Haider-biznis a jeho globalizácia
Dr. Jörg Haider, ako je široko známe, je, resp. bol vodcom rakúskej politickej strany, ktorá nesie názov Slobodná strana Rakúska (FPÖ). Odkedy sa na jej čelo dostal Haider, tak sa počet jej voličov zväčšuje a v priebehu pätnástich rokov sa z 5% dostala až k 27%.
FPÖ bola vždy rozdelená na nacionalistické a liberálne krídlo. Nie je však všeobecne známe, že nacionalizmus, ktorý hlásala FPÖ bol, a do istej miery doteraz je, nemeckým nacionalizmom. Nemecký nacionalizmus musíme odlišovať od nacizmu, i keď zakladatelia strany, ktorá predchádzala FPÖ, boli do značnej miery bývalí nacisti.
Nejde o (nemecký) nacionalizmus Postupom času však ich podiel a váha klesali a prevahu získalo liberálne krídlo. A tiež ideológia nemeckého nacionalizmu stratila svoju pôdu po nohami, ako Rakúšania po roku 1945 a osobitne po roku 1955 získali sebadôveru vo svoju vlastnú identitu odlišnú od nemeckej. Haider, a bolo to len pred niekoľkými rokmi, sa stále ešte hlásil k nemeckému nacionalizmu a dokonca vyhlásil, že rakúsky národ je "znetvoreninou". Práve tak sa aj FPÖ dlho hlásila aspoň k nemeckému kultúrnemu nacionalizmu. Toto, mimochodom, zodpovedá tomu, ako Rakúšanov vníma väčšina Nemcov, tí rešpektujú rakúsku politickú nezávislosť, popierajú však osobitnú rakúsku kultúrnu identitu. Tento nemecký nacionalizmus bol a je, zo zrejmých dôvodov, zásadne anti-rakúsky. FPÖ teda, veľmi dlhú dobu, bola jedinou rakúskou stranou, ktorá obhajovala rakúske členstvo v európskych štruktúrach a hlásala cieľ prekonať rozdelenie Nemecka a Rakúska. Tento svoj postoj FPÖ zmenila len nedávno, aby tak mohla pritiahnuť voličov, ktorým sa nepáčil proces európskej integrácie. Teda spektakulárny vzrast FPÖ od roku 1986 nesúvisí so sklonom k nemeckému nacionalizmu. Dokonca sa ho FPÖ aj formálne zriekla, keď zistila, že je prekážkou pre rast strany. A i keď niektorí členovia FPÖ si iste k nemu zachovali sympatie, niektorí si dokonca zachovali sympatie k nacistickej ideológii, tak toto určite nie je dôvodom úspechu FPÖ.
Politické zručnosti Tento úspech musí byť, podľa môjho názoru, pripísaný na účet politickej zručnosti J. Heidera, jeho charizme a schopnosti prezentovať sa. Tieto zručnosti Jörga Haidera musíme vidieť na pozadí zanedbaní jeho oponentov v rýchlo sa meniacom sociálnom, politickom a ekonomickom prostredí. Stále rastúci počet bývalých voličov tradičných strán - Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Socialistickej strany Rakúska (SPÖ), ktoré sa uzavreli do koalície, stále viac sa podobajúcej zlému manželstvu - sa z protestu a zo znechutenia obrátili k FPÖ. Haider bol veľmi pohyblivý svojimi pozíciami a dokonca svojim výzorom, bol schopný pritiahnuť voličov z rozličných častí spoločnosti, od neoliberálov až k tým, ktorí túžili po sociálnych istotách. Vo voľbách 1999 viac ako tretina voličov mladších ako 35 rokov volilo FPÖ. Väčšinu týchto voličov nepritiahli, ale ani neodstrašili - príležitostné, zato však konzistentné výroky funkcionárov FPÖ a osobitne Haidera, z ktorých vyplývala tolerancia a schvaľovanie niektorých aspektov nacistického režimu. Je však pravdou, že Haider nikdy neschvaľoval holocaust alebo celý nacistický režim, a nikdy nenaznačoval, že takým by bol jeho ideál alebo politický cieľ. Haider nechodil a nechodí po politických mítingoch, ako by sa to mohlo zdať z medzinárodných médií, aby obhajoval Hitlera alebo holocaust, nenávisť medzi rasami, zvrhnutie demokracie alebo niečo podobné. Keby to bolo tak, jeho strana by bola zakázaná a nebol by dosiahol taký úspech. Zostáva faktom, že Haiderove naznačovania, že nacistický režim mal aj niektoré pozitívne stránky ako bola politika zamestnanosti a kritický, často aj útočný postoj voči prílivu cudzincov, osobitne tých "ilegálnych", neodradilo ľudí od toho, aby ho volili. Základným dôvodom vzrastu FPÖ však boli určite iné ako tieto narážky a postoje.
Reakcie politickej elity Vedúce postavy v tradičných stranách a aj veľká časť rakúskej intelektuálnej elity reagovali na úspech FPÖ tak, že sa sústredili na tieto otázne a odmietnutiahodné narážky a pokúsili sa FPÖ a osobitne Haidera charakterizovať ako pravicového extrémistu, fašistu, príbuzného nacistom - namiesto toho, aby sa sústredili na analýzu nedostatkov politického systému, z ktorých žil. Toto je, napriek všetkému, len slabé priblíženie sa k pravej podobe veci. Začiatok tohto obranného boja proti rastúcej popularite Haidera sa zhoduje s obnovením diskusie o nacistickej minulosti Rakúska, ktorá bola podnietená zvolením Kurta Waldheima za rakúskeho prezidenta roku 1986. Waldheim, ktorý bol dvakrát generálnym tajomníkom OSN, sa stal podozrivým z vojnových zločinov, keď nezverejnil všetky fakty zo svojej biografie, včítane služby v nemeckej armáde a členstva v málo významnej nacistickej organizácii ešte pred volebnou kampaňou. A hoci medzinárodná komisia historikov nenašla nijaký dôkaz toho, že by sa bol dopustil niečoho zlého, Waldheim sa stal medzinárodným páriom, ktorého nepozvali ani na pohreb japonského cisára, toho cisára, ktorého americká vláda považovala za hlavného vojnového zločinca a na pohreb ktorého sa dostavilo veľa predstaviteľov západných vlád. Táto "aféra Waldheim" však podnietila opätovné spytovanie svedomia v rakúskej verejnosti, v médiách a vo vedeckej komunite. Zdôrazňujem, že išlo o "opätovné" skúmanie svedomia, pretože nie je pravda, ako to často počujeme v rakúskych a medzinárodných médiách, že Rakúšania nikdy neuznali zodpovednosť , či dokonca vinu za nacistický režim v Rakúsku.
Extrémy a dobré zámery V priebehu tohto opätovného skúmania svedomia však dochádzalo ku groteskným extrémom. Dokonca sa stalo bežne akceptovanou "múdrosťou", že Rakúšania boli ešte usilovnejšími nacistami ako Nemci, že po roku 1945 sa neurobilo nič pre potrestanie zločincov, pre odškodnenie obetí, pre výchovu verejnosti, že Rakúšania na seba pozerali výlučne ako na obete nacizmu. Toto však odporuje pravde, i keď je pravda, sa malo urobiť viac a že mnohí Rakúšania dali prednosť zabudnutiu na svoje konanie počas nacistického režimu, resp. im bolo dovolené zabudnúť. V boji proti politickej konkurencii zo strany FPÖ tieto deformácie pravdy sa zdali byť pre mnohých vítanou zbraňou. Táto stratégia však bola odsúdená na neúspech aspoň z dvoch dôvodov: tieto deformované obvinenia boli identické s presvedčeniami (bývalých) nacistov a preferencie pre FPÖ a Haidera nemali skoro nič spoločné s touto záležitosťou. Rozhorčenie, ktoré vyvolali Haiderove slávne výroky a vôbec jeho bojovný štýl robenia politiky - a to bolo určite Haiderovým úmyslom - vyvolali pozornosť verejnosti. Skoro každý týždeň sa Haider objavoval na titulných stranách populárnych časopisov, a to predovšetkým tých, ktoré bojovali "proti" nemu a zobrazovali ho ako pravicového extrémistu a neonacistu. Tucty kníh a konferencií boli venované jemu. Dokonca i v neprítomnosti dominoval na väčšine politických diskusií tak na verejnosti ako aj v súkromí. Politici a vedúci politickí myslitelia sa zriekli dôkladných politických analýz a namiesto toho hovorili o ňom a jeho posledných drzých alebo bláznivých poznámkach.
