Ako Slovensko zásobovalo Vatikán
Všetky náboženské organizácie majú nemalý záujem o pozemské statky. Čím väčší je ich duchovný vplyv, tým väčšie možnosti majú pri vytváraní materiálneho blaha pre príslušníkov svojich štruktúr, najmä riadiacich, z prostriedkov radových veriacich alebo štátu.
Dlhú a osvedčenú prax má v tejto oblasti katolícka cirkev, ktorá vie robiť prekvapivé zvraty. Napr. na jednej strane kedysi prijímala financovanie zo strany socialistického štátu, no zároveň jej aktivisti požadovali odluku cirkvi od štátu. To o. i. znamená, že štát by cirkev nemal financovať. Po novembri 1989 vysoké cirkevné kruhy na túto požiadavku akosi zabudli a privítali, že nová moc zachovala "socialistický" model financovania cirkví a náboženských spoločností.
Masívny "dovoz" do Ríma Chystaná Základná zmluva medzi SR a Svätou stolicou má prehĺbiť vplyv katolíckej cirkvi a najmä jej vládnucich štruktúr u nás. Popri iných aspektoch, jej uzavretie a ratifikácia by tiež vytvorili podmienky na získavanie čoraz väčších finančných a iných materiálnych prostriedkov. Cirkevný aparát a najmä jeho vrcholní hodnostári by mali zabezpečený nielen maximálny duchovný vplyv, ale aj nadštandardnú životnú úroveň. Nepochybne by sa dokázal "priživiť" na takejto situácii i Vatikán. Ak by mal ktosi pochybnosti o pravdivosti tohto predpokladu, môže sa oboznámiť so svedectvom vyslanca Slovenskej republiky vo Vatikáne počas 2. svetovej vojny - Karola Sidora.
Vo svojich pamätiach Karol Sidor píše, že Vatikánsky štát narážal so svojím zásobovaním na značné ťažkosti, hoci mal vtedy iba okolo tisíc obyvateľov. Taliansko sa pasovalo s kopou vlastných problémov, takže poskytovať tovar nemohlo, a Nemecko zasa neprejavovalo veľa ochoty. Existovala však krajina, kde bol dostatok všetkého aj počas vojny - Slovensko. Disponovalo surovinami i potravinami, ktorých zásoby stačili nielen pre slovenské obyvateľstvo, ale sa mohli aj vyvážať do zahraničia.
Po papieri drevo, cement... Najprv sa to ukázalo v prípade rotačného papiera pre vatikánsky denník Osservatore Romano, ktorý vychádzal v náklade 22 000 výtlačkov. Vatikán tento papier kupoval najprv od nemeckých a talianskych sprostredkovateľov, no neskôr sa ukázalo, že ho priamo na Slovensku bude môcť nakúpiť za polovičnú cenu. Keď sa to podarilo, zároveň nakúpil aj kancelársky papier.
Po papieri prišlo na rad drevo, ktorého priamo na vatikánsku železničnú stanicu prichádzali celé vagóny. Potom cement a železo. Z potravín dodávalo Slovensko Vatikánu cukor, múku, mäso, vajcia, cigóriu, strukoviny, salámu, šunky, syr atď. Vatikánski činitelia boli zvedaví, čo je to za krajinu, ktorá vedela dodať všetko, čo buď ani nebolo dostať na nemeckom a talianskom trhu, prípadne za čo na týchto trhoch rátali dvojnásobné i trojnásobné ceny. V júli 1942 navštívili Bratislavu Msgr. Primo Principi, vedúci úradník Vatikánu a Msgr. Emanuel Clarizio, sekretár neskoršieho pápeža Pavla VI. Hneď za nimi sa vybral šéf civilných úradov Vatikánu Ing. Dr. E. Peter Galeazzi. Vo Vatikáne rozprávali o Slovensku ako o krásnej krajine, ktorá je vo vojnovej Európe nielen ostrovom pokoja, ale kde všetko dostať, všetkého je hojnosť a kde ich od Slovákov čakalo srdečné prijatie.
Svätopeterský halier Karol Sidor uvádza argumenty, prečo si slová "dovoz" a "hladké" platenie za tovar zaslúžia úvodzovky, hoci sám ich v tomto, prípade nepoužíval. Slovenská národná banka totiž ochotne vydala súhlas s tým, aby sa v Hypotekárnej a komunálnej banke v Bratislave vytvoril osobitný vatikánsky účet. Slovenskí biskupi nemuseli hľadať cestu, aby peniaze, pravidelne vyberané od veriacich pre pápeža (svätopeterský halier), zložitými cestami posielali do Vatikánu. Stačilo, aby peniaze posielali na príslušné konto v spomínanej bratislavskej banke. Pápežský diplomatický zástupca mal právo s týmto kontom disponovať a uhrádzať všetky do Ríma idúce slovenské dodávky.
Aj nacistické Nemecko používalo podobný postup. Nemecko-slovenský obchod sa uhrádzal prostredníctvom tzv. clearingu, keď sa platilo tovarom za tovar a Nemecko malo voči Slovensku vysoký dlh. I slovenských robotníkov, ktorí pracovali v Nemecku, platilo vlastne Slovensko tým, že im síce zamieňalo marky za koruny, ale bez príslušnej nemeckej refundácie.
Vatikán mal ťažko zohnateľné či pridrahé suroviny a potraviny zadarmo. Platili ich slovenskí veriaci. Sidor v pamätiach hovorí o "výdatnej pomoci" Vatikánskemu štátu. Núka sa tu otázka, ktorú budú určite mnohí považovať za zlomyseľnú: neexistujú vari aj dnes na Slovensku kruhy, ktoré by si želali robiť s Vatikánom podobné "obchody", ako to bolo počas 2. svetovej vojny? Hoci na Slovensku vládli lepšie pomery ako v krajinách, ktoré viac zasahovala vojna, neboli až tak ideálne. Existovali regióny - napr. na východnom Slovensku - kde ľudia museli žiť veľmi skromne.
Autor (1923) je publicista
