Keď sa mladí herci nielen hrajú
Už trinásty raz sa na pôde VŠMU v Bratislave stretli mladí divadelníci z celého sveta, aby vzájomne konfrontovali svoju tvorbu, nadviazali kontakty, vymenili si skúsenosti, pozorovali metódy a prostriedky hereckej a režijnej práce svojich kolegov.
Bratislava - Istropolitana (mesto na Dunaji) im poskytla priestor na uskutočnenie medzinárodného divadelného festivalu, ktorý priniesol množstvo divadelných predstavení, tvorivých dielní, konferencií a diskusií.
Projekt Istropolitana 13. medzinárodný festival divadelných vysokých škôl Projekt Istropolitana sa konal pod záštitou ITI/UNESCO (Medzinárodný divadelný inštitút UNESCO), ministra školstva SR Milana Ftáčnika, ministra kultúry Milana Kňažka, ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana a starostu bratislavského Starého Mesta Andreja Ďurkovského. Zúčastnilo sa na ňom 15 divadelných škôl z celého sveta, aby predstavili svoju tvorbu prostredníctvom jednotlivých predstavení, workshopov, diskusií. Festival sa skladal z niekoľkých častí - prehliadka inscenácií, workshopy škôl na vopred určenú tému, offprogram a diskusné stretnutia, dielne, výstavy, konferencia - z ktorých najobľúbenejšie a najnavštevovanejšie sú predstavenia a neformálne stretnutia účastníkov festivalu vo Vodnej veži. Tam sa tancovalo, zabávalo, no predovšetkým komunikovalo do neskorých nočných hodín. A skoro ráno už mladí sedeli na nádvorí Academie Istropolitany, popíjali kávu a chrumkali čerstvé voňavé pečivo, ktoré od štedrých sponzorov "vymámil" dekan Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU Juraj Slezáček, starostlivo dohliadajúci na pokojný priebeh festivalu. Po dvoch rokoch sa tak v škole, v meste, divadelných prietoroch Reduty, Štúdia S a Novej scény vytvorila priateľská atmosféra, pohoda a vzájomné spoznávanie, kontaktovanie.
Raňajky aj bez trávy Na Projekte Istropolitana 2000 prebiehal workshop, témou ktorého bol opis obrazu E. Maneta "Raňajky v tráve". Úlohou účastníkov tejto tvorivej dielne bola scénická realizácia Manetovho obrazu s akcentáciou atmosféry diela, situácie a vzťahov zobrazovaných postáv, ktoré sú dešifrovateľné a čitateľné z výtvarnej koncepcie obrazu. Scénické realizácie si pripravili festivaloví hostia už na svojich domovských školách a na začiatku festivalu ich predstavili v spoločnom bloku, čím sa vytvorila možnosť konfrontácie tvorivých metód a spôsobov hereckej a režijnej práce jednotlivých škôl. V Bratislave sa tak z pôvodných realizačných tímov vytvorili nové a tie spracovávali modernú verziu Raňajok - Picassove Raňajky, ktoré predstavili v záverečných dňoch festivalu. Symbolom tohto workshopu bol trávnik - koberec umiestnený na nádvorí VŠMU a na ňom postavený Manetov obraz dotvárajúci atmosféru tých skutočných festivalových raňajok. Aj ďalšie zahraničné workshopy sa zameriavali na neobmedzený rozsah tvorivosti, intuície, poznávanie vlastných možností a schopností, vytváranie plnohodnotných postáv, spájanie teórie a praxe. Za všetky stojí za to spomenúť aspoň tvorivú dielňu prof. Patrica Pavisa, ktorý analyzoval text Koltésovej hry V samote bavlníkových polí. Jej účastníci si túto analýzu overili v priestore.