Neúspešné pokusy napodobniť Zároveň sa niektorí politici vo vládnucich tradičných stranách pokúšali uspokojiť aspoň časť nespokojnosti jeho (potenciálnych) voličov tým, že zaviedli prísne pravidlá imigrácie, a príležitostne dokonca napodobňovali jeho štýl a dokonca i jeho rétoriku. Nedostatok politickej iniciatívy a vodcovstva jeho oponentov mu vlastne dovolili, aby on určoval témy verejnej pozornosti a diskusie. Haider sa dokonca naučil využívať pre seba (negatívnu) pozornosť, ktorú vyvolávali jeho senzačné alebo dvojznačné výroky. Toto je to, čo nazývam Haider-biznis, ktorý prevádzkuje väčšina médií a politických mysliteľov, čiastočne aj politici. Je to odmietnutie intelektuálnej analýzy a politického účelu a stratégie v prospech morálneho rozhorčenia, čo ako je ospravedlnené úmyselnými Haiderovými provokáciami. Tento postup, vo svojej podstate, nie je o nič menej populistický, zreteľne je však oveľa menej úspešný, než ten Haiderov.
Globalizácia neúspešnej stratégie Tento "Haider - biznis" nie je obmedzený na Rakúsko, ako to vieme z reakcií medzinárodných médií od vyhlásenia sankcií voči Rakúsku. Niektorí v Európe teraz akoby opakovali všetky krátkozraké omyly istých rakúskych intelektuálov a politikov. Mnohí európsky intelektuáli teraz uznávajú (nacistickú) tézu, že Rakúšania boli viac nacistami ako Nemci a že takými aj ostali. Európa si teraz osvojila metódu, ktorá je odsúdená na neúspech, chce totiž prekonať problémy prostredníctvom opovrhnutia, ohovárania a izolácie. Obávam sa, že schéma - démonizovať namiesto analyzovania - ktorá tragicky zlyhala vo vzťahu k FPÖ v Rakúsku, sa začína používať v medzinárodnom meradle. Haider a jemu podobní populisti uprednostňujú provokácie a útoky, ich výpady nie sú náhodné. Počítajú však s reakciami, ktoré vyprovokovali. Rozhorčenie, ktoré produkuje v pravidelných intervaloch mu získalo pozíciu novej medzinárodnej mediálnej hviezdy. Rozhorčenie z Haiderových výpadov a výrokov je samozrejme pochopiteľné a samo osebe zdôvodnené. Čo však sa nedá zdôvodniť a čo je dokonca krátkozraké, je zamieňať si ho s Rakúskom ako tomu bolo v minulých týždňoch. Politicky nie je múdre ignorovať korene jeho politického úspechu ľudí typu Haidera. Tieto korene však nemôžeme hľadať vo vzdialenej minulosti alebo kdesi v temných zákutiach. Podľa môjho názoru tieto príčiny je potrebné hľadať v súčasnosti, a to nielen v Rakúsku. To by však už bol iný problém.
Poznanie a reflexia Takáto analýza si vyžaduje poznanie a reflexiu. Nie je účelné sústrediť sa len na Haidera, zmysel nemajú ani sankcie, osobitne vtedy nie, keď produkujú kolaterálne škody školákom a dentistom. Za prejav politickej dospelosti by som považovala neúčasť v globálnom Haider - biznise. Veľmi veľa sa v tomto ohľade dá naučiť z bláznovstva politického boja proti Haiderovi v Rakúsku. Zdá sa mi, že vymaniť sa z tejto hry vzájomných súvislostí sa dá len tak, že ustúpime o krok a triezvo sa pozrieme na skutočnosť. Toto nie je návrh na to, ako si obľúbiť Haidera, alebo pardonovať jeho výroky, keď sú pochybné alebo útočné, len výzva k tomu, aby sme ich videli v perspektíve aktuálnych parametrov súčasnej politickej reality v Rakúsku a mimo neho.
Autorka (1945) je rakúska veľvyslankyňa na Slovensku
