Blízkovýchodný nekonečný príbeh
Izraelsko-palestínske rokovania v Camp Davide pripomínajú od počiatku filmové predstavenie. Nie však rozprávku s očakávaným šťastným koncom, ale skôr napínavú drámu s kriminálnou zápletkou.
Obaja hlavní protagonisti - izraelský premiér Ehud Barak i palestínsky predák Jásir Arafat - už pohrozili svojím odchodom, čím by sa stali vrahmi i hrobármi blízkovýchodného mierového procesu. Režisér (a tretí hlavný predstaviteľ tejto drámy) Bill Clinton hrá spolu so svojimi partnermi vabank. Neúspech, ktorým bude pre verejnosť plnú nádejných očakávaní čokoľvek okrem podpisu dohody riešiacej všetky sporné otázky, znamená politické znemožnenie sa. Na druhej strane úspešné zavŕšenie summitu znamená pre každého z trojice punc mierotvorcu s predpokladaným udelením príslušnej Nobelovej ceny.
Právo proti právu Nech sa už summit v Camp Davide skončí akokoľvek a protagonisti budú na svoju adresu počuť "hossana" alebo "ukrižuj", tak či tak pôjde o síce mimoriadne dôležitú, ale predsa len epizódu v nekonečnom príbehu blízkovýchodného urovnania. Pesimisti síce môžu na celú problematiku nazerať cez svoju optiku (či skôr skeptiku), no prvoradým faktom zostáva, že sa o sporných otázkach rokuje, že sa nezatvárajú dvere, že nehovoria zbrane. V histórii konfliktu je pre Blízky východ práve teraz prelomový moment, keď celá architektúra vzťahov dostáva svoje obrysy. Arafat dávno zahodil svoju teroristickú minulosť, Barak zobliekol uniformu a oba národy už reálne koexistujú vedľa seba. Absolútna nevraživosť je dnes už len devízou fanatikov a radikálov - väčšina obyvateľstva v regióne chce spravodlivý mier. Problémom tu je spomínaný prívlastok. Mnohí sa totiž stotožňujú s konštatovaním izraelského spisovateľa Amosa Oza: "V tomto spore stojí právo proti právu, nie právo proti bezpráviu."
Izraelsko-palestínsky konflikt je na Blízkom východe ten rozhodujúci a najzložitejší. Sýrsky problém, ktorý ešte len bude treba riešiť, jasne limitujú Golanské výšiny. Od roku 1967 okupované územie chce Sýria naspäť a ponúka za to mierovú dohodu. Na rozdiel od Predjordánska pri Golanách nemá Izrael dôvod na ich ďalšie držanie. Pre Izrael bola dôležitá predovšetkým ich strategická poloha, neexistujú tam preň historické či kultúrne korene. Na druhej strane izraelsko-palestínske vyrovnanie je komplikovanejšie. Dva vedľa seba žijúce národy totiž požadujú to isté územie, pre obe komunity historicky i nábožensky významné mesto Jeruzalem, no tiež vodné zdroje nevyhnutné na prežitie. Navyše symboly a korene každého z oboch národov siahajú do biblických čias. Tak ako tento spor je kľúčom k riešeniu blízkovýchodného mierového procesu, pre izraelsko-palestínske vzťahy je rozhodujúce vyriešenie štatútu Jeruzalema.
Jeruzalem ako Berlín? Židia, kresťania i moslimovia považujú Jeruzalem za svoje sväté mesto, a to vďaka úlohe, ktorú zohralo v ich dejinách, ako aj náboženským symbolom a pamiatkam prítomným v tomto meste. Postoj kresťanov k štatútu Jeruzalema je jasný. Podľa vyhlásenia Vatikánu by mesto malo mať osobitný štatút s medzinárodnými zárukami. Zložitejšie je nachádzanie spoločnej reči medzi židovskou a moslimskou komunitou. Rozhodnutím Valného zhromaždenia OSN z 29. novembra 1947 mal byť Jeruzalem vyhlásený za slobodné mesto pod medzinárodnou správou. Od roku 1948 až do roku 1967 bol rozdelený ostnatým drôtom a sedem kilometrov dlhým panelovým múrom. Židovskí veriaci nemali za celý tento čas prístup k najsvätejšiemu miestu judaizmu - Múru nárekov. V šesťdňovej vojne proti arabským vojskám v roku 1967 Izrael prevzal kontrolu na východnou časťou mesta, v ktorej žila prevažne arabská komunita. V Starom meste na Chrámovej hore však popri Múre nárekov stoja aj dve posvätné miesta islamu - mešita al-Aksá a aj pre kresťanov významný Skalný dóm. Aj preto Palestínčania od počiatku svojich štátotvorných snáh považujú Jeruzalem za svoje hlavné mesto. Izrael v roku 1980 priamo vyhlásil Jeruzalem za svoju metropolu, no medzinárodné spoločenstvo tento akt neuznalo a všetky významné štáty odmietli presťahovanie svojich veľvyslanectiev z Tel Avivu do Jeruzalema.
