Puto smutných ľudí

"Ďaleká pamäť, puto smutných ľudí," hovorí básnik. Asi bude mať pravdu, pomyslela som si v prvý májový víkend v Tatrách, keď sme sa po dlhšom čase priateľsky objímali my, čo sme sa pred 10 rokmi stretli za celkom iných, a predsa v čomsi podobných okolností: bývalí poslanci bývalého Federálneho zhromaždenia bývalej ČSFR zvolení v prvých slobodných voľbách 4. júna roku 1990.
Počet zobrazení: 1808

"Ďaleká pamäť, puto smutných ľudí," hovorí básnik. Asi bude mať pravdu, pomyslela som si v prvý májový víkend v Tatrách, keď sme sa po dlhšom čase priateľsky objímali my, čo sme sa pred 10 rokmi stretli za celkom iných, a predsa v čomsi podobných okolností: bývalí poslanci bývalého Federálneho zhromaždenia bývalej ČSFR zvolení v prvých slobodných voľbách 4. júna roku 1990.

Prečo ten smútok? Hlásiť pred 10 rokmi k ľavici znamenalo verejne sa prihlásiť k šialencom. Tak to hodnotili v "salónoch", či medzi tzv. slušnými ľuďmi. Aby som priblížila atmosféru tých dávnych dní, spomeniem príhodu z vlaku.

Čiapka vo vlaku V kupé rýchlika z Prahy do Bratislavy prihovoril sa starší pán mladšiemu: "To je bordel, čo? Taký tu ešte nebol - a ja si dosť pamätám, veď som už penzista. Peniaze dnes majú iba veksláci a poslanci. Vy, milý pane, keby ste mali taký plat ako poslanci, tiež nechodíte v takej čiapke," ukázal na poličku nad hlavami, kde odpočívala nie príliš exkluzívna, zato však solídna čiapka.

"Keď tak hovoríte, asi si budem musieť kúpiť novú čiapku," zareagoval oslovený.

Starý pán spľasol rukami: "Ježišmária, azda nie ste poslanec?" A chtiac chybu napraviť, poľutoval ho: "A veď ani vy to nemáte ľahké. Napríklad s tými Maďarmi, koľko ich v tom parlamente máte. Dá sa to vydržať?"

Oslovený mu na to: "No, nejako to už len vydržím, ja totiž musím, ak chcem vydržať sám so sebou."

"No to mi nehovorte, že ste nielen poslanec, ale k tomu ešte i Maďar," žasol pán. "Už iba to by chýbalo, aby ste boli komunista!" "

Už to tak bude," prikývol kolega.

"Človek by nepovedal - sadne si do vlaku, vidí: milý sympatický spolucestujúci - a odrazu, čo sa z neho vykľuje..."

Túto príhodu (stala sa kamarátovi, poslancovi vtedajšej SNR Jankovi Varjú) spomínam na obveselenie, ale i pre porovnanie. Čo sa za ten čas zmenilo? Ako dnes vníma verejnosť človeka, ktorý sa hlási k ľavici?

Príhoda druhá Niekedy po prvých slobodných voľbách ma pozvali na stretnutie učitelia zo Skalice. Spomínam si na ten trošku podmračený jesenný večer, keď ma priateľ, spisovateľ Jožko Špaček čakal na autobusovej zastávke. Vtedy sme sa my, radoví poslanci, vozili ako radoví občania - verejnou dopravou, nie bavorákmi. Kráčali sme starým vinohradníckym mestom a ja som si všimla plagáty, pozývajúce na stretnutie s vtedajším predstaviteľom vládnej moci - Ivanom Miklošom. Moji hostitelia ma uviedli do pomerne veľkej sály vedľa kaviarne. Ako sme tou kaviarňou prechádzali, míňali sme míting občanov s ministrom Miklošom. Všetci jeho účastníci sa zmestili do jedného kaviarenského boxu...

Prešli rôčky a neviem, ako by to dnes vyzeralo, keby pozvali niektorého z poslancov SDĽ, povedzme medzi učiteľov, a terajšieho vicepremiéra Mikloša na míting s občanmi. Možno by bol pomer účastníkov fifty-fifty. Absolútnu väčšinu ľudí, na ktorých chrbtoch sa odohráva obrovský "transformačný proces", by už nezaujímal ani jeden ani druhý. Problém je len v tom, že pravicovému politikovi by to neuškodilo - veď jeho volič nebýva početný, zato však solventný. No a ten druhý? Môže ho zaujímať panské huncútstvo, keď nevie, ako vyžiť od výplaty k zálohe?

