Chorvátsko na križovatke dejín

História neraz potvrdila, že s úmrtím slávnych ľudí sa končí aj obdobie, ktoré zosobňovali. Bývalý a nedávno zosnulý chorvátsky prezident Franjo Tudjman vo svete slávny nebol, no v rodnom Chorvátsku sa vyšplhal na najvyššie priečky popularity.
Počet zobrazení: 1010

História neraz potvrdila, že s úmrtím slávnych ľudí sa končí aj obdobie, ktoré zosobňovali. Bývalý a nedávno zosnulý chorvátsky prezident Franjo Tudjman vo svete slávny nebol, no v rodnom Chorvátsku sa vyšplhal na najvyššie priečky popularity.

Smrť (10. decembra 1999) bola takpovediac pre neho vykúpením, lebo nemusel naďalej bojovať so zhubnou chorobou (údajne rakovina žalúdka) a nedožil sa priameho obvinenia z vojnových zločinov na haagskom Medzinárodnom tribunáli pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY). Nedožil sa ani potupnej volebnej porážky ním založeného Chorvátskeho demokratického spoločenstva (HDZ), ktoré krajine vládlo takmer desať rokov. Tudjman "odišiel" v pravý čas nielen preňho samotného, ale aj pre celé Chorvátsko. V poslednom období sa totiž z milovaného "otca národa", ktorý vydobyl nezávislosť pre krajinu, stával nenávidený autokratický vládca, ktorý musel pritvrdzovať svoju pozíciu, aby udržal zdanie stálej obľúbenosti a vytváral ilúziu dobre fungujúceho štátu. Pritom vlaňajší rok bol obdobím stupňovania občianskej nespokojnosti, aj keď vďaka štátnym médiám servilným voči moci bolo navonok všetko v poriadku. Nezávislé prieskumy verejnej mienky uskutočnené v lete však ukázali, že podpora Tudjmanovho HDZ rapídne klesá, a to práve vďaka všeobecnej nspokojnosti. Kým však nespokojnosť chorvátskeho obyvateľstva znamenala iba "žltú kartu" pre tudjmanovcov, zahraničie "pískalo" všetko "fauly" a Záhrebu neprestajne ukazovalo "červenú kartu." To pravdaže malo svoju protireakciu vo vystupňovaní xenofóbnych nálad vládnej garnitúry HDZ a posilňovaní idey nacionalizmu.

Persona non-grata Záhreb sa nikdy netajil svojimi strategickými ambíciami v prospech EÚ a NATO. Na každý tanec však treba dvoch. EÚ dala v júli Chorvátsku jasne najavo, že ak chce dosiahnuť zblíženie vzťahov s európskou pätnástkou, musí prehĺbiť a zintenzívniť demokratizáciu politického života a zaručiť maximálne rešpektovanie ľudských práv. Eurootcovia z Bruselu žiadali, aby sa vtedajšia vláda s opozíciou dohodli na znení nového volebného zákona (prijatý bol až v októbri), na odpolitizovaní verejnoprávnej televízie a ukončení vplyvu tudjmanovcov (to sa až do januárových volieb nepodarilo), pričom žiadali najmä otvorenú spoluprácu s haagskym Medzinárodným tribunálom pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii. Tudjmanovi sa vyčítalo aj porušovanie Daytonskej mierovej zmluvy, lebo Záhreb finančne a ideologicky vplýval na Chorvátov v Bosne, čím deštruoval tamojšie povojnové usporiadanie. Tudjman dokonca žiadal aj vytvorenie samostatného chorvátskeho štátneho útvaru na území Bosny. Mimochodom, neúspech jeho režimu na poli medzinárodnej politiky sa najvypuklejšie prejavoval v izolácii Chorvátska. Ak počas prezidentovho ťažkého maródovania laikom nedošlo, že ich prezident nedostáva od popredných svetových politikov inak bežné telegramy so želaním uzdravenia (vo vysokej politike je mlčanie veľmi výrečné), po jeho úmrtí a neúčasti významných štátnikov na jeho pohrebe všetkým muselo byť jasné, že Tudjman bol so svojou politikou pre Západ persona non-grata. A pre chorvátskeho občana-voliča to bol zároveň signál zvonku, že je najvyšší čas "prehodiť výhybku" domácej politiky, že Západ za Tudjmanom plakať nebude, ba práve naopak.

Historické víťazstvo opozície Málokto to prizná, ale s Tudjmanovou smrťou politicky kalkulovali všetky významné politické subjekty v Chorvátsku. Vládne HDZ postavené na mýte svojho lídra už pred jeho smrťou prostredníctvom elektronických médií pomaly pripravovalo občanov na Tudjmanovu smrť. Rátalo s tým, že "celonárodný smútok" pohne svedomím voliča, ktorý potom v parlamentných voľbách do dolnej komory parlamentu (Saboru) nezabudne na hnutie "otca národa." Opozícia zostavená z dvoch účelovo koaličných blokov zasa stavala na tom, že pád lídra HDZ bude znamenať oslabenie a destabilizáciu tohto hnutia, čo pravdaže pomôže práve jej. HDZ podľa prieskumov verejnej mienky z konca minulého roka malo náskok pred opozíciou, avšak už to nebola jasná záležitosť. Tradične stavilo na vlastenectvo a nacionalizmus, tesne pred Vianocami presadilo aj vydanie dvoch druhov poštových známok s podobizňou zosnulého Franja Tudjmana. Aj napriek tomu bol však 3. január pre vládnuce HDZ totálnym debaklom. Smotanu vôbec po prvýkrát od vyhlásenia nezávislosti v roku 1991 zlízala protitudjmanovská opozícia, keď jasne zabodovala v deviatich z desiatich volebných obvodov. Jej výrazné víťazstvo (vyše 56 % hlasov) prekvapilo dokonca aj domácich politikov a pozorovateľov a vysoká účasť elektorátu pri volebných urnách (78 % z 4,2 miliónov voličov) naznačuje, že Chorváti chcú naozaj zmenu. V tejto súvislosti nemôže neprísť na um podoba so situáciou v Rumunsku v roku 1996, keď bol "odstavený" Ion Iliescu a ešte bližšia paralela je so Slovenskom roku 1998, keď silná túžba po zmene "potopila" režim Vladimíra Mečiara. Na druhý deň po voľbách minister zahraničných vecí a dnes najvýraznejšia osobnosť HDZ Mate Granič priznal volebnú porážku svojej strany a vyhlásil, že budu serióznou a tvrdou opozíciou. Podobnosť so Slovenskom, hlavne čo sa týka izolovania krajiny od ostatného sveta, si všimol aj britský denník Financial Times.

Povolebná realita K moci sa teda dostala účelovo zjednotená opozícia, takzvaná "šestka". Vlani na jeseň spojila svoje sily a opakovane vyhlasovala, že ak vyhrá voľby, spoločne zostaví vládu a v žiadnom prípade nebude spolupracovať s HDZ. Predstavujú ju dva bloky. Ten silnejší zostavili Sociálni demokrati (SDP) a Sociálno-liberálna strana (HSLS), ktoré v 150-člennom parlamente disponujú 71 mandátmi. Druhý blok, zložený z Chorvátskej roľníckej strany (HSS), Liberálov (LS), Chorvátskej ľudovej strany (HNS) a Istrijského demokratického združenia (IDS) má 24 parlamentných kresiel. Bývalá opozícia má teda spolu 95 mandátov, kým HDZ iba 46. Ďalšie kreslá obsadili menšie strany a zástupcovia menšín (aj Slováci a Česi), avšak vládu bude zostavovať šestka víťazov, aj keď jej chýba ústavná väčšina. Premiérsky post by mal údajne pripadnúť šéfovi SDP Ivicovi Račanovi, exkomunistovi, ktorý v roku 1990 pomohol odstrániť komunistický systém. Najcharizmatickejšou postavou čerstvých víťazov je líder HSLS Dražen Budiša, ktorý chce 24. januára zabojovať o prezidentské kreslo. Tam HDZ urobí posledný pokus o zotrvanie pri moci prostredníctvom kandidatúry Mateho Graniča. Paradoxom je, že ak Západ HDZ neuznával, Granič je ako prezident prijateľný. Najmä USA ho preferujú viac ako málo skúseného Budišu. Ako šéf diplomacie má Granič potrebné skúsenosti a rozhľad, pričom je predstaviteľom umierneného krídla HDZ.

Pre Západ a mnohých Chorvátov je nová vláda prísľubom demokratizácie pomerov v krajine, zárukou odštartovania doteraz brzdených trhových reforiem a najmä garantom upokojovania situácie na nestabilnom Balkáne. Tudjmanovci mali príliš veľký vplyv na dianie v susednej Bosne a Hercegovine a ich prívrženci prídu o svoj zdroj financií. Očakáva sa aj oživenie sektoru ekonomiky, ktorý bol doteraz prešpikovaný ľuďmi a záujmovými skupinami z okolia Tudjmana a HDZ. Mnohí však upozorňujú, že vytriezvenie po eufórii býva málo radostné. Noví vladári sú z veľmi krehkej a širokospektrálnej koalície postavenej na boji proti niekomu a nie za niečo. Ako v prípade už spomenutého Rumunska a Slovenska. A práve povolebný vývoj v týchto krajinách by mal byť pre Záhreb poučkou. Dedičstvo rozhodovania o osude krajiny je skôr bremenom ako trofejou.

Autor (1969) je redaktor Hospodárskeho denníka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984