Storaké tváre bádateľa

S Danielom Friedmannom som sa prvýkrát stretol v roku 1946, krátko po tom, čo som prišiel študovať do Paríža: potom som sa s ním takmer tri roky stretával pri návštevách jeho rodičov, ktorí ma dosť pravidelne pozývali na nedeľné obedy. Boli sme totiž krajania:
Počet zobrazení: 2174

S Danielom Friedmannom som sa prvýkrát stretol v roku 1946, krátko po tom, čo som prišiel študovať do Paríža: potom som sa s ním takmer tri roky stretával pri návštevách jeho rodičov, ktorí ma dosť pravidelne pozývali na nedeľné obedy. Boli sme totiž krajania: Danielov otec Filip Friedmann pochádzal takisto ako ja z východného Slovenska a mal v Prešove, kde som chodil do gymnázia, príbuzných, dve netere a synovca, s ktorými som sa zoznámil ešte začiatkom vojny na jednej z ilegálnych protifašistických akcií.

Mladšiu z neterí Hildu potom deportovali do Osvienčima, kde strávila vyše troch rokov, o čom vydala otrasné svedectvo v knihe S vytetovaným číslom na ruke, zatiaľ čo synovec, Hildin brat, sa stal, pod krycím menom Štefan Kubík, jedným z organizátorov partizánskej brigády Čapajev, kde sme sa opäť stretli. Bol to práve on, ktorý mi v októbri 1945, keď som odchádzal ako štipendista do Paríža, dal strýkovu adresu s tým, aby som sa naňho bez váhania obrátil, ak by som potreboval nejakú radu alebo pomoc… "Monsieur Philippe", ako som ho potom familiárne oslovoval, žil v Paríži už od tridsiatych rokov. Vysťahoval sa tam za veľkej hospodárskej krízy, netušiac, že ho tam onedlho čaká oveľa väčšia bieda ako tá, ktorej na čas unikol. Vypukla vojna a po kapitulácii Francúzka prišli norimberské zákony a deportácia do Osvienčima. Podarilo sa mu však vyskočiť z transportu a odvtedy žil až do konca vojny životom štvanca v ilegalite na falošné doklady. V tejto situácii sa zoznámil s Belgičankou poľského pôvodu. Vďaka podobnému osudu a iste aj rovnakému stredoeurópskemu pôvodu sa zblížili a nakoniec i zobrali. Z tohto zväzku sa im v roku 1945 narodil syn Daniel, o ktorom je reč.

Keď som koncom roku 1948 odchádzal z Francúzska, mal už Daniel vyše troch rokov a boli sme "starí" kamaráti. Potom prešlo takmer jedno polstoročie, kým sme sa znovu stretli - tentoraz v Bratislave, keď prišiel navštíviť svoju tetu Hildu. Na mňa si už len matne spomínal, zato ja som aj napriek jeho maske päťdesiatnika s prerednutými vlasmi spoznal malého kučeravého Daniela, ktorý sa za tých päťdesiat rokov od nášho posledného stretnutia stal významným francúzskym sociológom, pracovníkom národného strediska pre vedecký výskum a mal za sebou už celý rad výskumných ciest v Afrike, Ázii a Amerike, množstvo študijných pobytov, stáží, medzinárodných kongresov, sympózií a prednášok na rôznych univerzitách, ako aj rad knižných publikácií.

Medzitým sa stihol aj oženiť a rozviesť - poznamenal akoby mimochodom a ukázal s otcovskou hrdosťou na dvoch černošských chalanov, synov z medzitým už rozvedeného manželstva s černošskou novinárkou Malindou, o ktorej je reč aj v jeho poslednej knihe Storaké tváre bádateľa, z ktorej som vybral pár statí.