Pri deklarovaní východiskových pozícií pred campdavidským summitom Ehud Barak označil existenciu Jeruzalema ako nedeliteľného hlavného mesta za jednu z červených čiar, ktoré nemieni na rokovaniach prekročiť. Jásir Arafat však tiež varoval, že nedôjde k žiadnemu mieru, pokiaľ Palestínčania nezískajú kontrolu nad mešitou al-Aksáa, Chrámom Božieho hrobu v starej časti Jeruzalema. Za týmto stanoviskom stojí celý moslimský a arabský svet, pretože po Mekke a Medine je Jeruzalem tretím najposvätnejším miestom islamu. Napriek týmto vyhláseniam už pred rokovaniami prenikla na verejnosť informácia, podľa ktorej je izraelský premiér presvedčený, že pre úspech rokovania bude nutné odovzdať Palestínčanom kontrolu nad moslimskými štvrťami vo východnom Jeruzaleme. Okolo 750 izraelských intelektuálov nedávno podpísalo petíciu presadzujúcu myšlienku Jeruzalema ako hlavného mesta Izraela i budúceho palestínskeho štátu. Posledný vývoj v Camp Davide naznačuje, že riešenie, pripomínajúce rozdelenie Berlína, je stále v hre...
Územie a utečenci Hoci je vyriešenie budúcnosti Svätého mesta rozhodujúcim prvkom pri riešení sporných bodov, nemožno obchádzať ani ďalšie súčasti pripravovanej mierovej dohody. Ide predovšetkým o vzájomne prepojenú otázku utečencov a územia budúceho palestínskeho štátu. Z Camp Davidu prenikla informácia, že Izrael je ochotný za zvrchovanosť nad celým Jeruzalemom ponúknuť Palestínčanom kontrolu až 95 percent okupovaných území. Pod kontrolou židovského štátu by tak zostali len veľké bloky židovských osád, ktoré plánuje Izrael anektovať. Toto územie na západnom brehu Jordánu si však môže od budúceho palestínskeho štátu aj prenajať. Keďže Palestínčania akýkoľvek návrh, ktorý by ich pripravil o prítomnosť v Jeruzaleme, odmietajú, pri výmennom obchode dôjde k iným kompenzáciam. Za územie židovských osád, ktoré nebudú zrušené, potrebujú Palestínčania náhradu pre vracajúcich sa utečencov. Ako rozhodujúce kritériá uvádzajú polohu, osídlenie, infraštruktúru a prírodné zdroje v daných lokalitách. Pri výmene je dôležitá rovnocennosť pôdy, no Izrael by vraj mohol ponúknuť napríklad väčšiu rozlohu neúrodnej pôdy bez infraštruktúry za menšie územia v blízkosti Jeruzalema či Betlehemu.
Po založení židovského štátu pred 52 rokmi utieklo z krajiny asi 700 tisíc arabských obyvateľov a Izrael opustenú palestínsku pôdu skonfiškoval. Od roku 1993, keď bola medzi Izraelom a Palestínčanmi v Oslo podpísaná mierová dohoda, prišlo na západný breh Jordánu a do pásma Gazy na turistické víza asi 40 tisíc Palestínčanov, ktorí si chcú pobyt legalizovať. Dnes je utečencov a ich potomkov v táboroch v Jordánsku, Sýrii, Lianone, na Západnom brehu a v pásme Gazy viac ako milión. Podľa prieskumu uskutočneného v Izraeli sa 71,3 percenta opýtaných Palestínčanov vyslovilo za návrat utečencov aj na územie Izraela, no 83,7 percenta Židov odmietlo možnosť, aby sa navrátilci usadili aj v Izraeli. Riešením by zrejme bolo, keby časť Palestínčanov zostala v okolitých krajinách, za čo by dostali od Izraela a medzinárodného spoločenstva finančnú kompenzáciu.
Zaväzujúce očakávania Rozhovory o trvalom mieri na Blízkom východe, ktoré sa konali v Camp Davide v roku 1978 za účasti zástupcov Egypta, Izraela a USA, trvali trinásť dní a už dnes je jasné, že palestínsko-izraelské rozhovory tento rekord prekonajú. Niet sa čo čudovať - nad riešením problémov sa pracovalo niekoľko rokov a protagonisti terajšieho summitu nedostali od vyjednávačov rokujúcich pred týmto stretnutím podklady, ktoré by slúžili už len na finalizáciu zmluvy. Ešte v polovici summitu obe strany hovorili o priepastných rozdieloch v náhľade na závažné otázky. Nakoniec, izraelský premiér si už dávnejšie pripravoval plán pre dlhodobú čiastočnú dohodu namiesto konečnej mierovej zmluvy, pretože sa nazdával, že citlivé otázky sa do 13. septembra, kedy má byť vyhlásený samostatný palestínsky štát, vyriešiť nepodarí. Barak bol údajne presvedčený, že pravdepodobnosť protiizraelských útokov zo strany palestínskych extrémistov bude menšia, ak rokovania budú viesť dva samostatné štáty. V marci vraj Barak priamo sľúbil Arafatovi, že Izrael prijme jednostranné vyhlásenie palestínskeho štátu, ak sa nepodarí do 13. septembra uspešne ukončiť rokovania.
Dnes je situácia v každom prípade komplikovanejšia zásluhou labilného postavenia premiéra Baraka na čele vlády. Arafat si takisto nemôže dovoliť nesplniť očakávania, ktoré do neho, obzvlášť v týchto vypätých dňoch, Palestínčania vkladajú. Vo východnej sále Bieleho domu, kde bola v roku 1978 podpísaná izraelsko-egyptská dohoda a v roku 1998 izraelsko-palestínska dohoda z Wye River, by malo podľa očakávania celého sveta v krátkom čase zaznieť záverečné vyhlásenie z terajšieho summitu. Mnohí budú zrejme z jeho formulácií sklamaní, no nik nemôže poprieť, že rokovania v Camp Davide priviedli Blízky východ o dôležitý krok bližšie ku konečnému mierovému urovnaniu.
Autor (1955) je komentátor denníka Práca
