Dve cesty
V roku 1920 v mladej Československej republike vrcholil rozkol v jednej z najsilnejších politických strán, v sociálnej demokracii. Hoci najmä historické analógie krívajú, niektoré situácie a problémy pripomínajú dnešok.
Aj vtedy to bolo obdobie opojenia z nadobudnutej slobody, ktoré čoskoro vystriedalo rozčarovanie. Aj vtedy reprezentant ľavice - sociálna demokracia - nemala vyriešené principiálne problémy a stála pred neriešiteľnou dilemou, čomu dať prednosť: realistickej politike, ktorá však bola v smrteľnej blízkosti oportunizmu, alebo radikálnej ľavicovej politike, ktorá nemohla priniesť za vtedajšej vnútropolitickej i zahraničnopolitickej situácie realizáciu základných programových požiadaviek.
Dvadsiatyôsmy október 1918 priniesol všetkým Čechom a Slovákom nielen národné oslobodenie, ale aj pluralitný demokratický systém. Práve táto pluralita umožnila, aby mohli rôzne sociálne skupiny a triedy realizovať svoje požiadavky a ciele. Nielen podnikateľské, ale aj stredné triedy si želali čo najrýchlejšie oživenie ekonomiky a stabilizáciu meny. Robotníctvo si želalo záruky stáleho zamestnávania, zabezpečenie v starobe, sociálne istoty v prípade práceneschopnosti a nezamestnanosti, právo na slušné a lacné bývanie, vplyv na určovanie odmeny za prácu i na komunálnu a štátnu politiku. Demokratizáciu spoločnosti robotníci chápali iba ako predpoklad pre realizáciu svojich požiadaviek.
Robotníctvo však bolo silne diferencované. Časť tvorili vrstvy žijúce ešte v podmienkach podobných ranému kapitalizmu (najmä poľnohospodárski a stavební robotníci), v českých krajinách väčšinu robotníctva tvorili relatívne dobre platení kvalifikovaní robotníci, ktorí boli organizovaní v odborových organizáciách a tvorili jadro sociálnej demokracie.
Šmeralova úloha Sociálnodemokratickí politici nemali presnejšiu predstavu ako tieto požiadavky realizovať. Pred prvou svetovou vojnou to boli provinční politici, ktorí svoju energiu vyčerpávali skôr na každodenné ťahanice o drobné sociálne problémy a nemali väčšiu príležitosť získať širší politický rozhľad. Českej i slovenskej sociálnej demokracii chýbali originálni politickí myslitelia. Jedinou výnimkou bol Bohumír Šmeral. Toho však v roku 1918 skompromitovala okolnosť, že sa včas nedokázal rozlúčiť s predstavou federalizovaného Rakúska. Svoj postoj odôvodňoval tým, že by samostatný český štát bol závislý od svojvôle mocností, ktoré by o jeho existencii mohli rozhodnúť škrtom pera. Na otázku, aké riešenie vidí pre český národ, odpovedal, že si vie predstaviť obdobie, "keď Európa bude tvoriť jeden hospodársky obvod, veľkú republiku spojených štátov", ktorej súčasťou budú aj regióny jednotlivých národov.
Šmerala odsunuli na bok politici, ktorí včas pochopili vývoj, ako napríklad Tusar, Modráček, Němec, Bechyně či Habrman. Tusar rovnako počas prvej svetovej vojny spolupracoval s rakúskymi úradmi ako Šmeral, keď však v roku 1917 USA vstúpili do vojny, dokázal včas prejsť na druhú stranu.
Paradoxy XII. zjazdu sociálnej demokracie Na XII. zjazde sociálnej demokracie, ktorý sa konal od 27. do 30. decembra 1918, sa do spoločnej strany zjednotili českí a slovenskí sociálni demokrati. To však nebol ústredný problém zjazdu.
Bola ním konfrontácia pravice a ľavice. Pravicu charakterizovala jednoznačná podpora novovzniknutého československého štátu, napríklad "pravicoví" sociálnodemokratickí politici vstúpili do prvej československej vlády bez súhlasu zjazdu, ľavica sympatizovala s ruskou boľševickou revolúciou. Ferdinand Peroutka vo svojej knihe Budovanie štátu konštatuje, že mnohí, čo sa vyhlasovali za boľševikov, boli skôr za dôslednejšie presadzovanie demokratických zásad. My by sme k tomu dodali, že tu skôr išlo o odsúdenie oportunizmu, ako k prihláseniu sa k boľševickým zásadám, o ktorých mali účastníci zjazdu iba neurčité informácie.
