Láska nás povýši
Pred sedemdesiatimi rokmi sa narodil popredný básnik slnečného Gruzínska Moris Pocchišvili. Je autorom šestnástich kníh - zbierok vlastných veršov, prekladov poézie i veršov pre deti. Pred autorovou smrťou vyšiel zborník jeho prekladov z literatúr mnohých národov pod názvom Svetoví klasici o matke, ako aj zborník tvorby slovenských básnikov v gruzínčine.
Meno básnika Morisa Pocchišviliho je spojené aj s našou krajinou. Náš čitateľ mal možnosť zoznámiť sa s dvoma zbierkami jeho poézie Jazdec na drevenom koni (1972) a Klopanie (1982). Moris neraz navštívil Slovensko, svoje verše u nás recitoval v rozhlase i televízii, v Martine na Slovenskej jari, aj na Hviezdoslavom Kubíne.
Najväčšiu zásluhu o našu literatúru má Moris prekladom do svojej rodnej reči jedného z vrcholkov našej klasiky - Krvavých sonetov Pavla Orsága Hviezdoslava. Kniha básní v gruzínskom rúchu, opatrená vlastnými kresbami prekladateľa, vyšla v Tbilisi vo vysokom náklade za neobyčajného záujmu televízie, rozhlasu a tlače. Za prekladateľský čin, ktorý ešte viac priblížil slovenskú literatúru gruzínskemu čitateľovi udelil Zväz slovenských spisovateľov poetovi spod Kaukazu Hviezdoslavovu cenu a mesto Dolný Kubín čestné občianstvo.
Ak sa o Gruzíncoch hovorí, že každý je básnikom, a to básnikom dvojnásobným, tak môžem o Morisovi povedať, že bol básnikom trojnásobným. Jeho poézia nadväzovala na bohaté domáce literárne tradície, no súčasne je plná moderných, prekvapivých obrazov a hudby. Jeho verše sú hlboko meditatívne a neraz čerpajú inšpirácie z detstva. V jednej z básní hovorí:
Nie, detstvo, to sa nevracia
ako jar po zime.
Nie! Po nás detstvo netúži,
my po ňom túžime.
Morisove verše skrývajú celú stupnicu odtienkov - filozofický, nostalgický, aforistický, melodický. Sú prehriate optimizmom, láskou k ľuďom i k prírode a neobchádzajú ani chmúrne stránky života. Jeho verše recitovali ľudia naspamäť, mnohé z nich sú zhudobnené.
Gruzínska literatúra a jazyk siahajú do ďalekej minulosti. Gruzínčina, dodnes živá, je sestrou prastarých jazykov, ktoré sa už dávno vyparili a ozývajú sa nám iba z hlinených tabuliek vykopaných archeológmi. Gruzínske plemená žili v Zakaukazsku pred tisíc rokmi. Neprichádzali sem ako hostia, tu sa rodili a tu aj umierali. S nimi je spojené každé bralo, každá rieka.
Knihy ako svadobný dar Vo veršoch Morisa Pocchišviliho zvučí tá istá, no modernejšia reč ako u barda gruzínskej literatúry, autora poémy Junák v tigrej koži Šotu Rustaveliho. Túto knihu napísal autor pred 800 rokmi. O jeho živote vieme pramálo, menej, ako Shakespearovi. Nesmrteľné verše z Junáka vysoko prevýšili hladinu vtedajšej cirkevnej literatúry, výtvarného umenia a filozofie. V čase, keď sa rodila táto poéma o láske a priateľstve, nebol ešte na svete ani Kopernik, ani Kolumbus, na mieste Berlína stáli dve slovanské osady, nenarodil sa ešte ani Dante a až o štyristo rokov sa zjavil Wiliam Shakespeare s Romeom a Júliou. Vznikla súčasne so Slovom o pluku Igorovom a s Piesňami Nibelungov.
Louis Aragon vyhlásil: "Lepšie, ako Rustaveli nik neospieval lásku, nik ju tak nepovýšil, ako on vo svojej poéme."
Kniha vyšla v slovenčine v roku 1980 s doslovom Morisa Pocchišviliho.
Moris nikdy nezabúdal na svojho veľkého učiteľa. V stredovekej gruzínskej svätiny vedy Ikalto mi povedal: "Dobre, že si preložil perlu našej literatúry. Na mojich veršoch si sa rozcvičil. Možno sedel Šota, voláme ho krstným menom ako všetkých veľkých básnikov, na tejto kamennej lavičke, azda tu, kde vraj študoval, rozmýšľal o svojej budúcej poéme Junák v tigrej koži, po gruzínsky Vepchostkaosani. Ona odzrkadľuje dušu národa, nie je iba poémou o láske. Láska je však korunou a svetlom. Jej pomocou víťazí dobro nad zlom. Je to svet priateľstva, vlastenectva, čistoty a rytierstva, sily srdca v nešťastí, biblia nádeje. Je to akýsi kódex mravnosti, ktorého krédo znie: Láska nás povýši. Čiže ukáže nám jedinú cestu k nesmrteľnosti."
