Začarovaný kruh odzbrojovania
Odzbrojovací systém prežíva vážnu krízu. Po tom, čo Spojené štáty deklarovali odhodlanie vytvoriť nový systém protiraketovej obrany, čím jednoznačne porušili bilaterálnu Zmluvu o protiraketovej obrane (ABM) z roku 1972 zakazujúcu USA a vtedajšiemu Sovietskemu zväzu ďalšie budovanie podobných zariadení, nasledovala tvrdá odpoveď z Moskvy.
Rusko pohrozilo, že ak k tomu dôjde, nebude sa cítiť viazané záväzkami zo žiadnych odzbrojovacích dohôd. To znamená totálny kolaps odzbrojovacieho systému vytvoreného po roku 1945. Moskvu však v odmietavom stanovisku prekvapujúco podporili aj európski partneri v NATO. Vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku Javier Solana dal minulý týždeň vo Washingtone jasne najavo, že Európa nie je nadšená takýmto postojom Spojených štátov. Pripomenul, že doterajší systém kontroly zbrojenia fungoval pomerne dobre. Ak by sme chceli byť trošku škodoradostní, dalo by sa povedať, že Solanovo vyhlásenie bolo prvým suverénnym stanoviskom európskej diplomacie. No nejde len o to. Washington síce argumentuje tým, že v najbližších rokoch bude Severná Kórea (a možno aj Irak a Irán) schopná vyrobiť medzikontinentálne rakety s dosahom na územie Spojených štátov, no akokoľvek popiera tento úmysel - rozmiestnenie nového protiraketového systému na Aljaške bude ohrozovať predovšetkým teritórium Ruska.
Tlak ekonomických kruhov Nové napätie črtajúce sa medzi USA a väčšinou sveta viedlo k tomu, že Washington takmer sabotoval prebiehajúcu konferenciu o kontrole plnenia Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). Kým ostatné štáty sa aspoň formálne usilujú dosiahnuť na stretnutí v New Yorku ďalší pokrok v odzbrojovacom procese, šéfka americkej diplomacie sa zasadzovala za pozmenenie pravidiel zakotvených v NPT. Pripomeňme, že túto tézu propaguje štát, ktorý NPT (na rozdiel do Ruska) ešte nepodpísal. Za týmto tvrdošijným presadzovaním nového zbrojného programu treba vidieť predovšetkým tlak vojensko-priemyselného komplexu. Veď v najbližších rokoch by mala na tento obranný systém vynaložiť vláda USA viac ako 60 miliárd dolárov. Uznajte, že to je už suma, pre ktorú sa ekonomickým skupinám oplatí riskovať hocičo...
Hra, ktorú rozohral Washington, je veľmi nebezpečná. Vieme, koľko úsilia muselo vynaložiť medzinárodné spoločenstvo v uplynulých desaťročiach na vybudovanie komplikovanej, ale pomerne spoľahlivej štruktúry kontroly odzbrojenia. Jednostranný hazard Spojených štátov by bol spochybnením celého vývoja po druhej svetovej vojne. Neoficiálne informácie však hovoria o tom, že aj Moskva hrá pravdepodobne svoju partiu s vlastnými pravidlami a jej póza je (ako veľakrát v minulosti) iba napínaním svalov. Rusko sa pravdepodobne bude snažiť o dohodu so Spojenými štátmi v tom zmysle, aby sa aj ono mohlo podieľať na budovaní nového protiraketového systému. Bude to typický výsledok súčasného mocenského šachu, ktorý potvrdzuje tézu, že proces odzbrojovania sa neriadi záujmami globálneho spoločenstva, ale jednotlivých veľmocí.
Nepresvedčivý pokrok Tým však musíme priznať, že pokrok v likvidácii jadrových zbraní je len mdlý a nepresvedčivý. Navonok je síce sprevádzaný obrovským divadlom pokúšajúcim sa navodiť atmosféru historických medzníkov, no v skutočnosti ide o začarovaný kruh. Veľmoci sa dokázali dohodnúť na znížení stavu konvenčných síl v Európe, no v skutočnosti sa ušetrené peniaze presunuli na nové zbrojné programy. Rovnako aj v súčasnosti toľko ospevované zmluvy START znamenajú vyradenie predovšetkým zastaralých jadrových hlavíc, pričom o ich nahradení novými účinnejšími zbraňami netreba pochybovať. No a nezabúdajme, že v arzenáloch jadrových veľmocí zostáva stále ešte 35 000 nukleárnych zbraní schopných mnohonásobnekrát zničiť celú planétu. Takto skepticky sa musíme postaviť aj k minulotýždňovej "senzačnej" správe, že jadrová päťka (USA, Rusko, Čína, Veľká Británia, Francúzsko) po prvýkrát potvrdila spoločný záväzok dospieť k úplnému jadrovému odzbrojeniu. Koho by chcela prepadnúť vlna nadšenia, ten by mal vedieť, že toto vyhlásenie neobsahuje žiaden časový plán, ktorý by mal viesť k definitívnemu odstráneniu nukleárnych zbraní z povrchu zemského. Veľmoci vlastne zopakovali iba to, k čomu ich už viaže litera Zmluvy o nešírení jadrových zbraní z roku 1970. Jednoducho, táto deklarácia nepohla veci vpred ani o piaď. Povzbudila však nejadrové štáty na zvýšenie tlaku smerujúceho k určeniu hmatateľného časového harmonogramu na likvidáciu všetkých jadrových zbraní. Túto požiadavku na konferencii presadzuje najmä Koalícia novej agendy (Írsko, Švédsko, Mexiko, Brazília, Egypt, Juhoafrická republika, Nový Zéland). Zmysel tohto aktu je teda viac-menej symbolický. Treba však v každom prípade dodať, že význam má už len vytváranie novej atmosféry, povedomia, že úsilie humanistov z celého sveta nie je iba snom, ale možnosťou, za ktorú sa oplatí bojovať.