Autor (1922) je spisovateľ

Esalen a Althusser

Chcel som Malinde ukázať krásnu cestu číslo 1 a povodiť ju po svojich obľúbených miestach; chcel som, aby aj ona poznala MONTERREY, svet Johna Steinbecka, aj BIG SUR, kde Henry Miller žil a nedávno zomrel. Mňa však najväčšmi priťahoval ESALEN, kultové mesto, kam som sa už mesiac chystal, odvtedy, čo som sa o ňom dozvedel: Esalen, pomenovaný podľa starého indiánskeho kmeňa, ktorý tam ešte žil, sa totiž nachádzal v blízkosti Big Suru a získal si slávu tým, že sa jeho meno spájalo so vznikom takzvanej humanistickej psychológie. Nemohol som sa vzdať myšlienky, že by som čo len symbolicky nenavštívil Esalen a nedotkol sa pri svojom bádaní aj jeho priekopníckej legendy.

Pre svojich stúpencov je Esalen tým, čím pre freudovcov Viedeň. Ísť cez Esalen a nezastaviť sa tam, bolo také nemysliteľné, ako byť vo Viedni a nezájsť do Berggasse, kde Freud žil, vytvoril psychoanalýzu a uložil na svoju kanapu okrem iných pacientov aj "vlčieho muža" a "potkanieho muža" - dva slávne prípady neurotických obsesií, ktorých skúmanie bolo pri kolíske psychoanalýzy a stalo sa liahňou celých generácií psychoanalytikov. V Esalene vyskúšali a niekedy i objavili nové terapeutické postupy, medzi nimi aj tie najvýznamnejšie, napríklad legendárny Frotz Perls, ktorý sa tu usadil v roku 1964, tu vypracoval svoju "Gestalt-therapie", a žil tu až do svojej smrti. Esalen, ktorý založil psychológ Michael Murphy roku 1960, žil, na rozdiel od rakúskej metropoly, už len zo zašlej slávy, no ostal naďalej rodiskom a živým zdrojom takzvanej humanistickej psychológie. Naďalej sa tu schádzali jej stúpenci z celého sveta, aby tu pestovali vo "workshopoch" bioenergie, analytickej komunikácie, Gestalt-therapie, kalifornskej masáže a iných liečebných procedúr telo i dušu, svoje hedonistické ego.

Esalen sa stal mýtickým miestom "humanistickej psychológie", označovanej aj príbuznými názvami Human Potential Movement alebo Human Growth Movement, ktoré im dal Abraham Maslow, jeden z priekopníkov toho, čo popri behaviorizme a psychoanalýze bolo podľa neho "humanistická psychoanalýza", ktorá mala voľnú, neurčitú náväznosť na psychoanalýzu Freudovu, odvolávala sa na podvedomie. Na druhej strane však uprednostňovala bezprostrednú skúsenosť, čiže emocionálny prejav pred prejavom verbálnym alebo intelektuálnym. Usilovala sa o rozvoj ľudskej osoby a vyhýbala sa takým patologickým kategóriám, ako sú neurózy a psychózy, a za takým cieľom išla priamo, nie okľukou, cez minulosť a detstvo. Rada operovala takými výrazmi ako "práca na sebe", "sabarozvíjanie", "sebarealizácia", ktoré sú príznačné pre laicizovaný náboženský humanizmus, pričom zbavovala telo "hriechu" a odbúravala zábrany puritánskej duše.

Ináč bola spätá s behaviorizmom svojimi postupmi, smerujúcimi k sebavyjadreniu a k zmenám správania. V nasledujúcich rokoch, vďaka úspechom, Esalen v mnohom podľahol módnemu iracionalizmu a čoraz väčší priestor poskytoval praktikám odvodeným od astrológie. Bolo teda dosť dôvodov, aby som spolu s Malindou podnikol etnograficko-psychologickú púť do Esalenu. Vyrazili sme v malej Honde-Civic. Jeden z pravidelných návštevníkom Esalenu mi načrtol na papier cestu, po ktorej sa máme vydať, aby sme sa dostali do Esalenu bez platenia. Po tom, čo som zaplatil Malinde cestu do Ameriky, sa moje finančné zásoby povážlivo zmenšili. Napokon, bolo by bývalo veľmi banálne vstúpiť do Esalenu zvyčajnou trasou. Mal som pocit, že najlepším spôsobom, ako si uctiť a užiť Esalen, je vstúpiť do jeho ulíc bez platenia. V tomto zmysle náčrtok odpovedal mojim predstavám a nádejám, ktoré sa mi nakoniec aj splnili - nestálo ma to ani halier.

