Keď novinári udávajú tón

Po historickom prelome pred desiatimi rokmi viaceré profesie veľa stratili na rebríčku spoločenského i finančného uznania. Čím sa teraz môžu popýšiť mäsiari, vedúci veľkých samoobslúh či cestovných kancelárií? Konkurencia zlikvidovala menej úspešných a tí šikovnejší sa musia zvŕtať, aby prežili. Aj povolanie lekára stratilo lesk. Učiteľov radšej ponechajme bokom. Kedysi honosné slovo robotník po Ľuptákových excesoch nik nespomína. Vekslákov ako "triedu" nezlikvidovali Štěpánove policajné jednotky, no voľný trh s devízami. Bývalé televízne a filmové hviezdy si musia privyrábať dabingom. Štatistika hovorí jednoznačne: najlepšie sú na tom v bankovníctve. A potom advokáti, daňoví poradcovia, na ktorých nemajú ani ministri a vyšší štátni úradníci. Hádam preto dostal na Slovensku klientelizmus zelenú.

Aj novinárstvo patrí medzi povolania, ktorých prestíž po novembri 1989 vyštartovala ako raketa. Oprávnene, pokiaľ sa naša práca chápe ako ochrana morálky a zákonnosti. Napokon i v západných demokraciách špičkových redaktorov elektronických médií a mienkotvorných periodík vysoko oceňujú. Bez novinárov s pohárom šampanského v ruke sotva uvidíte dajakú televíznu smotánku. Tykajú si s polovicou ústavných činiteľov, pritom vysokoškolský diplom a základná prax nie je podmienkou. Potiaľ by to bolo hádam všetko v poriadku. Niekedy si však kladiem otázku, kde je hranica medzi poslaním politikov a prácou profesionálnych žurnalistov. Tí sa neraz preháňajú v manipulácii verejnosti v prospech alebo proti dajakej strane, či častejšie konkrétnej osobe, hoci pôsobia v médiách, označovaných za nezávislé či verejnoprávne. Po "pracovných raňajkách" s daktorým z členov vlády býva až smiešne, aké jednotné argumenty v článkoch používajú. No nielen to, usilujú sa politikom vnucovať vlastné témy, jazykové klišé, ba i programové smerovanie strán. Viniť za to novinárov? Sotva, veď využívajú iba postavenie, ktoré im politici vytvárajú.

Isté periodiká niekoľko týždňov servírujú predstavy o boľševickom a reformnom krídle v SDĽ. Pritom rozpor medzi jej predstaviteľmi nie je v názoroch na privatizáciu, reformu ekonomiky, bankovníctva či verejnej správy. (Počuli ste od niekoho z vedenia SDĽ bezhraničnú podporu Nižňanského koncepcii? Najväčším propagátorom zákazu dvojitého členstva v stranách bol "reformátor" L. Orosz.) Ide skôr o štýl politiky. Od ideológov SDĽ som čakal, že sa vyjadria k mäteniu politologických pojmov. Márne, P. Weiss dokonca prevzal frazeológiu pravicových novinárov a sám začal svoju názorovú skupinu označovať za "modernú, reformátorskú ľavicu". Denník Sme išiel ešte ďalej - písal o liberálnej časti SDĽ a spochybňoval jedného z mladých kandidátov na jej podpredsedu tvrdením, že je nezmieriteľný kritik Kanisa, Weissa a Schmögnerovej, a preto sa "nejaví ako moderný ľavicový liberál". Doteraz som hľadal sociálnych liberálov okolo J. Moravčíka v DU a P. Hamžíka v SOP. V SDĽ sú predsa sociálni demokrati, resp. socialisti. Ale ktovie, možno už budúci týždeň vyjde komentár od kohosi z SDĽ s úvodnými slovami: "My, ľavicoví liberáli..." Siedma veľmoc opäť zaplesá.