Vybuchlo už 2058 atómových bômb Na druhej strane treba zdôrazniť, že samotná NPT síce predstavuje jeden z najdôležitejších právnych nástrojov v oblasti odzbrojenia, z vecného hľadiska však celý proces skôr komplikuje. Uvedená zmluva totiž zakladá nerovnosť štátov, keďže podľa nej má právo vlastniť jadrové zbrane len známa jadrová päťka. Keďže niektoré krajiny ašpirujúce na štatút veľmoci sa cítili byť týmto ustanovením handicapované, bolo iba otázkou času, kedy sa objavia prvé vážne trhliny v jej fungovaní. Vo svetle udalostí spred dvoch rokov, keď India a Pakistan vstúpili do klubu vlastníkov nukleárnych zbraní, dostáva aj Zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok iný význam. Dnes už nie je ani tak politický ako ekologický. Veď štáty dnes dokážu vyvíjať nové typy svojho jadrového vojenského arzenálu aj bez klasických skúšok - pomocou počítačových simulácií. Čiže tento zákaz šírenie nukleárnych zbraní nijako podstatne neovplyvňuje. Iná vec je dosah jadrových pokusov na životné prostredie. Veď si len uvedomme, že na našej planéte nevybuchli atómové bomby iba v Hirošime a Nagasaki. Naša Zem už vydržala 2058 nukleárnych testov. Za 53 rokov tu vybuchlo toľko bômb, že spolu by hravo rozdrvili zemeguľu ako vajíčko. A na ich výrobu sa vždy našli presvedčivé argumenty, ktoré mali dodať týmto počinom div nie morálny obsah.
A tak sa Spojené štáty usilovali získať jadrovú zbraň, aby predišli prípadnému úspechu fašistického Nemecka v tejto oblasti, Sovietsky zväz chcel výrobou atómovej bomby zabezpečiť rovnováhu s USA, Veľká Británia a Francúzsko si chceli udržať štatút veľmocí, Čína sa snažila nájsť prostriedok na jadrové odstrašenie, ktorým by zamedzila nukleárnemu vydieraniu zo strany USA alebo ZSSR, India hľadala rovnováhu s Čínou, Pakistan s Indiou atď. A vraj aj izraelský nukleárny program má prispieť k rovnováhe v oblasti... Mimochodom, Izrael je jedinou blízkovýchodnou krajinou, ktorá NPT nepodpísala a na newyorskú konferenciu nevyslala ani len pozorovateľa. Pritom experti už niekoľko rokov predpokladajú, že Izrael nielenže disponuje modernými atómovými hlavicami, ale aj primeranými nosnými raketami.
Nukleárna zbraň ako jednotka sily Tí, ktorí trpia utkvelou predstavou, že svet po páde komunizmu sa stal bezpečnejší, nemajú zrejme ani zdania, o čom sú dnešné medzinárodné vzťahy. Paradoxne je dnes pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní väčšia ako v čase bipolárneho súperenia superveľmocí. Veď dnes už hrozí zneužitie nukleárnych zbraní aj v regionálnych konfliktoch a na teroristické účely. Navyše, po roku 1998, keď sa zmocnili atómových bômb India a Pakistan, si budeme musieť upraviť svoje chápanie odstrašujúcej sily jadrových rakiet. Prístup týchto dvoch štátov k jadrovej politike v podstate devalvoval nukleárne zbrane na jednotku sily. Inými slovami, ak dnes dokážeme udržať svetový mier, nie je to vďaka existencii jadrových zbraní, ale napriek nim.
Svetová organizácia ešte stále nedisponuje potrebnými právomocami, ktoré by jej prisúdili hlavné slovo v otázke všeobecného jadrového odzbrojenia. Nemôžeme ani len dúfať, že štát, ktorý vlastní ohromnú odstrašovaciu silu, bude mať prirodzený záujem na znížení počtu zbraní. K tomu ho môže prinútiť len rokovanie na globálnom základe. Spory okolo ABM jasne dokazujú, že ak nevzrastie moc globálneho spoločenstva, veľmoci si upravia záväzné medzinárodné dokumenty v zmysle svojich záujmov, nie celosvetových. Oni sa vždy dohodnú. Otázka je, komu to prospeje. Ak nechceme, aby sa balík multilaterálnych a bilaterálnych dohôd o kontrole zbrojenia, ktorý sa zrodil v rokoch 1959 - 1996, stal zdrapom papiera, musíme byť angažovanejší. To už nie je publicistika. To je výzva.
