Bez energie niet modernej civilizácie

Ako ste sa dostali k svojej profesii? Vyštudoval som Strednú elektrotechnickú školu v Dubnici nad Váhom, odbor silnoprúdová elektrotechnika. Môj odborný profil teda začala formovať stredná škola a tam som sa rozhodol, že energetika bude mojím celoživotným zamestnaním. Pravda, nepracoval som iba v tejto oblasti.
Počet zobrazení: 1281

Štefan Košovan
Narodil sa 9. decembra 1958 v Preseľanoch, okres Topoľčany. V roku 1978 ukončil SPŠE s maturitou v Dubnici nad Váhom. V roku 1983 ukončil vysokoškolské štúdium na elektrotechnickej fakulte Českého vysokého učení technického v Prahe. Štátnu záverečnú skúšku vykonal z predmetov Prenos a rozvod elektrickej energie, Elektrárne a obhájil diplomovú prácu na tému "Optimalizácia jadrového výkonu pre veľké mestá v ČSSR". Základnú vojenskú službu absolvoval v rokoch 1983 - 1984. Od roku 1984 do roku 1991 pracoval v organizácii zahraničného obchodu MARTIMEX v Martine, v rôznych odboroch, naposledy v obchodnej skupine - lode a technické plavidlá. V roku 1991 sa spolupodieľal na založení spoločnosti APIS a. s. so sídlom v Turčianskych Tepliciach, kde od roku 1991 pracoval a do októbra roku 1998 zastával funkciu generálneho riaditeľa. Táto spoločnosť /holding/ sa zaoberá výrobou hydrauliky a pôsobí v rámci západoeurópskeho energetického systému UCPTE, energetického systému CENTREL i mimo nich na trhu s elektrickou energiou. Zároveň zabezpečuje realizáciu niektorých projektov na zvýšenie jadrovej bezpečnosti atómových elektrární spolu s veľkými svetovými energetickými spoločnosťami /SIEMENS, BAYERNWERK, ENEL/. Spoločnosť APIS a. s. tiež pôsobí v projektoch na prepojenie rôznych energetických systémov. Od roku 1995 do novembra 1998 bol členom a predsedom dozornej rady spoločnosti DEVÍN BANKA, a. s. Bratislava. V rokoch 1997 - 1998 pôsobil ako člen dozornej rady firmy ALCATEL SEL, a. s. Liptovský Mikuláš, ktorá je dcérskou spoločnosťou nemeckej telekomunikačnej spoločnosti ALCA TEL SEL Stuttgart. Od 14. 12. 1998 je predseda predstavenstva a generálny riaditeľ akciovej spoločnosti Slovenské elektrárne (SE, a.s.). Je ženatý, má dve deti.

Ako ste sa dostali k svojej profesii?

Vyštudoval som Strednú elektrotechnickú školu v Dubnici nad Váhom, odbor silnoprúdová elektrotechnika. Môj odborný profil teda začala formovať stredná škola a tam som sa rozhodol, že energetika bude mojím celoživotným zamestnaním. Pravda, nepracoval som iba v tejto oblasti.

Pred niekoľkými desaťročiami ešte elektrotechnika nebola čímsi samozrejmým, mala zvláštne romantické čaro, bola záhadou. Dnes je to samozrejmá súčasť nášho života, bez ktorej by sme nemohli existovať. Ak by nejakým kúzlom elektrina zmizla, znamenalo by to pre nás strašnú katastrofu.

Sú to fantastické úvahy. Elektrina je bežnou súčasťou nášho života. Na elektrickú energiu sme si už zvykli a využívame ju, pravda, aj nešetrne míňame. Málokto si však dnes dokáže uvedomiť, kde všade sa elektrická energia používa. V budúcnosti nás čaká nutnosť využívať elektrickú energiu lepšie a hlavne s ňou rozumne hospodáriť. Nezriedka sa v tejto oblasti doslova mrhá.

Prejdime k podniku, ktorý vediete. Ako vznikli Slovenské elektrárne?

Slovenské elektrárne, a. s., majú v slovenskej ekonomike nezastupiteľné miesto. Sú prirodzeným monopolom a vyrábajú okolo 90% elektrickej energie. Na histórii nášho podniku sa svojským spôsobom odrážajú dejiny nielen Slovenska a Československa, ale aj predchodcov týchto štátnych útvarov. Na nich možno vidieť, ako u más prebiehal vývoj ekonomiky a techniky. Väčšie elektrárne sa začínajú budovať počas vzniku prvej Československej republiky. Väčšinou vznikali pri veľkých priemyselných podnikoch alebo veľkých mlynoch. Jednou z prvých bola elektráreň v Bratislave. Neskôr, koncom 30. rokov sa budovali prvé vodné elektrárne na Váhu. Slovensko je unikátne v tom, že stavalo vodnú elektráreň počas druhej svetovej vojny, čo ťažko nájde obdobu. Obdobie industrializácie Slovenska v 50. rokoch kládlo veľké požiadavky na zdroje energie - vtedy sa postavila tepelná elektráreň na hnedé uhlie v Novákoch. Poskytovala elektrickú energiu nielen pre tamojšie chemické závody, ale aj pre iné podniky, čo malo kľúčový význam pre industrializáciu krajiny. V 50. rokoch boli postavené ďalšie vodné elektrárne na Váhu a postupne vznikala vážska vodná kaskáda. V 60. rokoch v súvislosti s výstavbou metalurgického kombinátu VSŽ na východnom Slovensku a ďalšou industrializáciou bolo potrebné postaviť elektráreň vo Vojanoch. Na rozdiel od elektrárne v Novákoch používajúcej slovenské hnedé uhlie, táto rátala s využitím hnedého uhlia z Ruska, z Kemerovskej oblasti na západnej Sibíri, kde je takmer najväčšia uhoľná panva na svete. Používa sa aj palivo z Ukrajiny, z Doneckej oblasti.

A čo jadrové elektrárne?

Po dostavaní dvoch veľkých tepelných elektrární, bol rozvoj energetickej sústavy na Slovensku spojený s výstavbou jadrových elektrární. Po "ropnom šoku" v roku 1973 bolo zrejmé, že nemožno na dlhšie obdobie rátať s takou výrobou elektrickej energie, ktorá by sa vyrábala napríklad pomocou spaľovania mazutu alebo iba plynu. Bývalé Československo bolo jednou z mála krajín, ktoré mali svoj vlastný jadrový program. Mali sme vtedy natoľko vyspelú vedecko-technickú základňu, že sme sa mohli zúčastniť aj na rozvoji mierového využívania jadrovej energie. Rozhodlo sa, že jadrové elektrárne v Československu budú mať atómové reaktory tzv. voronežského typu. Tak často spomínaná V-1 v Jaslovských Bohuniciach je posledná jadrová elektráreň, ktorá mala reaktor typu V-30, je to starší voronežský typ. Následne sa v Československu stavala elektráreň v Dukovanoch. Od roku 1978, keď sa do prevádzky uviedol prvý blok V-1 a od roku 1980, keď sa tak stalo v prípade druhého bloku, môžeme vážne rátať s atómovou energiou. Po výstavbe V-2 sa Jaslovské Bohunice stali najväčším výrobcom elektrickej energie na Slovensku.

Aké sú teda hlavné etapy vývoja našej energetiky?

V 30. rokoch to boli vodné elektrárne a malé klasické tepelné elektrárne, v 50. rokoch zasa veľké tepelné elektrárne (ako Nováky) a v 60. rokoch to bola elektráreň vo Vojanoch. Od 70. rokov, ako všade na svete, sa aj u nás začína rozvíjať atómová energetika. Tento rozvoj bol vyvolaný už spomínaným "ropným šokom", po mnohonásobnom (až desaťnásobnom) zvýšení cien ropy.

