Reklama
Reklama

Nepotopiteľný minister

Rusko sa v čase od 17. augusta 1998 do 31. decembra 1999 úplne zmenilo. Jeho politická história absorbovala nové impulzy plné zvratov a dramatizmu. Personálnu kompozíciu zmien ovplyvnil Sergej Šojgu sprostredkovane a osobne. Šojgu však nie je, ako by sa zdalo na Slovensku, nováčikom v ruskej politike.
Počet zobrazení: 492

Rusko sa v čase od 17. augusta 1998 do 31. decembra 1999 úplne zmenilo. Jeho politická história absorbovala nové impulzy plné zvratov a dramatizmu. Personálnu kompozíciu zmien ovplyvnil Sergej Šojgu sprostredkovane a osobne. Šojgu však nie je, ako by sa zdalo na Slovensku, nováčikom v ruskej politike.

Historici sa asi dlhšiu dobu budú prieť v otázke, aké veľké škody spôsobil Boris Jeľcin Rusku, jeho budúcnosti, modernizácii a demokracii všeobecne. V jednom sa ale zhodnú: prišiel a odišiel originálne. Dnes však ešte nie je jasné, čo a najmä kto inicioval jeho výnimočné rozhodnutie.

Jedným z výsledkov volieb do ŠD, kde sa presadilo prokremeľské a Borisom Berezovským vymyslené hnutie Medveď bolo, že B. Jeľcin skoro odíde do úzadia. Stačilo desať dní a predpoklad sa stal skutočnosťou. Medveď bol koncipovaný ako strana Kremľa, ktorá by v budúcnosti mala podporovať nového prezidenta. Keď sa v štábe B. Berezovského hľadal vhodný tip na vodcu volebného subjektu, bolo rozhodnuté, že by ním mal byť bystrý, vzdelaný, lojálny a ambiciózny minister Sergej Šojgu.

Treba jasne povedať, že nejde o žiadneho nováčika na chodbách ruskej moci, ako by sa mnohým zdalo. Dnes je S. Šojgu služobne najdlhšie ministrom a je absolútnym ministerským rekordérom postsovietskej éry: začínal s prvým kabinetom V. Černomyrdina.

Jeho zásluhy boli v decembrových voľbách ocenené. V rámci poslednej akcie Škatule, hýbte sa postúpil na post podpredsedu vlády. Naďalej ostal ministrom vlády RF pre otázky civilnej obrany, mimoriadnych situácií a likvidácie prírodných katastrof.

Prečo Medveď Vo volebnej kampani, ktorá vyvrcholila v decembri minulého roka postavili všetky volebné zoskupenia svoje vízie na bezhraničnej kritike vtedajšej moci. Náhle sa v rámci chápania rozloženia politických vplyvov v Rusku objavil na scéne blok Medveď, prezentujúci sa inou víziou. Solidarizoval s vládou, s B. Jeľcinom a svoju popularitu získaval rovnako, ako rástla popularita Vladimíra Putina, ktorý si "prilepšil" vojnou v Čečensku.

Medveď sa zapísal do spoločenského vedomia, paralyzovaného cyklickou krízou a množstvom národných prehier Ruska ako subjekt s pozitívnym image, ako konglomerát čestných ľudí, vlastencov a patriotov. Teda vlastností, na ktorých doposiaľ stojí vojenská kampaň v už spomínanom Čečensku. Problémom Medveďa je jeho ideová amorfnosť, čo na ruskej politickej scéne nie je novinkou. Ďalej to je logika samotnej snahy roztopiť vplyv bloku Lužkova a Primakova - OVR. Tento subjekt ako jediný prišiel so snahou o zmeny v Ústave RF a tým začal ohrozovať pozíciu B. Jeľcina. V súčasnosti by zmeny, ktoré ale musia prísť, boli ohrozením ruskej moci. Na prognózy je ešte priskoro, ale Medveď je zjavne subjekt na jedno použitie.

