Cesta k Benešovým dekrétom

Vývoj udalostí koncom roku 1944 na frontoch jasne predznačoval porážku nacistického Nemecka. To bol aj jeden z dôležitých faktorov, ktorý urýchlil rozhodnutie exilovej československej vlády v Londýne na čele s Edvardom Benešom, aby podrobne informovala spojenecké veľmoci o svojich predstavách, ako riešiť problém národnostných menšín v oslobodenej republike.
Počet zobrazení: 1359

Vývoj udalostí koncom roku 1944 na frontoch jasne predznačoval porážku nacistického Nemecka. To bol aj jeden z dôležitých faktorov, ktorý urýchlil rozhodnutie exilovej československej vlády v Londýne na čele s Edvardom Benešom, aby podrobne informovala spojenecké veľmoci o svojich predstavách, ako riešiť problém národnostných menšín v oslobodenej republike.

Ministerstvo zahraničných vecí exilovej vlády odovzdalo 23. novembra predstaviteľom USA, Veľkej Británie a ZSSR obsiahle Memorandum o probléme nemeckej menšiny v Československu. Vláda i Beneš sa viac-menej zjednotili na riešení týchto otázok, zároveň však ignorovali otázku, nadradenú menšinovej problematike - vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Vyvolávalo to značnú nevôľu slovenských politikov v emigrácii, napr. Milana Hodžu, Štefana Osuského, Jána Paulínyho-Tótha, Vladimíra Clementisa. Boli to práve tieto osobnosti, ktoré v mene "predstaviteľov slovenského politického života v zahraničí" poslali už 10. októbra 1939 Benešovi memorandum a navrhovali v ňom po novom riešiť česko-slovenské vzťahy tak, aby "jednostranné majorizovanie bolo vylúčené". Beneš a jeho okolie neprijali ani jeden z návrhov tohto dokumentu. Prezident tvrdošijne zotrvával na presvedčení, že existuje československý národ. Ako vidno z Benešových Pamätí, ústredným problémom pre neho bolo definitívne riešenie otázky menšín, konkrétne nemeckej. Dá sa predpokladať, že možno až prehnané nastoľovanie tohto problému malo byť akousi osobnou kompenzáciou traumy z vlastného zlyhania i zrady západných spojencov.

Pripúšťal korektúru hraníc Benešovi ako realistickému politikovi bolo jasné, že sa hlavný zápas bude musieť zviesť na medzinárodnom poli tak, aby sa pre toto riešenie získal veľmoci. Venoval veľa času a úsilia presviedčaniu Britov, Američanov a Rusov, že ak sa má po vojne Československo obnoviť ako vnútorne stabilný štát, "bude treba radikálne znížiť počet jeho menšín". Na jar 1940 dostal možnosť sa presvedčiť, že to nebude jednoduché. Pozvali ho do oxfordskej pobočky Ústavu pre medzinárodné vzťahy na neoficiálne rokovanie. Tam sa dozvedel, že podľa názoru britského ministerstva zahraničných vecí sa ráta s korektúrou hraníc (akýmsi vylepšením Mníchova) a vysťahovaní nemeckého obyvateľstva z "vnútra republiky". Beneš pripúšťal aj korektúry hraníc Slovenska. V tom čase mal dojem, že "na Slovensku úplne nedosiahneme predchádzajúce hranice, ba čo viac, nemáme ani záujem, aby sme si pre to zasa kazili budúci vzťah k Maďarom. Obzvlášť preto, ako sa Slováci správajú". V čase, keď západné mocnosti ani len neuvažovali o anulácii Mníchova, bolo ilúziou očakávať návrat predmníchovských hraníc. Po rozhovoroch v Oxforde a po vyjadrení britskej vlády, že sa v otázke hraníc nemieni viazať a o "kontinuite" nemožno ani hovoriť, pristúpil Beneš k formovaniu vlastných "plánov riešenia". Obával sa, že môžu zasiahnuť Američania a žiadať pre Nemcov pomníchovské hranice.