Čo ľudí ešte zaujíma Celkom vážne sme o tom uvažovali my, bývalí poslanci FZ ČSFR: generál Rudolf Tvaroška, predseda ZMOS a starosta Štrby Michal Sýkora, podpredseda ZMOS a primátor Vranova nad Topľou Milan Muška, primátor Lučenca, lekár Jozef Murgaš, dôchodca a poradca predsedu NR SR Michal Benčík, viceguvernér Eximbanky Michal Borguľa, docent na košickej právnickej fakulte Jozef Olej, vládny splnomocnenec Vincent Danihel, poľnohospodárski inžinieri Mikuláš Šidík, Peter Serenčeš a Vierka Pavlechová, bývalý hádzanársky reprezentant, inžinier Juraj Kováčik, lekár Jaroslav Klvač, súčasní poslanci Peter Bohunický a Laco Orosz spolu s naším hostiteľom Zdenkom Kožuchom.

Boris Zala nedávno na stránkach SLOVA konštatoval, že na Slovensku je katastrofálny nedostatok verejnej mienky. Trochu by som jeho postreh poopravila: verejnú mienku veľmi jasne dokumentujú čísla z rozličných sociologických výskumov. Čo katastrofálne chýba, je "čítanie" tejto mienky, seriózny výklad mienkotvorcov a korigovanie politiky na základe poznania z terénu. Ak napr. Inštitút pre verejné otázky zistí, že polovica respondentov považuje politický režim reálneho socializmu za lepší a až 60 percent uvádza, že sa im žije horšie ako v čase reálneho socializmu, malo by to byť vážne memento, ktorým by sa mali ihneď zaoberať demokratické inštitúty krajiny od parlamentu až po poslednú miestnu samosprávu, nehovoriac o politických stranách. Novinári by mali klásť veľmi jasné otázky, kde sa stala chyba.

Čo sa však deje? Áno, plače sa krásne, ibaže na nesprávnom hrobe. Takmer unisono zaznie z kruhov politických i novinárskych, že v dôsledku 40 rokov komunizmu je ľud zadubený a že ešte dlho potrvá, kým pochopí, aké dobro je to, čo práve žije. A ak už vážne treba, nájde sa i vinník, či rovno nepriateľ - v ostatných dňoch predseda parlamentu a SDĽ Jozef Migaš. Z funkcie ho odvolávajú nie tí, čo ho do nej demokraticky zvolili, ale novinárski polyhistori na právo, zahraničie, menu, financie atď.

Ani tomu sa však napokon nemožno čudovať: politická i novinárska elita žije naozaj nepochybne nepomerne lepšie ako v čase reálneho socializmu. Preto úprimne nechápe, čo to tí ľudkovia hovoria, a prirodzene to považuje za útok na svoj ľahko získaný status. Médiá dosiahli neobmedzenú moc vytvárať "verejnú mienku" bez ohľadu na verejnú mienku. Politici, ktorí si to ešte neuvedomili, prípadne sa nechcú prispôsobiť ich diktátu, skončia na šibenici mikrofónov, kamier a pier.

Machiavelli kedysi Vladárovi radil: "Zásady individuálnej ľudskej morálky nemôže úspešný politik urobiť vždy východiskom svojho rozhodovania o otázkach politickomocenských. V tejto sfére považujú ľudia (politici) za mravné a správne také konanie, ktoré je v ich záujme a je úspešné." Ej, ako dobre si to tí naši zapamätali...

No verejná mienka existuje - hoci zostáva súkromným majetkom každého premýšľajúceho človeka. "Verejná mienka", ktorú produkuje väčšina médií, je žiaľ presne taká ako v čase reálneho socializmu - propagandistická. Iba tituly novín, ktoré treba čítať, aby bol človek "in", sa zmenili. Napriek množstvu tlačovín, súkromných rádií a televízií sú komentáre v nich neuveriteľne totožné. Z pohľadu "mienkotvorcov" nielen pochopiteľné, no aj hodnoverné: bránia svoj záujem. A ten nie je totožný so záujmom ubitého človiečika z Hornej Dolnej.

Stádovitosť názorov Pozoruhodná je stádovitosť a uniformita názorov tých, ktorí tak vehementne presadzujú individualizmus. Je to ako vystrihnuté z filmu Život Briana, ktorý nakrútila skupina anglických komikov Monty Python. V jednej z najlepších scén sa pred Brianovým domom zhromaždí dav, prahnúci po jeho múdrosti.

Brian sa im to pokúša vyhovoriť: "Pozrite, mýlite sa. Musíte každý rozmýšľať za seba. Ste všetci jednotlivci."