Aký je podiel vodnej, tepelnej a atómovej energie na výrobe elektrickej energie? Aký je ich percentuálny pomer?

Po uvedení mochovskej "jednotky" do prevádzky sme za deväť mesiacov roka 1999 vyrobili 57% elektrickej energie v jadrových elektrárňach. Ide o štyri bloky v Jaslovských Bohuniciach a jeden blok v Mochovciach. V roku 2000, po spustení mochovskej "dvojky", budú atómové elektrárne vyrábať okolo 61% celkovej spotreby elektrickej energie na Slovensku. To je dosť dôležitý ukazovateľ. Musíme si uvedomiť, že atómová energia hrá nezastupiteľnú úlohu. Podobný podiel je vo Francúzsku, o málo menší v Belgicku.

Keď som navštevoval strednú školu (a vtedy sa ešte ekologickej problematike nevenovala taká pozornosť ako dnes), učili sme sa, že "najčistejšou" energiou je vodná energia. Aké miesto majú v našej energetickej sústave vodné elektrárne? Existujú ešte jej nevyužité zdroje?

Vodné elektrárne sú naozaj najčistejším zdrojom energie. Dnes sa však s obľubou používa symbolika farieb a vodná energia sa preto označuje ako "modrá", atómová ako "žltá" a klasické elektrárne majú "zelenú". Vieme, že 66 % nášho územia pokrývajú lesy a hory. Máme teda dostatočné zásoby vody, môžeme využívať aj vodnú energiu. Využíva sa síce v nemalej miere, ale bolo by možné využívať ju ešte viac. Na Slovensku stále existujú ešte miesta, kde je možné postaviť nielen malé, ale aj veľké vodné elektrárne. Všetko závisí od investícií a od ceny elektrickej energie... Výstavba vodnej elektrárne má totiž ešte dlhší cyklus splácania než výstavba jadrovej elektrárne.

Koľko percent zdrojov vodnej energie je využitých?

Je využitá na viac ako 50%. Nie všetko zo zvyšných 50% je možné ekonomicky využiť. Ak narastie cena elektrickej energie, potenciál vodnej energie sa bude využívať ešte viac. Napríklad v Rakúsku sa práve pre negatívny vzťah k využívaniu jadrovej energie maximálne využíva vodná energia. Vodná energia je potrebná predovšetkým v čase energetických špičiek, keď je najväčšia spotreba elektrickej energie. Jadrové elektrárne nemožno tak hladko regulovať ako vodné.

Ja som mal na mysli niečo iné. Ak sa pozrieme na mapu Slovenska, nenájdeme na nej miesto pre nejaké nové vážske stupne alebo Gabčíkovo. Zrejme sa najvýhodnejšie lokality už využili.

Áno, veľké lokality sú využité. Je však ešte veľa malých a stredných lokalít. Uvediem jeden príklad: ide o prečerpávaciu vodnú elektráreň Ipeľ. Veľa sa o nej nehovorí, ale rokujú s nami zahraničné firmy, ktoré majú eminentný záujem, aby sa táto prečerpávacia elektráreň postavila. Jej výkon by bol okolo 700 megawattov, čo je výkon paritný s výkonom Gabčíkova. Záujem o jej stavbu majú Maďari i Česi, ale rokovania o tejto otázke chceme začať až vtedy, keď sa dorieši problém Gabčíkova. Výhodou by napríklad bolo, že elektráreň by sa nachádzala na našom území, čím by sme sa vyhli niektorým potenciálnym sporom. Podobných príkladov by mohlo byť viac. Miesta, kde by sa mohli stavať ďalšie menšie elektrárne, sú, myslím známe.

Hovorili sme o tepelných elektrárňach - tie sú predsa najväčšími ničiteľmi životného prostredia. Jeden môj priateľ, ekologický aktivista, mi rozprával, ako tepelné elektrárne poničili nielen severné Čechy, ale aj priľahlé oblasti Poľska a bývalej NDR, lebo nech viali vetry z ktoréhokoľvek smeru, prinášali kyslý dážď s pustošivými dôsledkami. Z ekologického hľadiska sú tepelné elektrárne najrizikovejšie...

Najrizikovejšie sú vtedy, ak sa neuskutočnili tzv. ekologické investície. Ide napríklad o očistenie exhalátov od popolčeka a síry. U nás sa však takéto opatrenia uskutočnili aj vo Vojanoch a Novákoch. Tento problém nemáme. Slovensko dnes, čo sa týka emisií je na jednom z najlepších miest vo svete. Dokonca sa už vedú diskusie, ako by sme mohli spolupracovať so štátmi, ktorých emisie dosahujú oveľa vyššiu hodnotu. Nie sme v takej situácii ako Poliaci, ktorí vyrábajú 90% elektrickej energie z uhlia, čo im robí isté problémy pri rokovaniach o vstupe do Európskej únie. Prechod na iné zdroje elektrickej energie bude u nich viesť k útlmu ťažby uhlia a k sociálnym problémom. Pravda, na druhej strane chceme pomôcť aj slovenským baníkom. Nechceme zaviesť taký spôsob výroby elektrickej energie, ktorý by mal za dôsledok zvýšenú nezamestnanosť v rezorte baníctva.

Dovážame alebo vyvážame elektrickú energiu?

Chceli by sme ju vyvážať. Dôvodom je nielen snaha zlepšiť platobnú bilanciu krajiny v zahraničnom obchode, ale potrebujeme tiež splácať zahraničné úvery, ktoré sme si zobrali na Mochovce. Každé zakolísanie kurzu koruny smerom nadol spôsobuje Slovenským elektrárňam enormné náklady. Napríklad 21% sú náklady na všetky suroviny, ktoré Slovenské elektrárne nakupujú - t.j. jadrové palivo, čierne uhlie, hnedé uhlie, mazut a plyn. Zároveň 21% sú kurzové straty a príslušné korekcie ku kurzovým stratám, ktoré musíme vyprodukovať v dôsledku poklesu kurzu našej meny za posledný rok. Celková výška sumy je taká, akoby sme zásobovali surovinami ešte jedny Slovenské elektrárne. Ďalších 7% tvoria finančné náklady. Prinajmenšom z tohto dôvodu sa musíme snažiť, aby sme mali tzv. devízové inkaso, t. j., aby sme za elektrickú energiu dostávali nielen koruny, ale aj marky či iné valuty. Tak by sme minimalizovali kurzové riziko, ktoré nás ohrozuje. Uvedené skutočnosti sú tiež dôvodom, prečo musíme mať podiel na exporte.

Čo by Slovensku pomohlo, aby sa zlepšili jeho makroekonomické ukazovatele? Mám na mysli hľadisko využívania energetických zdrojov a jeho odraz v ekonomike.

Slovenské elektrárne ako prirodzený monopol majú záujem na tom, aby na Slovensku vznikla rozvojová štruktúra spotreby. Naším záujmom napríklad je, aby huty v Dubnici či v Martine nielen spotrebovávali elektrickú energiu, ale aj vyrábali také produkty, ktoré by sa dali predať v zahraničí. Lenže huty, ktoré boli postavené v 50. rokoch, majú obmedzený čas životnosti. Ďalej, Slovensko sa nachádza v blízkosti lacných energetických zdrojov, a preto pre budúcnosť nemožno rátať s rozvojom hutníckej výroby - to treba priamo povedať. Nielen v našom, ale v záujme všetkých je, aby sa na Slovensku rozbiehala sofistikovaná výroba, kde je väčší podiel ľudskej práce a väčšia pridaná hodnota. Aby slovenské podniky viac zarábali. Položme si otázku, čo môže Slovensku pomôcť prežiť, na čom môže táto krajina založiť svoj rozvoj. Hovorí sa o turistike, ale boli by tu potrebné napríklad veľké investície do infraštruktúry. Turistika môže byť prínosom, ale nie rozhodujúcim. Pre našu krajinu môže byť základom rozvoja iba priemysel, ale v tom smere, o ktorom som už hovoril. Treba určiť výroby, kde sme konkurencieschopní na zahraničných trhoch. Ak dokážeme robiť proexpertnú politiku, nemusíme sa báť o budúcnosť našej krajiny.

