Každodenná vôľa
Často mávam pocit, že nie iba láska, ale najmä vôľa je všemocným liekom na uzdravenie ľudstva. Možno si myslíme, že vôle máme dosť, veď len z dobrej vôle sa ráno zobudíme a ideme do zamestnania, iba z dobrej vôle chodíme do školy a využívame voľný čas na svoje záľuby. To všetko sú však veci, ktoré obohacujú nás samých, nás egoistov. Nie je tak veľa tých, ktorí preukazujú vôľu čosi urobiť v prospech ostatných bez nároku na materiálnu odmenu, či iný zisk. Nemám na mysli pracovať len v prospech handicapovaných, nevládnych, či chorých. Myslím na obyčajnú vzájomnú ľudskú pomoc, toleranciu a rešpekt. Ide o to, aby sa tieto normy vykonávali, či dodržiavali v správnom čase a na správnom mieste.
Nebudem zachádzať do parlamentných lavíc, či malicherných osobných sporov z politickej scény, v ktorých je absencia vôle na zmier samostatnou kapitolou a učebnicovým príkladom. Hoci, na druhej strane, práve prejavy vôle na najvyššej štátnej úrovni by nás mali zaujímať, pretože my sme podľa teórie demokracie prepožičali tamojším osobám právo a moc zastupovať nás. Ale blížia sa letné prázdniny a s nimi aj prestávka v parlamentnom cirkuse. Všetko je totiž podmienené naším vnútrom, racionálnym zmýšľaním, či emóciami. A aj z diel vykričaných filozofov vieme, že kým nie sme o čomsi vnútorne presvedčení, naše konanie nie je autentické. Darmo nás budú presviedčať o vstupe do integračných štruktúr - predovšetkým my sami by sme mali nájsť pozitívne príklady a vôľu uskutočniť tento krok. To však predpokladá mať vôľu niečo pre to urobiť. Nie spoliehať sa na iných, ktorí na tom majú záujem. A keď sa im to náhodou podarí, tak my sa potichu pridáme, veď sme predsa jedna dedina, jeden národ, jedna krajina a mali by sme držať spolu... Takto ďaleko nezájdeme. Skupinky nadšencov sú síce jadrom demokracie, no davmi priveľmi nehýbu. Výnimkou sú azda naši hokejisti v súčasnom období, ktorí dokázali rozhýbať bratislavské Námestie SNP o pol tretej ráno.
Všimli ste si, koľkí sa po hokejovom víťazstve zrazu prestali hanbiť za slovenský národ? Koľkí sú zrazu dokonca hrdí na to, že sú Slováci, nehľadiac na to, či žijú doma, alebo v zahraničí? Zvláštne. Musíme stále niektorým dokazovať, že sme plnohodnotný národ ako každý iný? A že to, čo sa u nás deje, nie je vždy "neštandardné" alebo "atypické", no stáva sa aj v iných krajinách? Samozrejme, oveľa ľahšie sa kritizuje. A vôľa ku konsenzu sa nachádza len ťažko. Hoci aj ku konsenzu tých, čo sa za svoju krajinu hanbia s tými, ktorí to s národnou hrdosťou preháňajú. Čo keby sme skúsili začať lepšie spolu komunikovať? Prichádza leto, atmosféra bude uvoľnenejšia, poniektorí sa na dovolenkách budú približovať k ideálom fyzickej krásy, opaľovať sa a športovať. Skúsme porozmýšľať nad stavom nášho vnútra a úsilím dosahovať dohody. Totiž na to, aby ľudia spolu hovorili, nám netreba nevyhnutne mobilný telefón. Veď hovorím: stačí vôľa.
