Konflikt bez víťazov

Pred 50 rokmi, 25. júna 1950 zaútočila severokórejská armáda na južnú časť krajiny. Začala sa tak jedna z najkrutejších vojen v tomto storočí. Dnes je však už možno pozabudnutá, viac sa spomína iný ozbrojený konflikt "studenej vojny", ktorý prebiehal vo Vietname.
Počet zobrazení: 1263

Pred 50 rokmi, 25. júna 1950 zaútočila severokórejská armáda na južnú časť krajiny. Začala sa tak jedna z najkrutejších vojen v tomto storočí. Dnes je však už možno pozabudnutá, viac sa spomína iný ozbrojený konflikt "studenej vojny", ktorý prebiehal vo Vietname.

Na kórejskú vojnu si teraz spomíname v tej najlepšej zo všetkých možných súvislostí - rozbieha sa proces, ktorý sa možno zakončí uzavretím mieru. Kórea patrila medzi tie krajiny Ďalekého východu, ktoré sa pred európskym kolonializmom chceli brániť úplnou izoláciou. Kórei sa ju síce podarilo udržať najdlhšie, prakticky až do konca 19. storočia, ale kolonizátorom sa nestala žiadna západoeurópska mocnosť, ani Rusko, ktoré malo o túto oblasť najväčší záujem, ale odveký nepriateľ - Japonsko, ktorý sa usiloval Kóreu podmaniť už v stredoveku.

Po koloniálnom jarme Japonci svoju kolóniu potom držali v izolácii od ostatného sveta až do konca 2. svetovej vojny. Niektorým Kórejcom sa však podarilo emigrovať do Číny, ZSSR i USA. Hoci sa snažili upozorniť svetovú verejnosť na krutosť japonských kolonizátorov, ktorá v mnohom prekonávala aj Európanov, ich úsiliu sa nevenovala väčšia pozornosť. Veď oslobodená Kórea by sa mohla stať nežiaducim príkladom pre iné kolónie. V Mandžusku počas 2. svetovej vojny bojoval partizánsky oddiel zložený z Kórejcov, ktorého veliteľ sa volal Kim Ir-sen... Pred porážkou Japonska sa ZSSR a USA dohodli, že Kórea bude dočasne rozdelená 38. rovnobežkou, sever oslobodia Sovieti, juh Američania. Lenže už v roku 1945 sa táto rovnobežka stala povestnou železnou oponou, najnepriepustnejšou zo všetkých. Každá z veľmocí ovplyvňovala vývoj na území Kórey, ktorú kontrolovala, po svojom. V roku 1948 v oboch častiach krajiny vznikajú vlády, ktoré sa vyhlásili za reprezentantov všetkých Kórejcov. Severokórejskú vládu vytvorili prosovietski politici na čele s Kim Ir-senom, juhokórejskú proamerickí na čele s Li Syn Manom, ktorý bol poradcom posledného kórejského cisára. Na začiatku roku 1950 predstavitelia USA vyhlásili, že sa Kórea nachádza mimo obrannú líniu amerických záujmov v Ázii. Kým severokórejská armáda bola nielen dobre vyzbrojená, ale jej značnú časť tvorili Kórejci, ktorí bojovali v 2. svetovej vojne v sovietskej alebo čínskej Maovej armáde, juhokórejské vojská vznikli z Američanmi organizovanej polície. Severokórejská armáda prekvapujúco zaútočila skoro ráno 25. júna a už o tri dni dobyla hlavné mesto Soul, ktoré sa nachádzalo 56 km od hranice. V septembri Severokórejci ovládali skoro celé územie Kórey, s výnimkou okolia prístavu Pusan.

Chyby na oboch stranách ZSSR sa dopustil ťažkej diplomatickej chyby. Pretože po porážke Čankajška Mao Ce-tungom ostali kuomintanskí zástupcovia v OSN ako predstavitelia celej Číny, ZSSR odvolal na protest svojich zástupcov z OSN i z Rady bezpečnosti. Tá 27. júna 1950 prijala rezolúciu označujúcu Severnú Kóreu za agresora a vyzvala členské krajiny OSN, aby Soulu poskytli vojenskú pomoc. Hoci výzvu prijalo 16 krajín, ich účasť bola skôr symbolická. Hlavnú ťarchu bojov niesli Američania. Tí sa zasa dopustili ťažkej psychologickej, no vo svojich dôsledkoch aj vojenskej chyby tým, že spočiatku Severokórejcov podceňovali. Jednotky, ktoré sem poslali začiatkom júla, boli slabé a nedostatočne vyzbrojené. Až 15. septembra sa Američanom podarilo prekvapujúce vylodenie pri prístave Inčchon. Tentoraz severokórejská armáda začala v panike ustupovať a americké vojská sa približovali k hraniciam Čínskej ľudovej republiky.

