V čase a po čase
Nedávno sprístupnila Galéria Arias/Vanda v Modre výstavu diel dvoch, dá sa povedať, generačných súputníkov, ktorí vystavujú na verejnosti spoločne po prvý raz - Milan Laluha (1930) a Záboj Bohuslav Kuľhavý (1937).
Obaja sa objavili na scéne slovenského výtvarného umenia približne v rovnakom čase, obaja sa od začiatku usilovali o vlastný výtvarný jazyk svojich obrazov, pričom ich oboch spája spoločné príbuzenstvo so Skupinou Mikuláša Galandu. Laluhu síce viac než Kuľhavého, ale to nič nemení na veci, že obaja sú zviazaní, okrem iného, s duchom doby a s ovzduším tých čias, ktoré boli výtvarnému umeniu naklonené rozhodne viac, ako je to dnes. Dokonca, istý rok spolu zdieľali i spoločný ateliér v Martine, kde obaja spočiatku pôsobili. Napokon sa ich cesty rozišli. Nie však preto, že by sa nedokázali zniesť alebo žiť vedľa seba ako umelci, ale preto, že sa obaja vyprofilovali v tak silné osobnosti, že každý z nich musel ísť svojou cestou. Napokon, i samotná Skupina Mikuláša Galandu sa rozpadla (a nebolo to iba v dôsledku atmosféry doby, ako sa veľmi často spomína). Jej členovia sa uberali ďalej bez toho, aby to pociťovali ako mimoriadny alebo tragický úder od života.
Umenie si všíma realitu Milan Laluha už takmer štyri desiatky rokov pôsobí v Bratislave. Jeho obrazy naplno odrážajú to, čím bol, je a za čím išiel po celý život - za jednoduchosťou krásy prefiltrovanej pocitom domova a sveta. Také sú aj jeho obrazy (jeho tvorba bola ocenená v roku 1966 Cenou Osvalda Liciniho na XXXII, bienále v Benátkach). Sú plné hranatých, kubusovitých tvarov, pevných ako krajina, z ktorej prišiel a prichádza on - maliar maľujúci akoby horúcim rozžeraveným kovom, kovovými platňami, ako raz ktosi interpretoval jeho pláty pastóznych farieb stavaných na seba, vedľa seba a k sebe. Pritom sú všetky neobyčajne krehké a jemné, topia sa v ohnivej červenej, zelenej, žltej, čiernej i bielej - čo sú v podstate základné farby slovenskej skutočnosti - mýtickej a prapôvodnej, možno plebejskej, možno vrchárskej, možno rodovo či rodom šľachtickej - pôvodnej. Sú to kódové znaky Slovenska, ktoré Laluha objavil, našiel, vyextrahoval z reality. Práve v tom spočíva jeho originalita ocenená doma, najmä však v zahraničí, ako to už býva "zvykom" v prípade skutočných slovenských maliarov. Veď on sám sa nikdy netváril, že pracuje uzavretý do seba, nevidí, nepočuje a načúva iba čistému hlasu svojho srdca bez toho, aby vedel, že umenie si všíma realitu, že z reality pramení a k nej sa napokon aj vracia.
Tvorba pre neho nikdy nebola a nie je otázkou "preduchovnelej sentimentality", ale robustnej, rýdzej, autentickej citovosti. A na tom sa už, zdá sa, v jeho prípade nedá nič zmeniť. Priznáva sa, že keď "ohmatáva" prázdne plátno a maľuje akýsi vzorec krajiny, skutočnosti, kde vystupuje iba niekoľko motívov, stačí mu to na celý život.
Predchodca postmoderného maliarstva Záboj Bohuslav Kuľhavý sa v Bratislave usadil o rok neskôr ako Milan Laluha. V tom čase mal za sebou počiatky grafickej práce a obrazy pohybujúce sa na rozmedzí surreálnej poetiky. A to bez toho, aby hľadel príliš do zásobnice iných vzorov, povedzme európskych či svetových. Aj on sa usiloval o vlastný umelecký výraz obrazu. Zaujalo ho Kleeove vyznanie smerujúce k syntéze elementárnych tvarov, čo vyústilo do jeho sústavy rozdielnych výtvarných polôh, ktorú predstavil v 70. rokoch na svojich výstavách. Výstava na verejnosti vzbudila primeraný rozruch. Jedni nechápali, o čo vlastne ide, druhí sa usilovali pochopiť. Isté však je, že Kuľhavého tvorba si čoskoro našla široký okruh priaznivcov a obdivovateľov, no málokto tušil, že tento maliar sa svojím "aktom" spriehľadnenia a spriehľadňovania niekoľkých spôsobov maľby na jednom obraze stal jedným z predchodcov postmoderného maliarstva, a to nezávisle na podobných tendenciách vo svetovom umení, ktoré v tom čase ani nemohol poznať.
Treba povedať, že Kuľhavého postmodernizmus je však iného druhu, než na aký sme si "zvykli" - na rozmerné plátna viacerých dnešných mladých umelcov. Ich úsilie šokovať, alebo "pripomenúť sa" za každú cenu, a to i prostredníctvom striedania viacerých štýlov a napodobenín historickej maľby na tom istom obraze, nemá nič spoločné s Kuľhavého premysleným konceptom autentickej tvorby konca druhého tisícročia.
V každom prípade jeho postmoderná maľba je podmienená inými kritériami a rozmermi, ako výrazom chaosu súčasného sveta a anticipáciou pocitov hektického života.
"Postmoderna začína tam, kde končí celok...", to je základná idea a východisko Kuľhavého tvorby, odvolávajúceho sa na teoretické poznatky W. Welscha, ktoré on sám objavil v rámci koncepcie, v ktorej jestvuje vedľa seba niekoľko synesteziálnych rovín tvorby, povyšujúc na maliarsky prejav úmyselne zle urobenú maľbu alebo gýč. Za vrchol takto pochopenej štruktúry spomínanej koncepcie považuje potom Kuľhavý samostatné dielo, pochopené ako Gesamtkunstwerk - teda úplné, hotové v najvyššom kvalitatívnom prevedení, akého je schopný a ktoré zároveň predstavuje so všetkými svojimi súčasťami akýsi súzvuk akordov, harmóniu celku, ktorým je v konečnom dôsledku len a len obraz. Napriek tomu sa hovorí, že obraz už nemá čo povedať dnešnému človeku, pretože ho svojím dosahom prevýšia celkom iné médiá. To je, samozrejme, nezmysel, resp. zámerne preferovaná lož. Tak, ako nezanikne slovo, písané či hovorené, tak nemôže zaniknúť ani obraz. A o tom, že je to tak, svedčí i ocenenie, ktoré Kuľhavý dostal za svoje obrazy počas svojho dvojročného pobytu v USA priamo od Metropollitan Museum of Art v New Yorku.
Milan Laluha a Záboj Bohuslav Kuľhavý sa teda po rokoch stretli, aby spoločne vystavovali. Že bolo toto stretnutie osožné pre všetkých tých, ktorí majú radi výtvarné umenie a veria, že má a bude mať čo povedať človeku nielen v dnešnom, ale i v tom budúcom svete. Svete, ktorý - verme - nebude taký "zaujatý" voči človeku, ako to bolo nejedenkrát v 20. storočí.
Autor (1953) je výtvarný kritik
