedy mi pohľad nevdojak zablúdil k dverám. Stál pri nich ten, ktorému patrí vďaka za to, že slovenský prezident je nažive. Opretý o stenu pozorne sledoval priebeh besedy, občas sa prešiel, čosi pošepol svojmu kolegovi Hasibederovi. Z vrecka bieleho, trocha pokrčeného plášťa mu trčal fonendoskop. Občas sa pousmial, prikývol. Keď sa k nemu a k jeho kolegovi po skončení tlačovej besedy nahrnuli novinári, trpezlivo odpovedal na všetky otázky, na mnohé z nich už iste aspoň po dvadsiaty raz. Žiadna nervozita, náhlivé odpovede či poučovací tón. Keď sa rozhovorí o svojej práci, na Ernstovi Bodnerovi vidno predovšetkým neskrývanú radosť z toho, že vec sa podarila. Požiadala som ho, aby sa vyjadril k vete, ktorú povedala staršia z dvoch opýtaných dám, a síce, že len v Innsbrucku mohli Schustera zachrániť. S potešeným a zároveň zanieteným výrazom v tvári hovorí:

"Môžem s istotou skonštatovať, že prezident sem prišiel v stave, ktorý bol nanajvýš kritický. Nechcel by som zájsť až tak ďaleko, že len v Innsbrucku sme ho mohli zachrániť. Samozrejme, dôvera a vedomosť o tom, že v prípade prezidenta Havla sme boli v podobnej situácii úspešní, hrali pri výbere rozhodujúcu úlohu. Som presvedčený, že optimálna starostlivosť, ako aj kompetentný prístup lekárov a fakt, že máme k dispozícii kvalitné zariadenia, boli príčinou nášho úspechu a my môžeme byť šťastní. Ešte síce nie je dobojované, ale to riziko je v porovnaní s počiatočným stavom veľmi, veľmi malé."

Na otázku, či je on osobne hrdý na to, že úspešne operoval dvoch prezidentov, pre SLOVO ďalej odpovedal: "Najviac som hrdý na to, že obidvaja páni prezidenti sa rozhodli vojsť pod môj takpovediac lekársky dáždnik, teda pod moje vedenie. Pre mňa je starostlivosť o nich veľkolepým zážitkom, ba dokonca tým najveľkolepejším. A že je to najväčší profesionálny zážitok, o tom niet pochýb." Sledovať Bodnera pri jeho vyznaní bol pre mňa ako novinárku zážitok nemenej veľkolepý.

Privítanie drienkovicou? Pomaly sa zberáme na odchod. Každý z novinárov dokončuje správu, ktorá bude odvysielaná ešte dnes v rozhlase či v televízii alebo uverejnená na ďalší deň v novinách. "Pokiaľ ide o novinársku prácu, mali sme čo robiť najmä v prvých dňoch, keď sem prezidenta priviezli," konštatuje kolegyňa, ktorá zabezpečovala denné spravodajstvo o stave Rudolfa Schustera. "Neskôr, keď jeho stav bol už v podstate stabilizovaný, to bolo lepšie."

Vyjdeme von a do odchodu mikrobusu sa vyhrievame na lavičke pod alpským slnkom. Vedľa sa rozprávajú zdravotné sestry, pred budovou pofajčievajú návštevníci. Pri vchode do chirurgického pavilónu zastaví sanitka, vystúpia dvaja ošetrovatelia, za nimi lekár a do budovy vezú raneného muža. Ako každá dobrá nemocnica, aj táto má svoje presné pravidlá a zabehnutý chod.

Na letisko nás dovezú hodinu pred odletom lietadla. Dlhú chvíľu čakania na predsedu parlamentu si krátime okrem rozhovoru aj otázkami pre prezidentovho hovorcu Jozefa Leikerta. A pretože nik mi doposiaľ nevedel popísať, čo vlastne tá drienkovica je, pýtam sa to práve jeho. "Páli sa z drienok, to sú také červené bobuľky. Trocha trpké a rovnako chutí aj ten alkohol," odpovedá Leikert. Nuž, nabudúce ho musím okúsiť aj ja. Návrat prezidenta na Slovensko by bol na to celkom vhodnou príležitosťou.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984