A dav zborovo odpovedá: "Všetci sme jednotlivci."

Brian to skúša znova: "Každý z vás je niečím odlišný."

"Každý z nás je niečím odlišný!" reaguje dav. Tu sa vzadu ozve hlas: "Ja nie som!" No dav ho ihneď zahriakne a ďalej skanduje: "Všetci sme jednotlivci."

A tak i naši propagandisti, radostne skandujúc: "Všetci sme jednotlivci, nech žije individualita!" ihneď ostrakizujú každého, kto by si dovolil písať a hovoriť inak, ako hovoria oni.

Pohľad za zrkadlo A čo my, ktorí sme po prvých slobodných voľbách zasadli do poslaneckých lavíc? Nás neviedla slepá ideológia? Pomôžem si starovekým filozofom. Podľa Aristotela je cieľom života úspešná činorodosť. Vo chvíli, keď človeku niekto chce preškrtnúť celý dovtedajší život a povie, že všetko, čím žil, bol vlastne zločin, prirodzenou reakciou je vzbura. A potom si uvedomí, že až teraz nastala pravá šanca pokúsiť sa uskutočniť svoj sen: hľadať cestu k naplneniu rovnosti, bratstva, slobody. Ako sa nám to darilo? Ako sme spoznávali ten svet za zrkadlom? Lebo moderná politika nie je to, čo vidíme. Alenka v Ríši zázrakov pochopila, že svet je aj za zrkadlom. Ba v politike práve tam. Skúsme sa pozrieť za zrkadlom aj na to, čo sa to deje v SDĽ dnes.

Za Brežneva sa hovorilo: "Budeme tak dlho bojovať za mier, až nezostane kameň na kameni." Žeby o toto malo ísť na ľavej strane politického spektra? Súdny človek iný výsledok očakávať nemôže, iba ten, že tzv. migašovské krídlo bude mať po bratovražednom boji, ktorý za politikov vedú novinári, dve percentá, a tzv. reformné krídlo tiež dve percentá. A strana, ktorá mala ambíciu byť tmelom ľavice, sa z povrchu zemského spláchne. Politici, ktorým začala byť ľavicová košeľa priúzka (napr. preto, lebo pripomína predvolebné sľuby o referende pri vstupe do NATO alebo preto, že trvá na transparentnosti privatizácie), zakotvia v menej problematických stranách, a tí "nezreformovaní" jednoducho prestanú otravovať.

Malo naše účinkovanie v politike pred 10 rokmi, keď sa lámal chlieb, vôbec zmysel? Veď už vtedy nám Ján Budaj radil: "Rozpustite sa." Už vtedy nás označili za brzdu všetkých "reforiem". Dnes sa ukazuje, že brzdiť bolo treba - bolo by dnes menej mafiánskych tunelárov, menej rozbitých poľnohospodárskych družstiev a azda viac kultúry.

I dnes ide o charaktery Michal Borguľa hovorí: "Od prevratu sa spoločnosť z hospodárskeho hľadiska nedostala nikam. Slovensko dnes vytvára 60 percent HDP oproti Rakúsku, v celej krajine funguje 5-6 firiem. Ako sme hospodárili v roku 1989, keď sa nám dodnes nepodarilo dosiahnuť vtedajšiu úroveň? Mali sme inú víziu o spoločnosti, ale aj o strane. Keď je strana v opozícii, tvrdí muziku predseda a poslanci. Ak sa však ocitne vo vláde, verejnú mienku o činnosti strany vytvárajú členovia vlády, ministerský klub. Ako to, že sa strana dostala na takmer nezvoliteľnú úroveň? Všimnite si, že Langošova dvojpercentná strana dokáže na trhu informácií udržať dva mesiace tému. Ako je možné, že to nedokáže SDĽ?"

Miki Šidík, pred desaťročím tvrdo sa bijúci za zachovanie poľnohospodárksych družstiev (kto si ešte dnes spomenie, koľko nálepiek sa mu za to dostalo?) tvrdí: "Pred 10 rokmi nikto z nás nečakal, že z pôsobenia v politike bude mať osobný prospech - a predsa do toho šiel."

Michal Sýkora dodá: "Vtedy sa spoznávali charaktery. Išlo o veľa, ale i dnes ide o veľa. A ukazuje sa, že SDĽ nezvládla účinkovanie vo vláde. Vyslovene ľavicové samosprávne záležitosti nechávame iným, a ešte sa aj sporíme tam, kde by nám malo byť všetko jasné. Napríklad pri tzv. Nižňanského reforme, ktorú podporuje väčšina primátorov a starostov, zvolených za SDĽ."