Prečo Šojgu S. Šojgu sa narodil v hlavnom meste jedného zo subjektov RF, v Republike Tuva. Jej prezident O. Ooržak tvrdí, že v Tuve je geografický stred Ázie, kde sa vraj zrodila ľudská civilizácia. (Pre zaujímavosť: O. Ooržak sa vždy zaujímal o Slovensko - najmä, keď sa dozvedel o strede Európy. Tešil sa z kvalitnej a chladenej "baravičky", t. j. borovičky.) Najmä však pomáha svojim rodákom. S. Šojgu mal tak trochu šťastie, pretože O. Ooržak bol a je členom vplyvnej Bezpečnostnej rady RF.

Samozrejme, že sa nevyhol profesionálnej práci v Komsomole (na ktorú rád a s úctou spomína) a neskôr v štruktúrach komunistickej strany. V roku 1990 bol menovaný za podpredsedu Štátneho výboru RSFSR pre stavebníctvo a architektúru vo vláde Ivana Silajeva. Mal koníčka - formovanie dobrovoľných záchranárskych tímov. Úctu k prírode a ľudskému životu má v krvi. Večný súboj s prírodou, ktorá je v Tuve naozaj panensky prekrásna, zrejme determinoval jeho záchranárske sklony.

V roku 1991 sa stáva členom prvej demokratickej vlády Ruska a začína formovať profesionálne záchranárske tímy. Jeľcina táto myšlienka nadchla. Po augustovom puči ešte hlbšie pochopil, že nenápadne organizované ozbrojené skupiny sa mu môžu v mocenskom súboji zísť. Podpisuje výnos o formovaní Štátneho výboru RSFSR a 19. novembra 1991 je do kompetencie tohto výboru podriadený celý systém CO ZSSR, ktorý ostal funkčný. Následne sa 20. novembra 1994 výbor mení na ministerstvo.

S. Šojgu sa stáva ministrom a členom Bezpečnostnej rady RF. Ešte predtým, keď udalosti v Moskve naberali spád, tanky mierili a strieľali na parlament S. Šojgu vydáva príkaz na vydanie ručných zbraní zo svojich skladov pre prívržencov B. Jeľcina. K realizácii príkazu však (našťastie) nedošlo.

So zmenou z výboru na ministerstvo si S. Šojgu vybojoval aj hodnosť generála, pre seba a svojich kolegov získal 122 generálskych epoliet. Hodnosť generálporučíka dočasne prischla ministrovi. V decembri 1998 bol povýšený na generálplukovníka.

Dnes je jeho inštitúcia jedným z ministerstiev (vnútro, spravodlivosť, federálna pohraničná stráž....), ktoré má k dispozícii ozbrojené jednotky, mobilné a spojovacie prostriedky mimo limitov klasických ozbrojených síl. Tieto jednotky kapacitne, spoľahlivosťou a výkonnosťou ďaleko predbiehajú napríklad možnosti Armády SR. Samotná operačná miestnosť ministerstva v budove medzi Boľšim teatrom a Detskim mirom je spojená s celým Ruskom. S. Šojgu môže individuálne zasiahnuť kdekoľvek v krajine a ak to humanitná situácia vyžaduje, aj na svete. Má k dispozícii všetky potrebné údaje vrátane prognóz technogénnych a prírodných katastrof, ktoré môže použiť vo svoj prospech. Je mocný muž v tieni, z ktorého vystúpil, keď bol V. Putinom povýšený na podpredsedu vlády. V. Putin je tiež generál a bude potrebovať v krajine disciplínu a poriadok. Je jasné, že od demokratov a voľnomyšlienkárov túto obeť očakávať nemôže.

Západ si je zjavne vedomý dlhodobého rezultatívneho vplyvu S. Šojgu. už dlhšiu dobu spolupracuje práve s jeho ministerstvom napriek tomu, že oficiálna zahraničná politika má antiNATOvský rozmer. Generál S. Šojgu je veľmi dobrým priateľom generála A. Lebeďa, spája ich pohľad na svet. Vraj generáli, na rozdiel od negenerálov nešepkajú, zbytočne nerečnia, ale konajú.

Autor (1959) je tajomník Zahraničného výboru NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama