V bludisku rozumu a citov

O Búrke sa traduje, že je to myšlienkovo najzložitejšia Shakespearova hra, v ktorej autor zavŕšil svoje dielo a vložil do nej svoju životnú skúsenosť a posolstvo. Táto hra má na Slovensku iba skromnú inscenačnú tradíciu, a to sa týka rovnako počtu inscenácií, ako aj úspešných výsledkov.
Počet zobrazení: 1173

O Búrke sa traduje, že je to myšlienkovo najzložitejšia Shakespearova hra, v ktorej autor zavŕšil svoje dielo a vložil do nej svoju životnú skúsenosť a posolstvo. Táto hra má na Slovensku iba skromnú inscenačnú tradíciu, a to sa týka rovnako počtu inscenácií, ako aj úspešných výsledkov.

Pre uvedenie Búrky v Činohre SND (premiéra 13. mája 2000 na scéne Divadla P. O. Hviezdoslava) mal inscenačný tím k dispozícii nový súčasný preklad Ľubomíra Feldeka, ktorý najviac zarezonoval v sarkastických poznámkach Antonia (Juraj Slezáček) a Sebastiana (Ján Kroner), či slovných hračkách Trincula (Stano Dančiak) a Stefana (Lukáš Latinák). V šedom štandarde hereckých výkonov však jeho kvality nevynikli. Režisér Peter Mikulík sa oprel predovšetkým o výtvarnú stránku inscenácie a diváka oslovuje najmä prostredníctvom vizuálnych informácií. Snaha zhmotniť, zobraziť a zviditeľniť to jemné tkanivo situácií, snov, kúziel a predstáv však niekedy vedie až k ilustrovaniu prostredia a udalostí. Striedajú sa divadelne nápadité výstupy s opisnými (napríklad úvodná loď v búrke). Možno by bolo zaujímavejšie viac dôverovať divákovi, podporovať a inšpirovať jeho obrazotvornosť, než mu ponúkať hotové pohyblivé ilustrácie. Výborné sú akčné scénografické prvky (napr. plachty, ktoré pokrývajú javisko-bludisko a sú zároveň viacfunkčné), významotvorný pohyb Ariela v priestore a niektoré jeho kúzla, či efektná fatamorgána (hostina). Divák sleduje dianie akoby objektívom kamery, režisér využíva filmovú optiku a poskytuje mu rôzne výrezy obrazu, detaily, ktoré strieda s celkovým panoramatickým pohľadom.

Labyrint sveta Scénograf Aleš Votava vytvoril geometrické, abstraktné prostredie s veľkými čistými plochami v pozadí, dymom i svetelnými efektami. Smerom k hľadisku sa mierne zvažuje labyrint, spleť chodbičiek, v ktorých niektoré postavy hry miznú, iné sa vynárajú, či blúdia. Toto je zázračný ostrov, bludisko - hlavolam, teritórium mága Prospera (Martin Huba). V spleti jeho cestičiek sa orientuje len on sám a jeho dcéra Miranda (Diana Mórová). Priestorovo členené bludisko však ako by bolo aj náčrtom ľudského mozgu - i z bludiska jeho zákutí hľadá Prospero cestu k vyslobodeniu a slobode. Po slobode túži aj Prosperom podrobený, po zemi sa plaziaci netvor Caliban (Jozef Vajda), aj v povetrí sa vznášajúci Ariel (Robert Roth). Bludisko je však aj akousi šachovnicou, na ktorej Prospero rozohral svoju hru - napokon Miranda s Ferdinandom (Dušan Cinkota) hrajú svoju predsvadobnú šachovú partiu na miniatúrnom bludisku, v ktorom sú figúrkami postavy príbehu. Ťarcha celej inscenácie leží na predstaviteľovi Prospera, muža, ktorému náhoda vydá do rúk tých, čo ho pripravili o trón. Hubov Prospero je unavený muž, túžiaci v konečnom dôsledku po zmierení ako najbezpečnejšom východisku pre svoj život po návrate z pustého ostrova do civilizovaného prostredia a k vladárskemu postu. Pretože je vzdelaný a skúsenosťou poučený, vie, že jedinou cestou pre jeho pokojnú budúcnosť nie je pomsta či odveta, ale správne preskupenie síl a vzťahov. M. Huba hrá Prospera s veľkými gestami a mierne patetickými intonáciami, miestami istá teatrálnosť jeho prejavu akoby zdôrazňovala, že ide o fikciu, rozprávku, či sen - až v epilógu akoby prehovoril herec Shakespearovými slovami za seba i o sebe s plnou úprimnosťou.

Prosperov pomocník pri organizovaní šťastného konca príbehu, dobrý duch Ariel, hoci poletuje v priestore a na povel robí čary i kúzla, je väzňom, keď jeho voľný let je letom na lane, jeho voľnosť je vyjadrená dĺžkou lana, ktoré ho unáša za plnením príkazov. R. Roth je v tejto úlohe i pri fyzickej záťaži presný v dikcii a z istej clivoty v intonáciách replík cítiť, že Ariel je uväznený predovšetkým duchovne.

Nevýrazní herci v zauzlených vzťahoch Hoci scénografické riešenie svojou členitosťou poskytuje bohaté možnosti aj pre hereckú tvorbu, v tejto inscenácii je herectvo, až na malé výnimky nevýrazné, až chladné. Jednou z výnimiek sú výstupy Trincula a Stefana s Calibanom, kde rutinérskemu S. Dančiakovi úspešne sekunduje hosťujúci L. Latinák. Výstupy šľachtických stroskotancov naopak pôsobia izolovane, bez vnútorného napätia i väzby na myšlienkové súvislosti i atmosféru ostatných častí príbehu. Ferdinand a Miranda, mladí potomkovia nepriateľských strán, ktorých zväzkom si Prospero vytvorí hlavnú zábezpeku pre budúcnosť, akoby v inscenácii ani nenadviazali reálny kontakt. D. Mórová hrá Mirandu ako spontánne zvedavú, živelnú dievčinu, Cinkotov Ferdinand však neprirodzenými intonáciami viac pripomína romantického hrdinu.

Hlavným problémom celej inscenácie je parciálnosť, pasivita a nevýraznosť hereckých výkonov. Aj preto herci na javisku pôsobia zväčša iba ako pekné figúrky na pútavej, vizuálne pestrej a dynamickej scénografickej šachovnici. Búrka emócií a konfliktov sa ani zďaleka nevyrovná tej poveternostnej búrke zo začiatku inscenácie. Zdá sa, že Činohra SND sa intenzívne stará najmä o to, aby mala stále plné hľadiská. K recesisticky parodickej poslednej inscenácii na Malej scéne (Palárikovo Inkognito), kde by autor možno radšej zostal inkognito, tento raz priradila shakespearovské zmierenie. V tomto nerovnom vzťahu možno očakávať, že aj Búrka tu bude mať, podobne, ako iné klasické tituly, neľahký život. V presile (bulvárnych) veselohier a "hudobných" komédií klasické činoherné tituly už niekoľko sezón bojujú nerovný boj o primerané a dôstojné miesto v repertoári.

Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984