Pravica i ľavica chcela zatiaľ zachovať jednotu strany a do vedenia sa dostali predstavitelia oboch prúdov. Na záver zjazdu delegáti zaspievali československú štátnu hymnu i revolučnú pieseň Červená zástava. V zjazdovej rezolúcii sa síce zmätene požadovala široká socializácia, ktorá by zahŕňala dokonca aj "veľké rybníky", no akosi sa pozabudlo na kľúčové banky a energetické podniky. Zároveň sa vyhlásilo, že do ekonomických pomerov sa má zasiahnuť iba "v prípade neodkladnej potreby".
Absencia programu V júni 1919 sa v českých krajinách konali obecné voľby. Vyhrali ich sociálni demokrati a zmena pomeru politických síl sa prejavila v tom, že sa utvorila nová československá vláda pod vedením sociálnych demokratov. Nedokázala však čeliť zhoršujúcej sa ekonomickej situácii.
Napríklad výška reálnych miezd poklesla na 35 % predvojnovej úrovne, takže boli postihnutí aj kvalifikovaní robotníci, medzi ktorými sa začali prejavovať radikálne nálady. Prejavovali sa čoraz ostrejšie emócie odsudzujúce neperspektívnosť a nekoncepčnosť sociálnych demokratov, s ktorou vstúpili do vlády a tiež pascu, do ktorej sa ich politika dostala. Rástli požiadavky na rýchle a radikále riešení sociálnej a ekonomickej situácie.
Na Slovensku bola situácia iná - prebiehala vojna s Maďarskou republikou rád. Konflikt vyvrcholil vpádom maďarských vojsk na Slovensko a v Prešove vyhlásili Slovenskú republiku rád. Okolo tejto "republiky" bolo vytvorených niekoľko mýtov a legiend. Slovenská verejnosť videla napriek boľševickej propagande v maďarskej Červenej armáde okupantov, a nie osloboditeľov. V správnych orgánoch, ktoré armáda vytvárala, boli Slováci v menšine. Janouškovej "sovietskej vláde" sa nepodarilo vytvoriť slovenskú Červenú armádu, a pretože chuť vstúpiť do nej neprejavovali ani radikálne ľavicovo orientovaní Slováci, po odchode maďarských vojsk "radova republika" (v úradnom jazyku republiky - šarištine) zaniká.
Namiesto navrátilca z boľševického Ruska, ľavicového ultraradikála Munu, sa na čelo ľavice dostáva Bohumír Šmeral. Ani jeho najväčší odporcovia mu nemohli uprieť hlboké znalosti a teoretické schopnosti. Šmeral vtedy prichádza s koncepciou tzv. československej cesty k socializmu. V dobách osudových prelomov sa táto koncepcia vracia, naposledy ju rozdrvili pásy sovietskych tankov v roku 1968. Pre svoju koncepciu chcel Šmeral získať väčšinu sociálnodemokratickej strany. Jemu a jeho prívržencom sa však podarilo rozbiť stranu do dvoch vzájomne ostro znepriatelených politických subjektov.
Šmeral sa dopustil osudovej chyby v tom, že nevypracoval reálny a splniteľný program, ktorý by ponúkal východisko zo spoločenskej, politickej a ekonomickej krízy. Pre získanie väčšiny pracujúcich by sa musela opustiť sociálnodemokratická ortodoxia v tom, že by sa revidovali výsledky XII. zjazdu v roľníckej politike a žiadalo by sa rozdelenie pôdy medzi bezzemkov a drobných roľníkov a nie iba jej prenajímanie. Namiesto rétorických cvičení o kapitalistickom útlaku a nutnosti diktatúry proletariátu sa malo ponúknuť konkrétne riešenie problémov, no ani to Šmeral nedokázal nájsť. Keby to bol dokázal, stratil by podporu Kominterny, nakoľko Lenin vtedy ešte sníval o svetovej revolúcii. Šmeral tak nezanedbateľnú časť ľavice zaviedol na cestu, kde ho vystriedal Klement Gottwald. K politike, ktorá bola politikou menšiny a bola zameraná na budúcnosť, no vôbec neponúkala reálnu zmenu k lepšiemu v prítomnosti .
