Nezaujímavý príbeh
Vincent Šikula patrí dnes už medzi uznávaných klasikov slovenskej prózy. Do čitateľského povedomia sa zapísal najmä ako svojrázny inovátor realistickej poetiky a ako autor hlboko veriaci v dobro prostého človeka, ktorý je veľmi často ovládaný silnejšími, ale inokedy sa aj nebadane stáva tvorcom dejín.
Šikula vytvoril svojimi početnými prózami neopakovateľný lyricky vyznievajúci rozprávačský štýl. Dokázal preniknúť hlboko do podstaty človeka, ktorého charakterizoval oveľa častejšie prostredníctvom minuciózneho postrehu ako veľkými činmi.
V poslednom desaťročí sa rozprávačský štýl Vincenta Šikulu zjednodušoval a strácal neopakovateľné čaro tajomného, a predsa zrozumiteľného humanistického posolstva. Výsledkom výrazného zjednodušenia rozprávačského štýlu je jeho najnovšia novela Anjel Gabriela. Čitateľ, ktorý pozná a obdivuje Šikulove najlepšie prózy, by asi veľmi ťažko dokázal spoznať jeho rukopis v tejto novele. Poetika i tematická orientácia jeho najnovšej práce je návratom k dnes už neveľmi produktívnemu, nevýraznému psychologickému realizmu.
Šikula, podobne ako väčšina jeho generačných druhov, dnes už veľmi ťažko hľadá produktívnu tému. Jeho najnovšia novela to len potvrdzuje. Pokúsil sa v nej vyrozprávať príbeh mladého dievčaťa, študentky končiacej základnú školu. Pri tematizovaní tohto námetu nevyužil svojho svojrázneho rozprávača, ale vyrozprával ho prostredníctvom dvoch rozprávačov: samotnej hlavnej hrdinky novely dospievajúcej Gabriely a občas aj jej priateľa Miša Matejíčka. Prehovory oboch postáv sú len veľmi málo individualizované. Odrážajú síce do určitej miery špecifiká myslenia dospievajúcej mládeže v období kedysi v časoch socializmu, ale ani tieto špecifiká nie sú takmer ničím zaujímavé.
Všeobecne známe, až nudiace motívy Príbehu chýba epický konflikt. Šikula zaznamenáva, čo sa prihodilo obom postavám a ich spolužiakom a prostredníctvom otcov oboch protagonistov načrtáva čiastočne problémy doby (najmä rozpor medzi oficiálnou hlásanou morálkou a skutočnosťou, ktorá bola individuálne prežívaná). Ide však o motívy už všeobecne známe a súčasného čitateľa v Šikulovom podaní azda až nudiace. Gabriela je svojrázne dievča vychovávané v kresťanskom duchu, ktoré vníma neúprimnosť a nútenosť školskej výchovy (reprezentuje ju aj jej otec, zástupca riaditeľa školy), s akousi nedievčenskou túžbou žiť. Zážitky, ktoré sa vymykajú bežným žiadaným pravidlám, sú však nezaujímavé a pre dnešného mladého človeka azda už aj nepochopiteľné. Gabriela je predstavená ako v podstate veľmi dobré dievča, ktoré sa stará o svojich súrodencov, chorú matku a občas aj o iných ľudí. V novele potom prekvapí azda len jeden motív. Gabrielu pri stopovaní znásilnia dvaja závozníci, ona sa otrasie a nikomu o tejto veci nič nepovie. V jej vedomí akoby tento zážitok nezanechal žiadne stopy. Citové prebúdzanie je naznačené len jej takmer platonickým vzťahom k spolužiakom, najmä k Mišovi Matejíčkovi a neskôr k ženatému učiteľovi Kuzmovi, ale nič viac.
Tak ako chýba novele (je to vôbec novela?) skutočný epický konflikt, tak jej chýba aj výrazná pointa. Príbeh sa končí kdesi pomimo jej osudu neepicky, naznačením nového problému, ktorý však nemá s jej osudom takmer nič spoločné.
Vincent Šikula je spisovateľ, ktorý má veľa obdivovateľov a pevné miesto v slovenskej literatúre. Neviem však, ako prijmú novelu Anjel Gabriela jeho obdivovatelia a ani ako ju prijme literárna kritika. Myslím si však, že jeho najnovšie dielko ani zďaleka nepatrí k jeho najlepším.
Autor (1950) je literárny kritik a pedagóg na FF UK
Vincent Šikula: Anjel Gabriela Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2000