Lenže to, čo ste hovorili o nedostatku energetických zdrojov, má aj iný, zlovestný podtón. Ak nedokážeme vyrobiť dostatok elektrickej energie pre seba, budeme musieť za ňu draho platiť susedom v devízach. Tie však môžeme získať iba v zahraničnom obchode, ak predáme produkty, na ktorých výrobu je potrebná elektrina. Nie je tu bludný kruh?

Energetika musí byť v symbióze s priemyslom. Z dlhodobého hľadiska každý štát, ktorý viac nakupuje ako predáva, stáva sa ekonomicky slabším a stráca význam na medzinárodnom trhu. Pre Slovensko má tiež preto veľký význam rozvoj energetických zdrojov. Často sa u nás objavuje názor, že na výrobu energií sa sústreďujú rozvojové krajiny, kým ekonomicky vyspelé ju spotrebúvajú. Je to hlúposť. Rozvojové krajiny majú veľmi malý podiel aj na výrobe energie - týka sa to najmä jadrovej. V rozvojových krajinách sa spaľuje drevo, uhlie alebo ropa, no nie sú tam jadrové elektrárne. Vezmime si Japonsko, Francúzsko alebo Nemecko. Na druhej strane sme spomínali Poľsko...

Je tu aj Rakúsko. To vari nie je vyspelá krajina? Navyše z jeho strany je snaha spájať naše budúce členstvo v EÚ s problémom jadrových elektrární.

Rakúsko svoj protiatómový boj v Bruseli prehralo. To sa už stalo. Prehralo ho preto, lebo práve v západnej Európe majú na produkcii elektrickej energie veľký podiel práve jadrové elektrárne. Samo Rakúsko je výnimkou v tom, že má dostatok vodnej energie, o čom sme už hovorili.

Existuje nejaká vyspelá západná krajina, kde by neboli jadrové elektrárne?

Okrem Rakúska je to aj Taliansko, no je veľmi závislé na dovoze elektrickej energie. V Taliansku nemôžu byť umiestnené jadrové elektrárne z veľmi dôležitého dôvodu, a tým je seizmicita. Myslím si, že ak by tu nebola táto hrozba, Taliansko by vo využívaní jadrovej energie dosahovalo úroveň Francúzska. Inak, ja sám, keď som pracoval v oblasti týkajúcej sa elektrickej energie, predával som ju do Talianska. Jej najväčším exportérom do Talianska sú Francúzsko a Švajčiarsko, ktoré vo veľkej miere používajú práve jadrovú energiu. Chcel by som upozorniť na fakt, že medzi naše know-how patrí schopnosť modernizovať jadrové reaktory voronežského typu, do čoho sme vložili veľké prostriedky. Zjednodušene povedané, máme reaktor ruského typu s nemeckým riadiacim systémom, no je tam aj istý francúzsky podiel.

Preverili spoľahlivosť tohto systému nezávislí experti?

Možno by sme počtom misií odborníkov, ktorí ho preverovali, patrili do Guinessovej knihy rekordov. Nenašli vážnejšie problémy. Podobných reaktorov je v Európe vyše 40 a my jediní máme komplexné skúsenosti. Preto máme šancu uspieť. O naše skúsenosti mali záujem napríklad v Číne, kde sa nachádzajú reaktory podobného typu.

Aké bude mať Slovensko výhody, ak vyhovie rakúskym želaniam o odstavení Jaslovských Bohuníc?

Z energetického hľadiska žiadne.

Aké budú negatívne dopady?

Napríklad zvýšenie nezamestnanosti v trnavskom regióne a iné dôsledky. Prídeme o významný zdroj elektrickej energie. Bola tu aj rekonštrukcia za 8 miliárd Sk výlučne z našich prostriedkov. Jediné, čo by tento zdroj mohlo reálne nahradiť, je výstavba tretieho a štvrtého bloku v Mochovciach. Spomínané politické rozhodnutie o odstavení Jaslovských Bohuníc však rešpektujeme a chápeme, že sa tu už nedá nič robiť. Výstavba jadrových elektrární zabezpečila energetickú nezávislosť Slovenska od Ruska. Okrem neveľmi kvalitného hnedého uhlia musíme iné energonosiče importovať. Dovážame plyn, čierne uhlie, ropu, atď. Ak by sme mali vyrábať elektrickú energiu v parovo-plynovom cykle, 80% nákladov by putovalo na kúpu plynu. V jadrových elektrárňach tvorí palivo iba 10% nákladov. Jadrové palivo síce dnes nakupujeme v Rusku, ale mohli by sme ho kúpiť aj inde. Ruské palivo je nielen lacné a vhodné pre naše reaktory, ale dostávame ho v rámci deblokácie. V roku 1999 sme v rámci deblokácií doviezli jadrové palivo v hodnote 14 miliónov amerických dolárov.

Pokiaľ sa na ropovode alebo plynovode dá zavrieť povestný kohútik, jadrové palivo by sme mohli kúpiť inde.

Presne tak. Lenže Rusko by sme nemali démonizovať, ruský jadrový priemysel je vyspelý a ruské jadrové palivo nakupuje aj Švajčiarsko a Nemecko, o nákupe rokuje Belgicko a Švédsko.

Z nášho rozhovoru však vyplýva aj iný problém, ktorý sa týka nás všetkých, vývoj cien elektrickej energie. S akými scenármi vývoja cien, či skôr ich rastu rátate?

Je to veľmi citlivá otázka a pre nás ťažisková. Slovensko pretože nedosahovalo úroveň cien susedných transformujúcich sa krajín, dostalo sa do tzv. veľkých nožníc. Ceny energií sa v Česku, Maďarsku a Poľsku v poslednom desaťročí kontinuálne zvyšovali každý rok o nejaké percento, a dnes sú podstatne vyššie ako na Slovensku. Iná je situácia v spotrebe elektrickej energie jednotlivých skupín obyvateľstva, vo výrobe, inak sa šetrí s elektrickou energiou v okolitých štátoch.

V predchádzajúcej otázke sme spomínali zdražovanie elektrickej energie, ktoré bude mať vplyv najmä na hospodárenie domácností. Ako bude vyzerať hospodárenie Slovenských elektrárni?

V roku 1993 sa rozhodlo o zrušení štátnych dotácií na hnedé uhlie. Vtedy ho Slovenské elektrárne začali nakupovať drahšie, a tak je tomu dodnes. Je to drahší vstup, ktorým pomáhame baníkom. Táto okolnosť sa však neodrazila na cene elektrickej energie. V roku 1996 bolo rozhodnuté o dostavbe Mochoviec, ale súčasne sa malo rozhodnúť o zvýšení ceny elektrickej energie a o daňovej úľave pre Slovenské elektrárne. Tieto tri veci mali byť prepojené. Z rôznych dôvodov, o ktorých nechcem vyslovovať dohady, k tomu nedošlo. Slovenské elektrárne preto, že sa nezvýšili ceny a nedostali daňové úľavy, prišli o zhruba 15 miliárd Sk. To sú tie nožnice. Spomenutý trend však treba zastaviť. Nedosiahne sa to iba zvýšením cien, ale SE prijali tvrdé úsporné opatrenia v rámci výrobnej spotreby, reklamy a pod. V roku 1999 úroveň nákladov v porovnaní s rokom 1998 dosiahla iba 66 %. Ceny sú teda iba časťou celého procesu. Nožnice sa však prestali roztvárať a nezačali sa ešte zatvárať, a preto sa zvýšeniu cien neubránime.

S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984