Predstavitelia USA tentoraz podcenili možnosti zásahu Číňanov. Mohut- ná protiofenzíva Maovej armády, označovanej ako "ľudoví dobrovoľníci", 25. novembra 1950 Američanov zaskočila a 4. januára 1951 vojská USA a spojencov dokonca vytlačila zo Soulu. Od júna 1951 sa boje presunuli tam, kde sa začali - približne na 38. rovnobežku. Napriek úsiliu oboch strán dosiahnuť významnejší úspech, vojna sa premenila na pozičnú. Rokovania sa vliekli dva roky. Prímerie podpísali až 27. júla 1953 v Pchamundžone, no mier nenastal, čas od času tu prepukol nejaký incident. Napríklad v 70. rokoch utĺkli severokórejskí vojaci skupinu amerických dôstojníkov sekerami. Veliteľom amerických a spojeneckých vojsk, ktoré bojovali pod zástavou OSN, bol generál Douglas MacArthur, ktorý sa na tichooceánskom bojisku preslávil už počas 2. svetovej vojny. Charakter vojny ovplyvnili aj nevyjasnené ciele. Kým americký prezident Truman si želal skôr obnovu stavu pred vypuknutím konfliktu (čo sa aj nakoniec stalo), MacArthur chcel dosiahnuť zjednotenie Kórey pod vedením juhokórejského režimu.

V pozadí sovietsko-čínskeho sporu Hráčom v strašnej hre bol nielen Kim Ir sen, či Mao Ce-tung, ale najmä Josif Visarionovič Stalin. Kórea hraničila nielen s Čínou, ale aj so Sovietskym zväzom, a preto tu bolo reálne nebezpečenstvo premeny lokálneho konfliktu na 3. svetovú vojnu. MacArthur chcel proti Číňanom použiť jadrové zbrane, čo viedlo Trumana, aby ho odvolal z veliteľského postu. Ich použitie tiež mohlo vyprovokovať ZSSR k priamemu zásahu. Dodnes však ostáva otázne, ako kórejskú vojnu ovplyvňoval už vtedy sa začínajúci sovietsko-čínsky konflikt. V prvej etape vojny, keď Juhokórejci držali iba okolie prístavu Pusan a Severokórejci začali strácať dych, by pomerne malá vojenská pomoc Číny znamenala ovládnutie Kórey Kim Ir-senom. Želal si to vtedy Mao Ce-tung? Po Stalinovej smrti sa sovietsko-čínske rozpory začali vyostrovať. Kým na juhu ostali americké jednotky, Číňania museli zo severnej Kórey odísť. Kim Ir-senovi sa darilo počas sovietsko-činskych sporov obratne lavírovať medzi Moskvou a Pekingom. Mimochodom, oficiálna severokórejská ideológia sa nenazýva marxizmus-leninizmus, ale "čučche", čo sa dá zhruba preložiť ako spoliehanie sa na vlastné sily, či vlastná cesta. S oficiálnou ideológiou, ktorá bola v ZSSR alebo u nás, mala pramálo spoločného. Odôvodniť sa to dá aj tým, že v Kórei prakticky neexistovali tradície socialistického hnutia a vládnuca ideológia, ak mala byť naozaj ako-tak vplyvná, mohla vychádzať iba z glorifikácie kórejského nacionalizmu.

Vzor - zjednotenie Nemecka? Za posledné polstoročie južná Kórea prechádzala dynamickým, no protirečivým ekonomickým a politickým vývojom. Dnes je to moderná krajina otvorená svetu, ktorá dosiahla významné hospodárske úspechy. No ešte stále by sa soulský režim mohol nazývať demokratickým iba so značnými výhradami. Vývoj na severe doslova zamrzol. Prežíval jeden z najtvrdších totalitných režimov, ktorý krajinu hermeticky izoloval. Dôsledkami tejto izolácie sú však nepredstaviteľné hospodárske problémy. Z Pchjonjangu prichádzajú útržkovité správy o strašnom hlade. Možno práve táto situácia priviedla terajšie severokórejské vedenie k ústupčivosti. Po Kim Ir-senovej smrti vládu dostal do rúk jeho syn Kim Čong-il. Treba pripomenúť, že podľa istých náznakov mu otec zveril vedenie tajnej služby. Teda práve on pozná najlepšie zo všetkých Severokórejcov pravdu o situácii v krajine. Jeho súčasná politika možno vychádza z tohto poznania.

Juh dnes dáva najavo, že by si želal zjednotenie krajiny podľa nemeckého modelu. Lenže, nemecké problémy so zjednotením sú neporovnateľné s budúcimi kórejskými. Medzi oboma nemeckými štátmi existovali hospodárske a politické kontakty, kým obe časti Kórey sú dodnes navzájom hermeticky izolované. Podľa niektorých odhadov by zjednotenie Kórey stálo bilión amerických dolárov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984