V správe pre domáci odboj z 18. novembra 1940 pripúšťal istú korekciu hraníc a nové etnické česko-nemecké rozhraničenie. Mali sa vytvoriť tri nemecké župy (Krnovská, Liberecká a Karlovarská). Mali do nich presídliť Nemcov z vnútrozemia a skompromitovaných nacistov vyhnať do Nemecka. Prezident odhadoval, že by počet vyhnaných Nemcov nepresiahol milión a aj to by bol "ohromný úspech".

Spojenci menia názor Už počas vojny začali vychádzať najavo nacistické zločiny, hoci nik ani zďaleka netušil ich skutočný rozsah. Ríšsky protektor v Čechách a na Morave Reinhard Heydrich rozpútal brutálny teror, ktorý po atentáte naňho nadobudol ešte väčšie rozmery. Keďže sa obeťami masových popráv stali poprední predstavitelia českej kultúry a vedy, začalo byť čoraz zrejmejšie, že nacistická politika sa zameriava na genocídu českého národa. Značná časť českej verejnosti bola presvedčená, že po vojne bude v obnovenej republike súžitie s Nemcami nemožné. Odbojoví pracovníci o týchto názoroch Beneša informovali. Podobne dostával správy o horthyovskom terore na okupovanom južnom Slovensku a o názoroch slovenskej verejnosti na vysťahovanie Maďarov. Tieto a ďalšie informácie z domova boli pre Beneša pádnymi argumentmi pri diskusiách s predstaviteľmi spojeneckých mocností. V roku 1943 konzultoval svoje plány s britskou vládou, 6. mája odišiel do USA, kde rokoval s prezidentom Rooseveltom a v decembri v Moskve s J. V. Stalinom. Na rokovaniach sa hovorilo aj o riešení problematiky menšín. Všade sa stretol s porozumením, najmä pochopenie prezidenta Roosevelta pre transfer umožnilo Benešovi získať súhlas sovietskej vlády, ktorá mu najprv odkazovala, že je to "vnútorná vec".

Tri okruhy otázok Z mozaiky názorov, diskusií a polemík sa zrodil materiál Memorandum československej vlády o probléme nemeckej menšiny v Československu. Dokument predkladal riešenie troch okruhov otázok:

1. Transfer a jeho realizácie. Odsun Nemcov mal zabezpečiť, že sa budúce Československo nestane zdrojom treníc a sporov, ktorými by ohrozovalo seba i medzinárodný mier.

2. Štátne občianstvo. Predpokladalo sa, že všetkých Nemcov zbavia čs. občianstva s výnimkou tých, čo sa aktívne zúčastnia bojoch za oslobodenie ČSR. V tejto časti memoranda si čs. vláda vyhradzovala právo postupovať aj voči tým príslušníkom maďarskej menšiny, ktorí sa spreneverili republike, pričom "prítomnosť značnej slovenskej menšiny v predmníchovskom Maďarsku umožňuje riešiť problém vo veľkej miere ako výmenu obyvateľstva".

3. Postavenie občanov, ktorí aj po transfere a výmene ostanú v ČSR. Nepredpokladali sa žiadne menšinové práva: "Nie je najmä úmyslom čsl. Vlády - za predpokladu, že to bude schválené vyjadrením vôle československého ľudu - poskytnúť Nemcom a Maďarom tie jazykové výsady, ktoré dosiaľ mali a ktoré sú v strednej Európe najdôležitejším znakom kolektívnych práv menšinových."

Podstatná časť myšlienok z memoranda sa neskôr objavila v Košickom vládnom programe, osobitne v jeho 8. kapitole, a potom najmä v súčasnosti tak diskutovaných Benešových dekrétoch. Na Postupimskej konferencii veľmoci schválili transfer Nemcov. Otázka Maďarov na Slovensku sa riešila na Parížskej mierovej konferencii v roku 1947.

Autor (1935) je historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984