Úteky, ach tie úteky A v priestore sa predviedli aj jednotlivé divadelné vysoké školy, aby ukázali, ako sa "robí" divadlo u nich doma. Najväčší nápor a "bitku" o miesta zažívala Reduta a Štúdio S, lebo nielen domáci, ale aj hostia si chceli pozrieť prácu svojich kolegov, zabaviť sa, priučiť. No ani starší a skúsenejší divadelní praktici a teoretici nezostali bokom a so záujmom sledovali zahraničnú divadelnú produkciu, no nie vždy až do konca. Asi im už divadelný zážitok vytekal všetkými telovými otvormi, a tak museli opustiť divadelnú sálu a ventilovať "zážitky" na čerstvom vzduchu. Asi najmasovejší "útek" zažila Nová scéna hneď pri dvoch predstaveniach. Jedným bolo predstavenie Kalifornskej štátnej univerzity v Haywarde Sklenený zverinec, úsilím ktorého bolo naplniť Wiliamsovo želanie nekonvenčného a expresionistického prístupu v inscenovaní a v spôsobe herectva. Možno nekonvenčnosť, možno spomínanie spôsobujúce bolesť prinútilo mnohých opustiť divadelnú sálu. Postupné vyľudňovanie hľadiska Novej scény sa odohralo aj pri predstavení Práve včas (In Time), ktoré priniesli študenti Divadelnej a filmovej univerzity "I. L. Caragiale" z Bukurešti. Vždy pri "stmievačke", ironicky môžem povedať, že "práve včas" isté percento divákov opustilo hľadisko a naozaj len tí verní zostali až do úplného konca. Hra populárneho medzivojnového rumunského autora Mihaila Sebastiana zameraná na ľudské vzťahy, potrebu duchovnej práce a rozvoj intelektu, pranierujúc intrigy, korupciu a pragmatizmus vysokej politiky bola témou i spracovaniu blízka nášmu dnešku. Ľahká konverzačka, situačná zápletka vybudovaná na zámene niekoľkých slov v článku profesora antických dejín o Alexanderovi Veľkom dávala priestor pre výborné herecké výkony a primeranú réžiu. Škoda len, že jazyková bariéra (predstavenie sa hralo v rumunčine) nedovolila zotrvať viacerým divákom až do konca a vychutnať tak rozuzlenie príbehu o Alexandrovi Macedónskom.
Teplé letné noci Ale raz sa Nová scéna predsa len zaplnila a naplnenou aj zostala. Stalo sa tak počas jednej teplej letnej noci, keď študenti Divadelného štúdia v Drážďanoch (súčasť Vysokej školy hudby a divadla Felixa Mendelssohna Bartholdyho v Lipsku) rozohrali, roztancovali a rozospievali rozprávkový svet víl, škriatkov, démonov, ale aj jednoduchých remeselníkov a Aténčanov v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Už úvodná scéna - hra svetiel, dekorácie, obliekanie Hippolyty - naznačila, že pôjde o vysoko profesionálne predstavenie, v ktorom jednotlivé časti do seba zapadajú ako skladačky. Hra s bábkami, so svetlom, rýchle prevleky, zmeny scény, aktualizácia a čitateľnosť jednotlivých obrazov vytvorili divácky úspešné predstavenie príťažlivé aj primeranou a zreteľnou artikuláciou Shakespearových veršov, hoci v nemčine a angličtine. Mladí herci tu nehrali len svoje postavy, ale hrali sa navzájom, hrali samých seba - Shakespearových hrdinov, akými by dnes boli, keby tu boli…
Divadelné vysoké školy Do Projektu Istropolitana sa zapojilo až 15 divadelných škôl. Ich hra sa striedala so spevom, spev s tancom, súčasnosť s minulosťou, novovek s antikou. Počuli sme starú gréčtinu (Vyššia divadelná škola pri divadle "Tzeni karezi" v Aténach predstavila Euripidove Bakchantky), učili sa hebrejsky (Univerzita Tel Aviv, Fakulta umení Yolandy a Davida Katzovcov v Izraeli siahla do anglicko-francúzskych dejín a inscenovala Eleonóru Akvitánsku) a spievali sme po francúzsky (Národná vysoká škola dramatických umení v Paríži pripravila Kabaret, ktorým študenti zaplavili celé Štúdio S a vytvorili tu atmosféru oddychu, pohody a príjemného posedenia pri francúzskom víne, syre a údenínách). Prehliadku inscenácií jednotlivých divadelných škôl primerane a dôstojne dopĺňali predstavenia študentov Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU, ktoré sa realizovali v rámci Offprogramu. Mnohé z týchto inscenácií hosťovali na medzinárodných festivaloch, čo svedčí o tom, že boli rovnocenným partnerom zahraničným hosťom. V hlavnom programe Projektu Istropolitana reprezentoval VŠMU Don Juan pripravený končiacim ročníkom herectva a réžie. Mladé divadelné umenie tak opäť po dvoch rokoch našlo priestor na prezentáciu svojej činnosti, upevnili sa priateľstvá, nadviazali kontakty, hodnotila sa tvorba. Účastníkom a divákom sa dostalo množstvo umeleckých i "mimoumeleckých" zážitkov a s radosťou i napätím očakávajú 14. ročník festivalu Projekt Istropolitana.