Naša zastávka v Esalene sa však paradoxne obmedzila na kúpalisko blízko pobrežia Tichého oceánu, kde sme strávili pár hodín, čľapkajúc sa s rozkošou v jeho horúcej vode, a šli sme ďalej. Potom, na ďalšej ceste, smerom na juh, sme sa zastavili v reštaurácii vedľa diaľnice. Na stole ležali zožltnuté noviny Los Angeles Times. Dal som sa do listovania a tu môj pohľad upútal titulok, oznamujúci, že Louis Althusser práve zabil svoju ženu. Ostal som ohúrený: takto ma asi pred rokom ohúrila správa o vražde Pierra Goldmana. Tieto dve udalosti spolu nijako nesúviseli, no v mojej mysli sa obe viazali na jeden významný moment môjho života. S Goldmanom som sa zoznámil v období svojich militantných aktivít. Bol som vtedy poslucháčom filozofie. Althusser bol zase pre mňa, podobne ako pre veľkú časť mojej generácie, filozoficko-politickou autoritou, podobne ako Sartre na konci alžírskej vojny. "Učiteľ myslenia", to by ho asi najlepšie vystihovalo, ibaže toto označenie už vyšlo z módy, bolo diskreditované historickými dezilúziami, ale rovnako aj dobovou atmosférou a ideológiami, ktoré sa v nej skrývajú.

Jeho hlavné diela "S Marxom" a "Čítať Kapitál" som zhltol, len čo vyšli, ešte v roku 1965. Pokúšal sa o prísne filozofickú analýzu marxizmu, vychádzajúc z jeho "vnútra", zo štúdia Marxových konceptov a ich ďalšieho vývinu. Mal som pocit, že Althusserove úvahy Marxa očisťujú, robia ho nezraniteľným, nesfalšovateľným a umožňujú ho vnímať slobodne, očisteného od hrubých skomolenín a byrokratických zásahov ideológov a straníckych orgánov komunistických strán.

Okrem toho, že aj Goldman sa v podstate venoval filozofii, vo všetkom ostatnom stáli tieto dve osobnosti proti sebe: Goldman nervný, impulzívny, prudký, sebazničujúci, bol zavraždený - zatiaľ čo Althusser, s ktorým som sa zoznámil neskôr, začiatkom sedemdesiatych rokov, bol nevšedne láskavý, mierny, vždy ochotný pomôcť svojim žiakom, nakoniec skončil ako vrah, zaškrtil svoju ženu.

Chodil som na Althusserove prednášky ako poslucháč filozofie približne v rokoch 1969-1970. Pripravoval som sa na štátnicu a konkurz na miesto profesora, ktorý som roku 1968, opojený revolučnou atmosférou, bojkotoval. Viackrát sme spolu diskutovali uňho doma alebo v okolitých kaviarňach. Očividne mi chcel pomôcť úspešne zložiť konkurznú skúšku, akiste preto, lebo ako asistent bol som v jeho očiach akýsi učiteľský proletár, ktorý si takúto pomoc zaslúži. Posúdil mi jednu či dve práce, ktoré som potom podľa jeho pripomienok horko-ťažko zredigoval. S nechuťou som sa na to podujal, keďže som nenašiel pre svoje štúdium inú možnosť uplatnenia a nikdy som sa nedokázal plne sústrediť na program konkurzných skúšok, nieto sa na ne ešte aj pripraviť. Odmietal som cvičenia, ktoré mali byť nevyhnutnou prípravou na tieto skúšky. Nedokázal som sa podrobiť požadovanej disciplíne, ani si podľa nej zariadiť život. "Vy sa skrývate za svoju bradu," povedal mi raz Althusser, ironizujúc moje správanie. Keď som si o niekoľko rokov neskôr oholil bradu, spomenul som si na jeho slová a mal som nutkanie ísť za ním, aby som sa mu ukázal v nádeji, že mi povie optimistickejšiu diagnózu. Medzitým som sa totiž dal na psychoanalýzu, oželel som konkurz a nakoniec aj učiteľské povolanie a začal som sa pripravovať na doktorát zo sociológie… U nijakého iného pedagóga som sa nestretol s takou ochotou a s takým hlbokým pochopením načúvať druhému. Obdivoval som v ňom filozofa a učiteľa a miloval som to človečenské, čo som v ňom odhalil a tušil.