Svojím rozvážnym hlasom sa pridá doyen bývalého poslaneckého klubu Michal Benčík: "SDĽ nezvládla účasť vo vláde ani po prvý raz - po marci 1994, keď práve zásluhou jej predstaviteľov prijala vláda pred voľbami nepopulárne opatrenia - ale ani súčasné vládnutie. Tí, čo zapríčinili prvý krach - veď si len spomeňme, že o vstupe Spoločnej voľby do parlamentu v roku 1994 rozhodli desatinky percenta - teraz hovoria o kríze v strane. Za to, že má SDĽ o jedného ministra viac, veľmi draho platí."

Juraj Kováčik, bývalý reprezentant Československa v hádzanej, dodáva: "Keď som hral v nároďáku, vedeli sme, že iba spolu niečo dokážeme, kolektívna hra bola podmienkou úspechu. To platí. Aj keď sa to mnohým nehodí. Od samého začiatku mala SDĽ brániť veľké štátne podniky, nezameriavať sa na malé a stredné."

Výkrik v tme Jedna z dobrých vecí po politickom prevrate je určite politická sloboda. Ale človeku by sa žiadala nielen sloboda voľby politickej strany, no predovšetkým sloboda úsudku. Ak štátny úradník, viazaný mnohorakými záujmami, napr. tvrdí, že bombardovanie cudzej krajiny je správna vec, kto mne, prijímateľovi tejto absurdnej informácie bráni pochopiť, že ide o priezračnú manipuláciu s mojím vedomím? Kto mi bráni premýšľať ľudsky, a nie "politicky"? Áno, na vlastný názor treba aj dnes silu, odvahu a pripravenosť. Žiaľ, nijaký politický prevrat nie je schopný zabezpečiť premýšľanie. Aby sa to kultivovalo, potrebuje spoločné, solidárne prežívanie neopakovateľných ľudských príbehov.

Spomeňme si na denník Anny Frankovej. Človek môže čítať, aké množstvá ľudí denne odtransportovali, ako ich mučili, ako neľudsky s nimi zaobchádzali, a v podstate ho to ponechá chladným. Až cez príbeh dievčatka, ktoré môže byť jeho dcérkou, sa cíti zasiahnutý. Preto je také neuveriteľné, že sa umelci dnes necítia oslovení tým, čo vidia okolo seba, a nepociťujú ako hanbu to, čo celé generácie európskych humanistov pred nimi: nové priekopy medzi ľuďmi, nespravodlivú nerovnosť, obludné premaľúvanie, keď sa bielemu hovorí čierne a čiernemu biele. Potom stačí, aby ktosi, povedzme náš kamarát politik Robert Fico, pomenoval veci pravými menami - a vzbudí na jednej strane nenávisť propagandistov a na druhej oduševnenie tých, za ktorých vyslovil ich vlastné poznanie. Ficov úspech je vlastne obrovským zlyhaním vládnucich.

Smutné rezumé po 10 rokoch. No Robert Fico je výkrik v tme. Víťazom na súťažnom poli myšlienok je dnes pravicová ideológia. Nie preto, že má pravdu, no preto, že je všade. Pracovala usilovne, poctivo, vydávala knižky, časopisy, zakladala neformálne združenia, stretávala sa - hoci sa spočiatku jej prívrženci zmestili do kaviarenského boxu - no vytvárala sociálnokultúrne prostredie, ktoré jej prináša ovocie.

A čo my, priatelia? Keď som po štyroch rokoch pôsobenia v politike odchádzala z parlamentu i z SDĽ, povedala som reportérke Slovenského rozhlasu: "Odchádzam, pretože strana je štandardnou politickou silou a ja nemám nijaký pocit zrady."

Stranu demokratickej ľavice nevytváral iba Peter Weiss, ale všetci, ktorí nezištne v jeho prospech pracovali - lebo sme boli priatelia a napriek tomu, že nám osobne sa v novom režime uľavilo (odpadli nezmyselné ideologické klietky), boli sme silne oslovení kultúrou tohto regiónu. Preto sme nemohli začať vyznávať obludnú ideológiu sebectva. Strany nemajú zmysel, ak sa vytvárajú pre kariéry prospechárov. Neviem, či z nášho spoločného diela niečo zostane, no viem, že ukrivdení a ponížení sú ľudia. Preto zdvihnú hlavu - a ja im budem držať palce. n

Autorka (1951) je šéfredaktorka Rádia Devín Sro

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984