Odraz včerajšieho sveta
Nedávno sme boli svedkami krajne nebezpečnej udalosti - deväť stredoeurópskych a baltických štátov prehlásilo, že chcú spolu vstúpiť do NATO. Bolo by extrémne naivné myslieť si, že toto vyhlásenie bolo samostatnou akciou Rumunska, Bulharska, Slovinska, Slovenska, Macedónska, Albánska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Dokonca môžeme vyjsť z toho, že nikto by nemohol prísť na myšlienku mať takýto návrh, nehovoriac už o jeho zverejnení, keby predtým nepožiadal o radu (a o súhlas) Spojené štáty.
Nie je náhoda, že tento manéver sa odohráva vo chvíli, keď Západ začína kriticky preverovať svoj postup v Kosove a v Juhoslávii, a v Rusku sa väčšina (i keď naráža na odpor) kloní k tomu, aby sa obnovil dialóg s NATO. Duma nakoniec ratifikovala zmluvu START-II. V USA niektorí vplyvní politici, ako napríklad niekdajší poradca pre bezpečnosť Brent Scowcroft, dávajú najavo, že začínajú uznávať myšlienku nevyhnutnosti kolektívnej bezpečnosti od Atlantiku po Vladivostok a schvaľujú ideu organizácie, ktorá by reprezentovala záujmy všetkých. Európania zasa, takmer demonštratívne, začali rozmýšľať o vybudovaní vlastných ozbrojených síl určených na prevenciu kríz. Tým nevyhnutne preberajú bezprostrednú zodpovednosť za bezpečnosť Európy, ktorá nie je nevyhnutne viazaná na NATO.
Dobre načasovaná iniciatíva Na pozadí týchto skôr povzbudzujúcich tendencií - ak odhliadneme od vždy znovu sa objavujúcich znamení krízy na Balkáne - sa konanie spomenutých deviatich krajín javí ako destabilizujúca akcia. Washington chce zrejme udusiť v zárodku každý pokus revidovať doktrínu, ktorá bola formulovaná - keď vrcholila vojna v Juhoslávii - na poslednom summite Severoatlantickej aliancie. Nemožno sa vyhnúť dojmu, že iniciatíva deviatich sa obracia proti úsiliu európskych členov NATO o zmenu kurzu. Zároveň dostáva frčku Rusko, ktoré opakovane a dôrazne pripomína, že ďalšia expanzia NATO smerom na východ - a práve to by sa stalo, keby sa niektorý z baltských štátov mal stať členom NATO - nie je preň v nijakom prípade prijateľná.
Ani načasovanie operácie nebolo zvolené náhodne. Verejnosť sa o úsilí deviatich štátov dozvedela presne 10 dní pred príchodom prezidenta Billa Clintona do Moskvy. Táto návšteva sa uskutočnila len niekoľko dní pred prvou európskou cestou Vladimira Putina po nástupe do prezidentskej funkcie. Nedá sa teda ubrániť dojmu, že Clinton sa neoficiálnym ohlásením nového kola rozširovania NATO usiluje ovplyvniť Putinove rokovania v západnej Európe a aj správanie sa jeho partnerov. Pretože je samozrejmé, že ďalšie preniknutie NATO až do baltického priestoru posunie nového šéfa ruského štátu do nie veľmi pohodlnej situácie.
Rusko ako objekt hrozby Možno celý manéver sleduje i celkom iný cieľ. Je známe, že Clinton a Al Gore v americkom volebnom zápase nasadia otázku raketového štítu ako jeden z tromfov. Ide o projekt, ktorý prinesie americkému zbrojárskemu priemyslu niekoľko miliárd dolárov. Európania nie sú spokojní s týmto projektom a počas jarného zasadania NATO to dávali otvorene najavo. Keby sa Clintonovi podarilo Putina doviesť k tomu, aby sa zriekol zmluvy ABM z roku 1972, bolo by ľahké "dať do laty" európskych kritikov daného projektu. Ako osvedčený a najlepší prostriedok k prinúteniu Putina je hrozba - z ruského hľadiska ešte horšej perspektívy. Inými slovami, treba konfrontovať Rusko s výhľadom na NATO rozšírené o deväť nových členov z východnej a juhovýchodnej Európy. Táto akcia sa nepoužije ako pokusný balónik, ale ako hrozba, ktorá má Rusko prinútiť k dobrému správaniu sa vo veci "protiraketového štítu". Sme teda vystavení pokusu umelo zatlačiť časť Európy do strachu a nepokoja. Ide o nebezpečnú a nezodpovednú hru, ktorá by naozaj nemala nič spoločného s hľadaním kolektívnej bezpečnosti na euro-ázijskom kontinente.
V podstate sme tu konfrontovaní s razantným presadzovaním amerických záujmov, ktoré sa riadia jednostrannou logikou. Tá - namiesto toho, aby podporovala politickú a hospodársku integráciu Európy - prináša nové bariéry. Viac ako desať rokov po páde Berlínskeho múru musíme triezvo uznať nielen to, že sme stratili priveľa času pri etablovaní novej politiky kolektívnej bezpečnosti, ale dokonca aj to, že sa pohybujeme smerom dozadu. Spomeňme si len na vznešené vízie a projekty, ktoré bolo počuť pri podpisovaní Charty OBSE v Paríži v roku 1990.
Partnerstvo s USA je potrebné Myslím si, že Európania by mali namáhať svoj politický bystrozrak, aby mohli realisticky zhodnotiť prebiehajúce procesy. Realistickou perspektívou pre Rusko a EÚ by bolo hľadanie spoločných stratégií pre kolektívnu bezpečnosť. Prirodzene, že pri tom nemožno vynechať Spojené štáty. Bez ich účasti nebude zaručená bezpečnosť nikoho: ani Rusov, ani Európanov, ani nikoho iného. Toto má zmysel len vtedy, keď sa všetci poctivo budú usilovať o dohodu.
Rád by som sa vyhol tomu, aby moje poznámky vyzneli priveľmi pesimisticky. Prednedávnom som mal možnosť prehovoriť na Fore 2000, ktoré organizoval Henry Kissinger. Cieľom tohto stretnutia bolo zistiť, čo ostatné štáty očakávajú od USA v nasledujúcom storočí. Názory, ktoré tam odzneli, boli dobre premyslené, vyhli sa emotívnym vlnám nepriateľských postojov voči USA a niesli sa v znamení presvedčenia, že Spojené štáty sú dnes v mnohých oblastiach nespochybniteľne vedúcou mocnosťou, z čoho vyplýva obrovská zodpovednosť. Rečníci z rôznych štátov z toho vyvodzovali, že partnerstvo s USA je v záujme všetkých štátov. Predsa je však potrebné odmietnuť predstavu svetového spoločenstva, ktoré by bolo determinované hegemóniou alebo dominanciou jednej krajiny. To je imperatívom moderného sveta. Predstavitelia USA túto paradigmu prijali, a pritom išlo o osobnosti, ako je Newt Gingrich, exminister financií Richard Rubin alebo bývalý vysoký vojenský činiteľ Colin Powel. Dúfam, že Bill Clinton a Vladimir Putin nájdu podobný tón.
Americko-ruské vzťahy potrebujú nové témy. Tie sa dajú nájsť v oblasti bezpečnosti, ale aj hospodárskej a politickej spolupráce. Treba spoločne bojovať s medzinárodným terorizmom. Stále naliehavejšie sú otázky situácie v Európe a v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. Spolupráca USA a Ruska by mohla pomôcť k pozitívnemu riešeniu týchto problémov.
