Libanon nič nerieši
"Rozprášili sme ich ako psov," ulahodili si šíitskí militanti protiizraelského Hizballáhu, keď im po 22 rokoch Izraelčania uvoľnili pole pôsobnosti a prestali finančne vydržiavať aj juholibanonskú armádu (SLA). Nedá sa povedať, že by Izraelčania, odchádzajúci z oblasti, nejasali. Posledné mesiace neprinášalo toto spolužitie okrem zapríčinenej alebo náhodnej smrti na oboch stranách nič dobré. Otázkou však zostáva, čo ďalej?
Nepochybne Izraelčania mali úmysel stiahnuť sa z bezpečnostného pásma Libanonu až začiatkom mesiaca júla. Násilnosti v oblasti a tlak Sýrie na návrat Golanských výšin to urýchlili. Od Tel Avivu dostala Sýria šach. Jej tromfom bol Libanon. Akýkoľvek separátny mier s Izraelom zo stany Bejrútu bol vylúčený, pokiaľ tak neurobí Damašk. Teraz je v oblasti Hizballáh, ktorý nevyzerá, že by sa sám upokojil. Zvýšenie už aj tak silnej sýrskej vojenskej návštevnosti oblasti len rozohní šíitského býka. Terajšie spory o piaď zeme, ktorú Izrael uznal, že ukradol Libanonu, hoci si OSN najnovšie premyslela, že ju nemusí vrátiť, urobí z rozhovorov ságu.
To komplikuje vzťahy E. Baraka s J. Arafatom. Odchodom z Libanonu potvrdil, že Izrael dokáže vycúvať úplne. Zároveň si je vedomý, že mier v severnom Izraeli nenastane, kým sa z Libanonu nevráti posledný palestínsky utečenec. Lenže o návrate utečencov (ktorých je dnes roztrúsených v Jordánsku, Libanone a Sýrii 2,3 mil.), o východnom Jeruzaleme ako hlavnom meste budúcej Palestíny alebo o vode, ktorú 37% obyvateľov Západného brehu Jordánu a 60% Gazy nepozná v tečúcej forme z vodovodného kohútika, sa Barak nemieni ani tento rok baviť. Nielen preto, že verejná mienka nie je takýmto "výstrelkom" naklonená. Jediné, čo musel pre niekdajšiu premiérsku kampaň urobiť, bolo vrátenie dvoch ucelených blokov Západného brehu Jordánu Palestínčanom, avšak s ponechaním si koridoru medzi nimi. Jeho podpora rapídne klesla. Keďže ani znervózneného Arafata, neschopného Palestínčanom vrátiť územie s hranicami spred roku 1967 sympatie doma nemajú čím nadchýnať, je zrejmé, že M. Albrightová alebo ňou poverený americký sprostredkovateľ si urobia ešte nejeden výlet na Blízky východ. Konečný termín na dohodu - 20. september dnes uznávajú len nevyliečiteľní optimisti.
Autorka (1974) je redaktorka Hospodárskeho denníka
