Izrael stratil viac ako "nárazník"
Koníčkom izraelského premiéra Ehuda Baraka je vraj rozoberanie a skladanie hodiniek. Pomalá a precízna práca s mimoriadnymi nárokmi na presnosť. Určite to však nebola táto záľuba, čo ho viedla k čo najpresnejšiemu dodržaniu sľubu, ktorý dal vo vlaňajšej predvolebnej kampani.
Barak vtedy sľuboval, že do jedného roka od svojho víťazstva (bolo to 19. mája) stiahne izraelskú armádu z "nárazníkového pásma" v južnom Libanone. Januárové prerušenie mierových rokovaní so Sýriou, ktoré malo nadväznosť aj na libanonskú otázku a márne snahy o ich obnovenie viedli začiatkom marca izraelského premiéra k vyhláseniu, že Izrael svoje vojská do júla jednostranne stiahne. Udalosti však začali naberať spád od začiatku mája, kedy šiítske proiránske hnutie Hizballáh zaútočilo na Kirjat Šmona - najväčšie izraelské mesto na izraelsko-libanonských hraniciach desiatkami rakiet typu Kaťuša. Séria raketových útokov, najsilnejších za posledný rok, donútila premiéra Baraka urýchliť plány na odsun. Najskôr z toho bola neurčitá formulácia "skôr ako júlový termín" a ešte 22. mája izraelská televízia oznámila, že premiér uvažuje o stiahnutí armády k 1. júnu, čo jeho hovorca oficiálne poprel. Na druhý deň odišiel z Libanonu posledný izraelský vojak.
Potupný útek izraelských vojakov a príslušníkov kolaborantskej Juholibanonskej armády (SLA), pripomínajúci americké opúšťanie Saigonu spred štvrť storočia, bude mať zrejme ďalekosiahle následky na budúcnosť blízkovýchodných mierových rokovaní a autoritu Izraela v danej oblasti. Gradujúca erózia vojenskej prítomnosti pripomínajúca domček z karát, vytvorila v očiach mnohých sympatizantov islamského extrémizmu z Izraela obraz obra na hlinených nohách. Pre bezpečnostnú situáciu v oblasti je táto situácia veľmi nebezpečná a môže znamenať ďalšie posilňovanie sebavedomia fundamentalistických frakcií a radikálnych nálad v palestínskom hnutí, čo sa už v prvých dňoch po odsune jasne prejavilo.
Psychologická vojna Zaujímavým fenoménom, na ktorý upozornil koncom apríla rakúsky denník Die Presse je v Bejrúte sídliaca televízna stanica Manar, patriaca Hizballáhu. Mediálni profesionáli tu denne 12 hodín vysielajú program, ktorého hlavným posolstvom je odpor proti izraelskej okupácii južného Libanonu. Každú významnejšiu operáciu Hizballáhu sprevádzajú filmári a šot je do dvoch hodín pripravený na vysielanie. Televízny program, v ktorom nechýbajú americké filmy a seriály i športové prenosy, má svojich stálych divákov nielen medzi Libanoncami, ale tiež medzi izraelskými vojakmi. Cieľavedomá propagandistická činnosť vyzdvihujúca úspechy Hizballáhu a odsudzujúca okupáciu a kolaborantstvo, mala nesporne značný vplyv aj na bojovú morálku Juholibanonskej armády. Psychologická vojna tak urýchlila najmä v posledných mesiacoch rozklad v radoch izraelského spojenca.
Už od polovice februára začala Juholibanonská armáda postupne opúšťať svoje pozície na okupovanom území. Ďalším zlomom v procese uvoľňovania zväzkov a disciplíny bolo Barakovo oznámenie zo začiatku marca o avizovanom dobrovoľnom odsune izraelských jednotiek do júla. Hizballáh vtedy označil toto rozhodnutie za svoje veľké víťazstvo a generálny tajomník hnutia šejk Sajjíd Hasan Nasralláh v rozhovore pre Le Figaro varoval Libanončanov, ktorí zostanú v SLA, že budú pokladaní za kolaborantov a zradcov a podľa toho s nimi budú nakladať. O mesiac v spomínanom francúzskom denníku veliteľ SLA generál Antoine Lahad vyhlásil, že jeho milície ostanú v nárazníkovom pásme bez ohľadu na rozhodnutie Izraela. Čoskoro sa však ukázalo, že za svojich 2600 mužov a 80 000 miestnych obyvateľov ručiť nemôže.
Nespoľahlivý spojenec Bývalý izraelský minister obrany Moše Arens označil odsun izraelských jednotiek z južného Libanonu zradou SLA Izraelom a tak to cítili aj mnohí vojaci Juholibanonskej armády a ich rodinní príslušníci. Hoci ani generál Lahad ani jeho vojaci nechceli byť utečencami, veľmi trpko na nich zapôsobilo rozhodnutie izraelského Najvyššieho súdu (len deň po marcovom oznámení Baraka o stiahnutí vojakov z Libanonu), ktorý zamietol žiadosť o azyl trom libanonským rodinám. Za 23 rokov aj v záujme Izraela stratila SLA v bojoch 650 mužov, 250 vojakov má trvalé zdravotné následky a k tomu treba prirátať i 200 mŕtvych civilistov. Necitlivý postoj izraelských úradov k osobám, ktoré priniesli takúto obeť, ďalej prehĺbil rozklad v radoch SLA a začal rásť počet dezertérov, ktorí sa vracali k svojim rodinám.
Veliteľ SLA generál Lahad začiatkom mája požiadal libanonského prezidenta Emila Lahúda o udelenie amnestie pre všetkých vojakov Juholibanonskej armády s výnimkou jeho samého. Na jeho žiadosť zareagoval radikálnejší premiér Salím al-Huss odmietnutím a vyzval generála, ktorý bol už dávnejšie justíciou v neprítomnosti odsúdený na trest smrti, aby sa vzdal. Predstaviteľ Hizballáhu šejk Naím Kásim cynicky ponúkol vojakom SLA "poslednú šancu": amnestiu dostane každý príslušník Juholibanonskej armády, ktorý zabije izraelského vojaka... Kásimovo vyhlásenie a zosilnená vojenská ofenzíva Hizballáhu znamenali zrejme definitívny zlom v morálke SLA, po ktorom vojaci i dôstojníci s rodinami začali postupne húfne smerovať k hranici. Izraelský spojenec sa v tejto fáze rehabilitoval aspoň tým, že otvoril pre utečencov hranice a vyčlenil pre nich osobitný tábor pri Galilejskom jazere.
Anexia cudzích území a spoliehanie sa na kolaborantov podľa všetkých historických skúseností nemá budúcnosť. Izrael teraz sám musí zjesť kašu, ktorú si navaril, aj keď i v tomto prípade platí, že kaša sa nikdy neje taká horúca, ako sa navarí. Mierové jednotky OSN môžu (uvidíme ako) na izraelsko-libanonských hraniciach začať plniť funkciu, ktorá im prináleží. Škoda len, že toto riešenie nebolo možné uskutočniť predtým, ako Izrael urobil osudný krok útokom na Libanon. Premiér Barak sa teraz totiž zbavil nielen "nárazníka", ale na istý čas i rovnocennej pozície pri rokovaniach s blízkovýchodnými partnermi.
Autor (1955) je komentátor denníka Práca