Jednako som nikdy nedokázal prekročiť rámec, vymedzený pomerom učiteľa k žiakovi. Nepodnikol som ani najmenší krôčik, aby som sa s ním stretol len tak, bez akéhokoľvek študijného dôvodu a nadviazal s ním priateľské vzťahy. Jeho blízki priatelia, jeho žiaci a vysokoškolskí poslucháči z École Normale mi rozprávali ešte predtým, ako som sa s ním osobne stretol, že máva často depresie a po májových udalostiach roku 1968 musel byť dokonca hospitalizovaný. Počítali sme, že najmä keď kulminovala vlna májových nepokojov, opustí komunistickú stranu a zúčastní sa na pokusoch založiť disidentskú marxisticko-leninskú stranu, blízku maoizmu - no práve vtedy upadol náš idol do depresií a museli ho hospitalizovať.

Boli sme jeho zlyhaním sklamaní. Automaticky sme to pripisovali na konto neriešiteľnej drámy, ktorou preňho a pre mnohých iných bola napriek všetkým prežitým príkoriam predstava rozchodu s komunistickou stranou, pretrhnutie spojiva, ktorým s ňou boli spätí pevnejšie ako pupočnou šnúrou.

A tak, mojou prvou reakciou na správu, že zavraždil svoju manželku Helenu, bola myšlienka, že išlo o akt patetickej revolty, ktorá sa najprv prejavila neschopnosťou opustiť komunistickú stranu a potom sa stále tlmila a odsúvala, až nakoniec vyústila do aberačného vražedného aktu, ktorý nebol ničím iným, ako nezvratnou formou sebazničenia. Oveľa rokov neskôr čítal som v jeho posmrtne vydanom diele Budúcnosť trvá dlho, že trpel depresívno-maniakálnymi sklonmi a pochopil som jeho neschopnosť opustiť stranu jednorázovým aktom politickej roztržky:

"Myslím, že som tak či tak, chtiac nechtiac, dobre slúžil nie straníckemu aparátu, ktorý sa mi protivil rovnako ako Helene, ale myšlienke komunizmu, nie toho upraveného podľa trápneho vzoru "reálneho socializmu", lež myšlienka a nádeji tých, ktorí nielen vo Francúzsku, ale aj na celom svete chceli a ešte stále chcú veriť, že jedného dňa - ale kedy? - budú ľudia žiť v spoločnosti, oslobodenej od trhových vzťahov, lebo taká je definícia komunizmu bez fráz, bude to ľudské spoločenstvo, zbavené všetkých trhových pút." Bola to práve vražda Heleny, ktorá ho nakoniec priviedla k tomu, že sa odhodlal k osudnému kroku opustiť stranu, ale urobil to úskokom, s masochistickým rozhrešením a s výhovorkou, že to robí vo vyššom záujme: "…aby nevrhol na Stranu kompromitujúci tieň nebezpečného vraha, čo by proti nej boli iste s radosťou využili…"

Keď som sa o niekoľko rokov neskôr dozvedel v Kalifornii o Goldmanovej vražde a o Althusserovom symbolickom sebazničujúcom akte, bol som už názorovo kdesi inde. Už som sa nevydával, ani nepokladal za marxistu, no zrazu sa mi zdalo, ako by som bol stratil kus svojej minulosti.

Úryvok z knihy Daniela Friedmanna: Storaké tváre bádateľa Z francúzštiny preložil A. Marenčin

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984