Dobrotivý obrázok slovenského malomesta
Do slovenského divadla, konkrétne Divadla Astorka Korzo 90 vstúpil Obchod na korze. Podľa rovnomennej novely Ladislava Grosmana ho zdramatizovala Alta Vášová a réžie sa ujal Jaroslav Rihák (premiéra 15. a 16. apríla 2000). Scenáristka tak dostala príležitosť po prvýkrát prezentovať svoju prácu v činohre a filmový a televízny režisér sa zasa po sedemnásťročnej odmlke vrátil na divadelné dosky.
Jaroslav Rihák vo svojej divadelnej práci najviac upútal prvou réžiou - inscenáciou hry Petra Kováčika Krčma pod zeleným stromom (DJZ Prešov, 1977). Tam vytvoril silné dramatické individuálne charaktery v danej societe (a to aj napriek prevládajúcej naratívnosti predlohy), čím vzniklo nadčasové rozprávanie o duši slovenského človeka. A o duši, svedomí a konaní človeka je aj novela Ladislava Grosmana.
Priniesť na javisko známe epické dielo je ťažké. Ešte ťažšie filmové. A film Obchod na korze (1965, réžia Ján Kadár, Elmar Klos) získal od americkej Akadémie filmového umenia a vedy v roku 1966 Oscara za najlepší zahraničný film. Vo filmovom scenári, najmä jeho dialógovej časti (scenáristi Ján Grosman, Ján Kadár, Elmar Klos) sledujeme minimálne odklony od novely. Najvýraznejší je záver filmu. Prevrátený stolec jasne signalizuje, že arizátor Anton Brtko sa po nešťastnom zapríčinení smrti Rozálie Lautmanovej obesí. V tej chvíli sa otvoria dvere na obchode, dovnútra prenikne slnečný jas a Brtko s Lautmanovou vychádzajú von, na svetlo. Posolstvo filmu znie - odpustenie, nádej.
V inscenácii - dramatizácii je dopísaná úvodná scéna - príchod Brtka po smrti do neba. Obete - židovskí občania ho neprijmú medzi seba a tak musí odísť. K zmiereniu, odpusteniu nedochádza. Delenie (na "dobrých" a tých druhých) pokračuje. A príbeh sa ďalej odvíja ako milý žánrový obraz doby. V kontraste s takouto výpoveďou vyznieva bulletin k inscenácii, kde sú odtlačené výňatky z dobovej tlače (Gardista, Slovák), z predpisov o právach (obmedzeniach) Židov, ako aj spomienky tých, čo prežili.
Svet blízky i ďaleký Dramatizácia verne sleduje líniu deja. Okrem spomínaného úvodného obrazu a niekoľkých drobností je zostavená z úryvkov z Grosmanovej epickej predlohy (podobne, ako filmový scenár). V jej divadelnej podobe v Rihákovej réžii prevládajú úsmevné situácie bez vnútorného dramatického napätia. Lineárnosť predlohy neponúka výraznejší dramatický konflikt, vychádzajúci z replík, mimoreplikového napätia, či zo situácií. Inscenácia je zložená z viacerých výstupov, obrazov, ktoré zväčša majú svoju logiku a aj gradáciu. V jednotiacej výpovedi prevláda pripomenutie dobových udalostí bez pôsobivejšej obraznosti vplývajúcej na očistu diváka.
Jaroslav Rihák buduje jednoduché vrstvenie obrazov, v ktorých prevláda komický efekt. Ten vonkajší vytvára napríklad kontrastným obsadením Markusa Kolkockého, veliteľa Hlinkovej gardy vysokým Vladimírom Hajdu a gardistu Čarného zasa viditeľne nižším Ľudovítom Cittelom. Ich pohyb (krok, vypätie hrude, gesto) vyvoláva úsmev a práve tá druhá, dôležitejšia výpoveď - krutosť, hrôzostrašnosť minulosti (a ako ukazuje Európa aj súčasnosti) uniká. Režisér takto kostýmom (Mona Hafsahl) i výrazovými prostriedkami (intonačne, ale i mimoslovne) určuje aj zúžený rozmer Brtkovej ženy - Zuzana Kronerová. V náčrtoch typov pokračoval i pri Ružene, Kolkockého žene (Anna Šišková), kapelníkovi Balkovi (Richard Mešťan), holičovi Katzovi (Peter Šimun), či pri Imrichovi Kucharskom (Ľudovít Moravčík).
Vnútorné komické napätie vychádza zo stretu Rozálie Lautmanovej a Antona Brtka. Zita Furková sa najviac odlišuje od filmovej podoby Idy Kamińskej. Využíva prirodzenú intonáciu, smerujúcu skôr k jednostrunnosti, jej roztržitosť hraničí s neobratnosťou, vyvoláva úsmev na perách, ale napriek tomu z nej vyžaruje tragický podtón. Marián Zednikovič v úvode pôsobí tvrdšie, ako Grosmanov (či Kronerov) Brtko. Odmieta prvý pohárik pri rodinnej pitke s Kolkockými, neskoršie sa podvolí. Stáva sa z neho pešiak na šachovnici silnejších. Typický postoj (spustené ramená), nasadenie hlasu nesignalizuje strach, skôr rezignáciu. Náhle vnuknutie vydať Lautmanovú gardistom, ako aj následné rozhodnutie ukryť ju, pôsobia v Rihákovom obraze slovenského malomesta najemotívnejšie. Brtkova samovražda je však nečitateľná, vyznieva ako trest bez zločinu.
Posledná divadelná práca Jaroslava Riháka nestavia teda na silných dramatických postavách a situáciách. Svet plný malých postavičiek dokresľuje scéna Františka Liptáka a hudba Petra Breinera. Chytľavý motív valčíka sa prenáša aj na diváka.
Postskriptum V minulých týždňoch som v Matici slovenskej v Martine listovala v denníku Slovák z inkriminovaného obdobia (1939-1942). Z obsahu a tónu dobových článkov o zapisovaní a zhromažďovaní Židov a z fotografií, na ktorých sú vyobrazení pri bočnom vchode do Ymcy v Bratislave (dnešná Karpatská ulica), mi išiel mráz po chrbte. Pred štyrmi desiatkami rokov som tadiaľ chodila do školy, pri tejto bráne sme denno-denne postávali. Nič bližšie som o týchto udalostiach nevedela.
Autorka (1953) je teatrologička a pracovníčka Kabinetu divadla a filmu SAV