Hoci pravica v sociálnej demokracii nemohla so Šmeralom súhlasiť, čakala na aprílové voľby. Tie sociálni demokrati vyhrali. Voľbami sa však spoločné vystupovanie pravice a ľavice skončilo. Ľavica chcela zjazd, pravica ho zmarila. Dochádza k udalostiam druhej polovice roku 1920, ktoré vyvrcholili bojom o Lidový dům a generálnym štrajkom. Je naozaj pikantné, že ľavica nevyhlásila generálny štrajk ako nástroj na presadenie sociálnych a politických požiadaviek pracujúcich, ale pre majetok, ktorým bolo sídlo vedenia strany, Lidový dům.
Na Slovensku zaznamenali sociálni demokrati nečakaný úspech, ktorý sa už nikdy v slovenských dejinách neopakoval - 38% hlasov. Získali ich účinnou agitáciou, heslom "za slovenskú chudobu", sľubmi rýchleho zlepšenia materiálnej situácie pracujúcich. Najúspešnejšími agitátormi boli predstavitelia ľavice. Ak sa začítame do vtedajšej slovenskej ľavicovej tlače zistíme, že agitátori zďaleka neboli teoretici. Dobový glosátor a komentátor Ferdinand Peroutka pripomína aj ich pokrytecký vzťah k náboženstvu. Píše, že "pri všetkej búrlivosti bola však sociálna demokracia natoľko opatrná, že rešpektovala náboženské tradície ľudu. Jej agitátori sa na schôdzach ochotne klaňali obrázkom svätých a modlili sa s ľudom a kritiku náboženstva, ku ktorej boli ako marxisti zaviazaní, odkladali na zajtrajšok, či pozajtrajšok." Sociálni demokrati si mysleli, že Hlinkova Ľudová strana je definitívne porazená, voľby v roku 1925 však dopadli úplne inak.
Dôsledky rozkolu Rozkolom získala Leninova a neskôr Stalinova Kominterna (KI) čoraz poslušnejšiu komunistickú stranu. KSČ ochotne vykonávala príkazy KI na ostré politické obraty a rázne sa porátala s tými, ktorí neboli dostatočne poslušní a odvážili sa dať najavo akékoľvek pochybnosti o prikázaných zmenách línie.
Pre ostrosť a politickú nekultúrnosť spôsobu, akým sa uskutočnilo rozdelenie sociálnej demokracie, vzniklo vzájomné a čoraz viac sa prehlbujúce odcudzenie a nepriateľstvo oboch strán. Deliaca čiara prebiehala zhora nadol, od odborových a záujmových organizácií až do rodín. Obe strany sa snažili získať čo najviac na úkor tej druhej. K dohode nedochádzalo ani vtedy, keď bolo nevyhnutné, aby sa dohodli všetky ľavicové sily. Napríklad v rokoch 1922-23, keď umelé posilňovanie meny vyvolalo vysokú nezamestnanosť a prudký pokles reálnych miezd.
Rozkol sociálnej demokracie vzájomne odcudzil aj robotníctvo. Kým prívržencami sociálnej demokracie ostali kvalifikovaní robotníci, komunistov zväčša podporovali menej kvalifikovaní a nekvalifikovaní. Na Slovensku to boli predovšetkým poľnohospodárski robotníci na veľkostatkoch, ktorí žili v podmienkach viac pripomínajúcich feudalizmus, než XX. storočie.
Rozkol zatlačil sociálnu demokraciu viac doprava, než bolo nevyhnutné. Malo to dve príčiny. V prvom rade sa bolo treba čo najviac ideologicky dištancovať od komunistov. Kritika zľava sa preto odmietala, aj keď bola oprávnená.
Ďalej, rozpadom na dve strany sa podstatne zmenšilo zastúpenie sociálnej demokracie v parlamente. Ak chcela vstúpiť do vlády, bola v pozícii slabšieho partnera a často musela prijímať veľmi nevýhodné kompromisy. Na počiatku existencie ČSR bola možnosť hegemónie ľavicových síl, rozpad sociálnej demokracie viedol k tomu, že o osudoch krajiny rozhodovali sily pravého stredu na čele s agrárnou stranou.
Dnes už vieme, že dôsledky rozkolu boli ešte katastrofálnejšie, než by bol predvídal človek s tou najbujnejšou fantáziou. Do politického pekla nakoniec vedie aj cesta utopizmu a sociálneho inžinierstva, ako aj cesta oportunizmu.
