Reklama
Reklama

Jeden z posledných

Zdá sa, že moderné výtvarné umenie, presnejšie klasická výtvarná moderna Slovenska odchádza pomaly, ale isto do minulosti. Aspoň to v poslednom čase naznačujú, či signalizujú "náhle odchody do nenávratna" viacerých jej predstaviteľov.
Počet zobrazení: 942

Zdá sa, že moderné výtvarné umenie, presnejšie klasická výtvarná moderna Slovenska odchádza pomaly, ale isto do minulosti. Aspoň to v poslednom čase naznačujú, či signalizujú "náhle odchody do nenávratna" viacerých jej predstaviteľov. Nie je to tak dávno, čo nás navždy opustil Jozef Kostka, Ján Želibský, Vincent Hložník... A znovu, tentoraz tesne po príchode onoho očakávaného letopočtu s magickou číslicou 2000, konkrétne 6. januára vo veku 90 rokov zomrel Ladislav Čemický, akademický maliar, národný umelec, vysokoškolský profesor.

Bezpochyby (vzhľadom na rozličné peripetie, čo ho na ceste životom sprevádzali) ide o umelca, ktorého osobnosť sa z dejín moderného slovenského umenia nedá vymazať. Aj keby si to možno niektorí želali. Lenže v umení, zvlášť pri jeho hodnotení (a to sa stáva relatívne objektívnym práve vtedy, keď sa dielo alebo tvorba navždy skončí, uzavrie) nemožno vychádzať z preexponovaných voluntaristicky podmienených a sentimentálne podfarbených záverov práve tých, ktorí sa v tom - ktorom čase, v tej - ktorej etape vývoja ocitli v pozícií sudcov, často nevediac, prečo práve oni. A keď je to už tak, rozhodli sa pasovať do úlohy nevinne spravodlivých, vynášajúcich rozsudky, hoci opak je pravdou. Ladislav Čemický narážal počas svojho života na mnohé úskalia a jeho maliarska zrelosť neraz podliehala vášnivému zaujatiu, lepšie povedané interpretácii názorne ponímanej idey, na úkor samotnej maľby i umeleckej výpovede obrazu. Zvlášť v neslávne známych 50-tych rokoch. Napriek tomu je jeho maliarska a kresliarska tvorba neobyčajne rozmanitá, odráža množstvo vplyvov európskej výtvarnej moderny, počnúc Van Goghom, cez expresionizmus, kubizmus, neorealizmus, až po poetický lyrizmus, taký obľúbený obdivovateľmi jeho diela i ním samotným. Ten sa prejavil najmä v akvarelových záznamoch krajiny (oblasť Liptova, pochádzal z Čemíc pri Liptovskom Mikuláši), ktorú stvárňoval v nespočetných variáciách dovtedy, kým mu zdravotný stav dovolil udržať v ruke štetec.

A také boli aj jeho životné osudy: akoby sa odohrávali na krížnych cestách, prelínajúcich sa, prelamujúcich a rozbúrených, nepokojných a navzájom do seba narážajúcich. Spočiatku sa učil u Zola Palugyaya, potom študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, neskôr absolvoval študijný pobyt v Paríži, kde sa stretával s Pablom Picassom a ďalšími umelcami tzv. Parížskej školy. Po druhej svetovej vojne sa stal zakladajúcim členom a prvým predsedom Národného ústredia Zväzu československých výtvarných umelcov. Pôsobil striedavo v Bratislave a na Liptove, kde sa zúčastňoval výtvarného diania. Často vystavoval doma i v zahraničí...a predsa zomrel sám, opustený v domove dôchodcov v Stupave. Nevidel z okna svoj Liptov, a jeho ľudí, pre ktorých žil.

Ladislav Čemický odišiel, no zanechal nám svoje diela. Kresby z Paríža, plné čarovnej symboliky a brilantného výrazu, svoje obrazy s neskrývanou sociálnou tematikou, podfarbené presvedčivým ľavicovým svetonázorovým cítením. Zostali jeho akvarely - drobné opály, ametisty a zafíry na mape modernej slovenskej komornej maľby. Pripomínajú jasný vánok a mávnutie motýlích krídiel. To sa už v jeho prípade nikdy nezopakuje, no určite si naňho spomenieme. Aj na jeho diela, najmä na tie, plné výrazu a posolstva o človeku, o ľudskej dráme i bolesti, ako to bolo i v jeho živote. "Trpím aj za vaše hriechy", povedal Ladislav Čemický v jednom zo svojich posledných rozhovorov. A určite vedel, čo tým myslí.

Autor (1953) je výtvarný kritik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama