Čierno-biele tiene

Po väčšej súdržnosti a vzájomnej podpore pri riešení sociálnych, či ľudskoprávnych problémov volá súčasný ubolený svet čoraz naliehavejšie. Ale niekedy potrebujú prejav solidarity aj mŕtvi, ktorých sa dnes nemá kto zastať.
Počet zobrazení: 1286

Po väčšej súdržnosti a vzájomnej podpore pri riešení sociálnych, či ľudskoprávnych problémov volá súčasný ubolený svet čoraz naliehavejšie. Ale niekedy potrebujú prejav solidarity aj mŕtvi, ktorých sa dnes nemá kto zastať. Jan Šverma bol do určitej miery naším kolegom. A 2. novembra 1999 pod rúškom rannej hmly Pražania priam cynicky, v predvečer 55. výročia Švermovej tragickej smrti, odstránili z vltavského nábrežia jeho sochu. Keď proti tomuto rozhodnutiu protestoval predseda SZPB, tamojší starosta Jan Bürgermeister v odpovedi priznal, že ,,je hanbou Prahy, že si žiadnou sochou nepripomína hrdinov bojov s fašistickým Nemeckom". Súčasne dodal: "Socha J. Švermu týmto symbolom pre nás nikdy nebola a byť nemôže." Šverma sa dopustil zásadnej chyby: bol komunista.

Praha teda ostala bez pomníka, ktorý by pripomínal účastníka protifašistického boja. Netvárme sa však, že sa nás ikonoborectvo spoza rieky Moravy netýka. Pred rokmi aj Kysučania zlikvidovali sochu Petra Jilemnického, ktorý mal ako spisovateľ socialistického realizmu tiež niesť zodpovednosť za hriechy komunistickej nadvlády. Čo na tom, že zomrel v máji 1949? Iným, ktorí propagandisticky obhajovali inú, hnedú totalitu, sa slávnostne odhaľovali pamätné tabule. Kedy nájdeme rovnaký meter pri hodnotení "zásluh", keď už nie politikov, tak aspoň umelcov?

K tomuto úsiliu sotva prispeje Slovník slovenských spisovateľov, zostavený kolektívom autorov pod vedením Valéra Mikulu. Novomeskému, Plávkovi, Mináčovi, Válkovi, dokonca aj Tatarkovi vyčítajú angažovanosť v KSS a zdôrazňujú schemantizmus v ich tvorbe. Osobitne si zgustli na Vojtechovi Mihálikovi a jeho Novom slove mladých. O politických aktivitách "režimistov" z rokov 1939 až 1945 sa však zmieňujú iba okrajovo s konštatovaním, že po vojne museli utiecť na Západ pred komunistami. O tom, že v zahraničí mnohí z nich nebrojili len proti sovietizácii strednej Európy, ale sa stali aj ideologickými advoktámi ľudáckeho režimu, nenájdete ani zmienky. Ak sa Jánovi Kostrovi vyčíta poéma Na Stalina, nemala by sa zatajovať básnická zbierka Rudolfa Dilonga Gardisti, na stráž! Ak sa pri Milovi Urbanovi, ktorý v románe Kto seje vietor vykreslil zverstvá POHG v Povstaní, spomína, že zastával funkciu šéfredaktora Gardistu, prečo sa pri Karolovi Strmeňovi nenapíše, že bol síce "iba" jeho zástupca, no ako Machov blízky priateľ tieto štvavé noviny dirigoval. Prečo sa pri Valentínovi Beniakovi uvádza len to, že pracoval ako úradník na krajskom úrade ministerstva vnútra, keď zastával významný post v prezidentskej kancelárii J. Tisu a potom šéfoval tajnému kabinetu ministra A. Macha? A prečo sa čitateľ slovníka nedozvie, že Beniak, podobne ako Andrej Žarnov, nepísal iba pekné verše, ale sa znížil aj na primitívne, surové protičeské a protižidovské agitky?

Súčasná stredná generácia sa zrejme nedožije objektívneho posúdenia osobností, ktoré spoluvytvárali dejiny a slovenské umenie odchádzajúceho storočia. Nás môže hriať nádej, že raz politikárčením a vlastnými skúsenosťami nezaťažení literárni historici spravodlivo zhodnotia také postavy, akou bol Šverma, a že Hronského Jozef Mak, Novomeského Svätý za dedinou, či Válkove Slovo sa budú stále čítať bez ohľadu na to, aké verejné posty ich autori kedysi zastávali.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984