Korene trianonskej traumy
Nie je náhodou požiadavka zrušiť "Trianon" absurdná a neplatná? Trianonskú mierovú zmluvu jednak zrušili dve viedenské arbitráže a po druhej svetovej vojne ju nahradila Parížska mierová zmluva z roku 1947.
- Áno. Vyzerá to tak, že vlastne požiadavka zrušenia Trianonu alebo revízia trianonských hraníc vyznieva anachronicky. Faktom je, že maďarská politika žiadala revíziu Trianonu medzi dvoma svetovými vojnami. Rozhodnutím nacistického Nemecka a fašistického Talianska vo Viedni 2. novembra 1938 ju okupáciou južného Slovenska, Podkarpatskej Rusi a časti východného Slovenska v marci 1939 a neskôr rumunského Sedmohradska a časti Juhoslávie porušila. Veľmoci protifašistickej koalície, ktoré rozhodli o hraniciach po 2. svetovej vojne, pokladali porušenie Trianonskej mierovej zmluvy za agresiu, a preto presadili obnovenie pôvodných hraníc. V prímerí z roku 1945 medzi Spojencami a Maďarskom sa uvádza, že Maďarsko sa zaväzuje obnoviť hranice k 1. januáru 1938. Hranica, ktorú určila Parížska mierová zmluva z 10. februára 1947 a ktorá je dodnes platná, nie je úplne identická s predvojnovou, pretože k Slovensku boli pripojené tri obce v blízkosti Bratislavy: Čunovo, Jarovce a Rusovce.
Oproti situácii pred prvou svetovou vojnou, nielen Trianonská mierová zmluva, ale aj iné dohody, ktoré tvorili versailleský systém, zaručovali práva národnostných menšín a vytvorili príslušný kontrolný mechanizmus. Aká bola situácia národnostných menšín v porovnaní s uhorskými pomermi?
Maďarská historiografia a publicistika argumentuje, že prvá svetová vojna nič nevyriešila a povojnové usporiadanie skomplikovalo situáciu v strednej Európe. Treba však jasne povedať, že ak porovnáme počet a veľkosť národnostných menšín, po vojne došlo k ich značnému poklesu. Samozrejme, že vznikli nové menšiny, ale pred 1. svetovou vojnou menšiny nemali žiadne medzinárodné záruky svojich práv. Po rozpade Uhorska nebolo možné stanoviť hranice tak, aby sa príslušníci jedného etnika neocitli na území iného národného štátu, napríklad nielen Maďari sa ocitli na Slovensku, ale aj Slováci v Maďarsku, podobne Maďari v Juhoslávii a Srbi i Chorváti v Maďarsku atď. Toto si veľmoci uvedomili a zmluvne zaviazali nástupnícke štáty, aby rešpektovali práva národnostných menšín na svojom území. Ochranný systém pôsobil aj v rámci Spoločnosti národov.
Aká bola situácia menšín v potrianonskom Maďarsku?
Trianonská zmluva v článkoch 54 až 60 vymedzovala záväzky Maďarska voči národnostným menšinám. Žiaľ, situácia menšín závisela od toho, či sa ocitli v demokratickom alebo nedemokratickom štáte. V Československu sa mohla maďarská menšina slobodne rozvíjať nielen v oblasti kultúry, ale mala aj svoje politické strany. Inak to bolo v horthyovskom Maďarsku s autoritatívnym politickým režimom, kde pokračovala asimilácia menšín. Podobný trend pokračoval v Maďarsku aj po 2. svetovej vojne.
Súčasné Maďarsko sa hlási k princípom demokracie a oficiálne nežiada zrušenie mierových zmlúv, ale zároveň v Maďarsku existujú prihlasno sa ozývajúce sily, ktoré žiadajú revíziu povojnových hraníc. Aké je stanovisko oficiálneho Maďarska k požiadavkám týchto síl?
Ukázalo sa to napríklad teraz pri 80. výročí Trianonu. Celkovo možno konštatovať, že trianonská trauma stále zaťažuje maďarskú spoločnosť. Doteraz vlastne neexistovala taká sila, ktorá by dokázala maďarskej verejnosti vysvetliť reálne príčiny, ktoré viedli k Trianonu a Parížskej mierovej zmluve. Žiaľ, doteraz tam pôsobia sily, ktorých záujmom je udržiavať trianonskú traumu a živiť myšlienku revízie hraníc. Táto trauma sa však umelo vytvára. Je dôsledkom nielen predvojnovej a medzivojnovej maďarskej politiky, ale zakladá sa na požiadavkách, ktoré v dnešnej dobe nie je možné splniť. Žiaľ, maďarská politika si často stavia nerealistické ciele, ktoré neraz v minulosti priviedli krajinu do katastrofy. Tak to bolo napríklad aj po prvej svetovej vojne. Keď maďarská delegácia išla na mierové rokovanie do Paríža, oficiálna propaganda presviedčala maďarskú verejnosť, že ešte nič nie je stratené a Maďarsko dosiahne svoj cieľ - obnovu predvojnových hraníc Uhorska. Prirodzene, že keď sa to nestalo, nastala trauma, lebo verejnosť nebola objektívne informovaná.
Pokiaľ ide o 80. výročie Trianonu, oficiálna maďarská politika sa od protitrianonských akcií dištancovala. Zastáva stanovisko, ktoré nedávno vyslovil maďarský minister zahraničných vecí János Martonyi. Povedal, že Maďarsko nevidí budúcnosť v revízii hraníc. Podľa neho vstupom susedných štátov do Európskej únie sa v spoločnej rodine národov vyrieši aj situácia maďarských menšín v stredoeurópskom regióne.
Jedna historická koncepcia - žiaľ dosť vplyvne pôsobí na Slovensku - vraj po páde Veľkomoravskej ríše panoval u nás tisícročný maďarský útlak, ktorý sa skončil až po 1. svetovej vojne vznikom Československa. Možno rozlišovať Uhorsko do konca 18. storočia, kde boli národy rovnoprávne, a Uhorsko od 19. storočia, keď sa začala krutá politika maďarizácie? Existovala tu vôbec šanca, aby národy obývajúce Dunajskú kotlinu udržali svoje spoločenstvo?
Ja by som to ešte viac rozvinul. Nie je pravdivá téza o tisícročnom maďarskom útlaku, pretože bola účelovo vykonštruovaná a vlastne nás odcudzila od uhorských dejín. To viedlo k tomu, že Maďarsko si privlastnilo celé spoločné dejiny uhorského štátu. Tento faktor sa markantne prejavil napríklad pri oslavách 1000. alebo 1100. výročia príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny. Pred slovenskými historikmi je úloha vyvrátiť a opustiť tézu o tisícročnom útlaku a nájsť si dôstojné miesto v mnohonárodnostnej histórii Uhorska. Zlom v spoločných dejinách nastal až koncom 18. storočia, keď svätoštefanskú ideu, ktorá hlásala rovnosť medzi národmi Uhorska, politika maďarských vládnucich elít začala porušovať a presadzovať nacionalistickú koncepciu, podľa ktorej maďarský národ je nadradený nad ostatnými národmi v štáte a je predurčený ich viesť. Maďarská politika túto zásadu presadzovala už v čase, keď sa formovali novodobé národy, a preto ju nemaďarské národy a národnosti odmietli a chápali ju ako útlak. Žiaľ, maďarská interpretácia spolužitia v súčasnosti skôr nadväzuje na toto druhé nepriaznivé obdobie posledných dvoch storočí ako na predchádzajúce.
zhováral sa Peter Greguš