Ak donedávna dostávala gruzínska nevesta do vena knihu Junáka v tigrej koži, dnes často spolu s ňou dostáva aj jednu Pocchišviliho z kníh. Sám som bol svedkom na svadbách v Tbilisi, ako boli obdarované nevesty jeho dielami.
Moris, ako viacerí gruzínski spisovatelia, nikdy nebol uzavretý v košiari svojej vlasti, zaujímal sa aj o starosti ľudstva. Udelili mu cenu Alberta Schweitzera "za prínos v mierovom riešení medzinárodných problémov". Mal priateľov v mnohých krajinách a jeho verše vychádzajú v mnohých prekladoch. Bol však vlastencom ako každý jeho rodák. Raz sa pod Bratislavským hradom pod hviezdnou oblohou zamyslel: "Nie je lepšie, že svieti aj mesiac, aj hviezdy? A niekto by ich chcel všetky zmiesť do jedného, ozrutného slnka. Tak je to i s jazykmi. Nech večne zvučí tvoja slovenčina, aj Lukaninova ruština! Keby svietilo deň i noc iba jedno jediné slnko, to by bolo predsa veľká nuda."
Moris mal na mysli pokusy Moskvy o sovietizáciu literatúry národov bývalého Sovietskeho zväzu, o zatlačenie národných zvláštností. Gruzínci majú pred očami historické skúsenosti ešte s cárskym Ruskom, ktoré na základe dohôd z minulého storočia síce zachránilo ich vlasť pred útokmi nepriateľov, no súčasne sa usilovalo o poruštenie obyvateľov v Zakaukazku.
Kráľ básnikov Viac rokov pracoval Moris ako riaditeľ veľkého vydavateľstva v Tbilisi - Merani, v ktorom vyšli aj preklady slovenských spisovateľov a knihy gruzínskych výtvarníkov, ku ktorým mal básnik (súčasne bol totiž aj grafikom a ilustrátorom svojich veršov) blízky vzťah. Otázky umenia ho stále vzrušovali. V jednej z básní sa zamýšľa:
Kto viac spravil pre ľudí?
Ten, kto prvý objavil v trstine píšťalku,
alebo prvý vykresal oheň z kremeňa?
Je to nevyriešená úloha podobná hamletovskej:
Byť, či nebyť, to je otázka!
Pre Morisa bola príroda svätou. Pamätám sa, ako sme po cestách v kaukazských horách zastali pred každou studničkou, aby sme si odchlipli vody. Studňa, prameň, to je dar nebies ako víno, tvrdil. Ťažko prežíval, keď rúbali les. V jednej zo svojich básní hovorí:
Ak by vedeli stromy plakať,
Drevorubača by lavína zmietla.
Les podľa neho potrebuje viac záhradníkov ako drevorubačov. Raz som v záhrade Zväzu gruzínskych spisovateľov obdivoval ozrutný platan. Moris so šibalským úsmevom upozornil u nás známeho spisovateľa Nodara Dumbadzeho, predsedu zväzu, že konár na strome treba odpíliť, je suchý a môže zraniť záhradníka. Nodar sa začudoval: "Záhradníka, a čo ak spisovateľa?" "Tých máme dosť," odvetil Moris, "ale dobrých záhradníkov je málo."
V starom Gruzínsku bývali králi básnikmi. Moris ako pevec starého Tbilisi je dvojnásobným kráľom. Bez jeho veršov a bez obrazov chýrneho Nika Pirosmanišviliho nádherné starobylé stavby a exotické krivolaké uličky starého mesta by si vás natoľko nepodmanili. Ak sa Niko, podľa slov Aragona ako najsvojskejší z najväčších umelcov, dožil slávy až po svojej smrti, porovnávajúc ho so Chagallom a Mattisom, Moris Pocchišvili bol uznávaný už za svojho života.
Aj s podlomeným zdravím posledné roky veľa písal, akoby chcel dať čím viac svojim čitateľom. Vyslovuje svoje krédo:
Aj môj čln dopláva raz k smrti brehu,
nad všetkým vládne samovládny čas.
Život sa roztopí sťa vločka snehu,
Čo k slnku letela, keď zúril mráz.
Príbuzní oplačú ma, pohreb bude,
na hrob mi dajú pomník ako ozdobu.
Vyleťže, verš môj, čím skôr z mojej hrude,
aby si so mnou nešiel do hrobu!
Moris veršami dopovedal veľa zo svojich citov a snov. Oprávnene ho poctili mnohými literárnymi cenami. Priložil veľké poleno do vatry priateľstva Slovákov a Gruzíncov, zviditeľnenej radom vzájomných prekladov našich literatúr a dvoma celovečernými koprodukčnými filmami.
Po rútiacich sa udalostiach na prelome 80. a 90. rokov sme navzájom stratili bezprostredný kontakt. Až neskôr som sa dodatočne dozvedel, že jeho srdce navždy dotĺklo. Ale i po krvavých konfliktoch pod Kaukazom, či práve po nich, ostáva Moris ako vynikajúci básnik a prekladateľ protivojnových Hviezdoslavových Sonetov.
Autor (1922) je spisovateľ
