Križiacka výprava Berlusconiho a nejednota Olivovníka

Od druhej svetovej vojny uplynulo 55 rokov a Taliani za ten čas stihli vymeniť 57 vlád. Možno to svedčí o temperamente južanov, ale predovšetkým ide o nestabilný politický systém a hašterenie politických strán, donedávna spojené aj s obrovskými úplatkárskymi aférami.
Počet zobrazení: 862

Od druhej svetovej vojny uplynulo 55 rokov a Taliani za ten čas stihli vymeniť 57 vlád. Možno to svedčí o temperamente južanov, ale predovšetkým ide o nestabilný politický systém a hašterenie politických strán, donedávna spojené aj s obrovskými úplatkárskymi aférami.

Aj na Apeninskom polostrove majú celú plejádu politických strán, straničiek a hnutí. V parlamente je zastúpených vyše 40 subjektov, avšak v posledných rokoch sa vyprofilovali do dvoch väčších - nie aj jednotných! - táborov, podľa scenára pravica-ľavica. Strany a hnutia napravo od stredu združuje Pól slobody na čele s mediálnym magnátom, bývalým premiérom a šéfom hnutia Forza Italia Silviom Berlusconim. K pravici sa hlási aj separatistické hnutie Liga Severu Umberta Bossiho (bojuje za vytvorenie nezávislého štátu Padánia) a najkonzervatívnejšia je Národná aliancia Gianfranca Finniho, ktorú analytici a tlač onálepkovali prívlastkom neofašistická. Naľavo od stredu sa sformovala širokospektrálna koalícia s názvom Olivovník. Tvári sa ako protipól Pólu slobody, ale je to neovládateľný konglomerát deviatich strán. Sú tam sociálni demokrati, radikálni komunisti, prísne katolícki ľudovci a zelení, mnohí z nich s diametrálne odlišnými názormi na jednotlivé body politiky.

Zo súperov spojenci Berlusconi sa netají svojimi ambíciami opätovne prebrať premiérske žezlo. Za týmto cieľom kráča suverénne a sebavedome. Sám svoju stratégiu po aprílových regionálnych voľbách, kde Pól slobody zabodoval, nazval "križiackou výpravou" proti ľavici so zámerom "odstrániť malú, neužitočnú vládu". Voliči už na jeho korupčné aféry a pletky so súdom zabudli, alebo ich zatienili iné škandály. Berlusconi ťaží z nejednoty a slabosti Olivovníka a neváha uzatvárať spojenectvo s bývalými súpermi. Napríklad s Ligou severu. Aj kvôli separatistickým chúťkam Bossiho musel Berlusconi dopremiérovať. Teraz je Bossi tým správnym mužom na vytvorenie bloku proti ľavici. Pravicový triumvirát uzatvára Národná aliancia. Tandem Berlusconi-Bossi s plnou podporou Finniho dal o sebe vedieť už v marci, pred regionálnymi voľbami, keď v mene "západnej civilizácie" začal bojovať proti "multirasovej univerzálnej spoločnosti", čo znamená boj proti ilegálnemu prisťahovalectvu.

Haiderizácia Talianska? Bossiho a Berlusconiho návrhy zákonov, ktoré by mali obmedziť príliv imigrantov a sprísnenie trestných postihov voči nim pobúrili nielen vládu Massima D´Alemu, ale aj politikov Európskej únie, ktorí dokonca začali hovoriť o "haiderizácii" Talianska. Pred dvoma týždňami to priznal francúzsky minister pre európske záležitosti Pierre Moscovici, keď vyhlásil, že nástup talianskej pravice k moci by EÚ spôsobil problémy. Hlavne preto, lebo Berlusconi sa opiera o strany s xenofóbnymi sklonmi. Rakúsko sa kvôli Haiderovi ocitlo v izolácii ostatných členov EÚ. Čaká podobný osud aj oveľa väčšie Taliansko? Pre Brusel je to nočná mora, lebo spory s Viedňou zapríčinili najvážnejšiu komunitárnu krízu a prípadná ostrakizácia Ríma (kvôli xenofóbnym a nacionalistickým názorom) by ohrozila samotnú existenciu a filozofiu EÚ.

Debakel Olivovníka Talianski voliči však rozmýšľajú ináč ako eurootcovia v Bruseli. Bližšia im je košeľa ako kabát, myslia skôr lokálne a národne ako európsky, a preto sa v regionálnych voľbách nechali zlákať ostrým tónom pravičiarov a doslova potopili koaličnú vládu Olivovníka. Regionálne voľby, ktoré sa konali 16. apríla v 15 z dvadsiatich talianskych oblastí boli najväčším volebným meraním síl od volieb v roku 1996 a najvážnejším voličským testom pre D´Alemovu vládnu zostavu pred parlamentnými voľbami na jar 2001. Test dopadol pre ľavicovú koalíciu smutne a pre D´Alemu, prvého exkomunistu na čele vlády, fatálne. Olivovník zvíťazil v siedmych regiónoch a Pól slobody zožal vavríny v ôsmich, pričom v troch (Kalábria, Abruzzo a Lazio) na úkor ľavice. V tábore Olivovníka to spôsobilo zemetrasenie, ktorého obeťou bola rezignácia D´Alemu a implicitne aj pád 57. povojnovej talianskej vlády, ktorá sa dožila iba 18 mesiacov. Na talianske pomery slušné... Prezident Carlo Azeglio Ciampi najskôr D´Alemov odchod odmietal, tvrdiac, že krajina potrebuje politickú stabilitu, napokon však jeho rezignáciu prijal a po niekoľkodňovom premiérovaní zostavením 58. vlády poveril nestranníka, ministra štátneho pokladu (financií) Giuliana Amata, ktorý si už zapremiéroval v rokoch 1992-1993 v čase prepuknutia vládnych úplatkárskych škandálov.

Hľadanie východísk z krízy "Ide o inteligentnú a schopnú osobnosť" povedal Berlusconi na adresu dezignovaného premiéra. S Amatom ho spáva dávne priateľstvo, teraz však stoja proti sebe ako politickí súperi. Berlusconi a jeho partneri chceli jednou ranou zabiť dve muchy - porážku Olivovníka a vyhlásenie predčasných volieb. Druhá časť scenára im nevyšla. Zatiaľ. Lebo prognózy, ktoré sprevádzajú Amatovu stredoľavú vládu od momentu jej vzniku sú pesimistické. Sám Amato priznal, že jeho úlohou je nájsť východisko z krízy, udržať vládu do budúcoročných volieb a pripraviť koalícii čo najlepšiu štartovaciu pozíciu. V tomto duchu vyslal pozitívne signály smerom k Pólu slobody, avšak hovorcovia pravicových strán dialóg odmietli s tvrdením, že "spôsob, akým vzniká táto vláda, nedáva možnosť na rozhovory."

Amato chtiac-nechtiac musel vládu zošívať horúcou ihlou. Vládu zostavoval počas veľkonočných sviatkov pod ťažkou artilériou kritiky zo strany opozície a pod tlakom straníckych záujmov Olivovníka. Sľúbil viditeľné zoštíhlenie vlády, z 25 na 18 ministrov. Po protestoch niektorých strán vládnej koalície, ktoré nechceli prísť o svoje kreslá, však jeho kabinet má 24 ministrov, len o jedného menej ako mal D´Alema. Nestranník Amato musel ustúpiť straníckym záujmom a politickému vydieraniu hneď na začiatku, vediac, že bude potrebovať každý jeden hlas pri hlasovaní o dôvere v parlamente. Ďalšou nepríjemnou záležitosťou bol bojkot koaličnej Strany zelených, keď jej predstaviteľ Edo Ronchi odmietol nastúpiť do funkcie ministra pre európske záležitosti na protest, že zeleným sa neušiel rezort životného prostredia. Politický expert Franco Pavoncella z rímskej univerzity tvrdí, že Amatova vláda je oveľa slabšia ako D´Alemova. Populárny sudca a šéf koaličnej Demokratickej strany Antonio di Pietro zas povedal, že Amatov kabinet je vopred odsúdený na nestabilitu. Amato chce a aj musí urobiť veľa vecí - od referenda o zavedení volebného systému, až po konsolidáciu pomerov v koalícii a znovuzískanie dôvery voličov. Chce, ale má to viac ako ťažké.

Autor (1969) je redaktorom Hospodárskeho denníka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984