Reklama
Reklama

Jedlo namiesto zbraní

Nie je to tak dávno, čo som na nástenke v Univerzitnej knižnici videl plagát JEDLO NAMIESTO ZBRANÍ, pomôžte hladujúcim v Afrike, kliknite na www.hungersite.com... Ten plagát ma vtedy vrátil o ďalších pár mesiacov späť, keď som sa náhodou dostal ku knihe Daniela Quinna The Story of B, inak pokračovaniu vo svete o niečo známejšieho Ishmaela.
Počet zobrazení: 1155

 

Nie je to tak dávno, čo som na nástenke v Univerzitnej knižnici videl plagát JEDLO NAMIESTO ZBRANÍ, pomôžte hladujúcim v Afrike, kliknite na www.hungersite.com... Ten plagát ma vtedy vrátil o ďalších pár mesiacov späť, keď som sa náhodou dostal ku knihe Daniela Quinna The Story of B, inak pokračovaniu vo svete o niečo známejšieho Ishmaela. Jedna z kapitol nesie názov Boiling Frog (variaca sa žaba) - názov nie najhumánnejší, ale o to výstižnejší... Pokúsim sa ho teraz vyrozprávať.

Žaba obyčajná sa síce nenachádza na vývojovej vetve človeka rozumného, ale predsa je medzi týmito dvoma živočíchmi niečo spoločné. Ani jeden nemá rád ľadovú vodu. Navrhujem, aby sme urobili pokus. Stačí nám jedna žabka, nazvime ju pracovne Ľudmilka, a jedno akvárium.

Práve vrcholí zima, vonku mrzne až praští, dokonca tak, že nám zamrzla voda vo vodovode. Našej žabke chceme dopriať len to najlepšie a pripraviť jej kúpeľ, preto ideme von, do akvária naberieme sneh a počkáme, kým sa roztopí. V akváriu nám žblnká voda, hoci je veľmi studená. Hodíme do nej Ľudmilku a budeme pozorovať, ako zareaguje, keď sa nad ňou zľutujeme a vodu jej ohrejeme. Voda sa otepľuje na 15 stupňov, teplota sa pomaly šplhá hore, po minúte a pol má ideálnych 25 stupňov. Naša žabka sa cíti ako v žabom raji, nič jej nechýba. Prejdú ďalšie dve minúty, voda už má 40 stupňov. Ľudmilke začína byť trošku teplo, ale stále z nej srší bezstarostnosť.

Varíme ju už 6 minút, no akvárium je veľké, vody veľa a tak má len 60 stupňov. A čo robí Ľudmilka? Nič. Začína cítiť, že niečo nie je v poriadku a bolo by sa už treba poobzerať po inom akváriu, ale žiadne nie je po ruke, tak zostáva. Jej žabí optimizmus ju ani teraz neopúšťa. Ubehne ďalšia minúta a voda má 80 stupňov. Ľudmilka už vie, že je zle, ale to, že je napoly uvarená, jej ešte stále nedochádza. Voda v akváriu začína vrieť.

Albánska kuchárka radí variť žaby pomaly, vtedy sú najchutnejšie a majú to tak najradšej.

Šesť miliárd Posledný týždeň cesty po západnej Afrike som strávil u Tima v Abidžane. V dvadsiatke opustil Tim rodný Seattle a vstúpil do Peace Corps (Mierové zbory). Začínal ako učiteľ v dedinskej škole pri Sikasse na juhu Mali. Jednu z najchudobnejších krajín Afriky potom vymenil za Gabun, jednu z najbohatších. Teraz učí deti diplomatov a abidžanskej smotánky matematiku v americkej International School.

Príklady na jeho hodinách vyzerajú väčšinou takto: "Vyrátajte, koľko rokov bude trvať Pobrežiu Slonoviny, kým bude mať raz toľko obyvateľov, ako má teraz. Ako dlho potrvá, kým nás bude znova dvojnásobok?""...dvadsaťpäť rokov, pán učiteľ..." Niektoré deti nad tým možno začnú rozmýšľať a možno im to zostane do dospelosti.

Počet ľudí narastá Zem má dnes o niečo viac ako 6 mld. obyvateľov. Za toho posledného v poradí bol vybraný istý novorodenec zo sarajevskej pôrodnice. Isto dostal nejaký vecný či peňažný dar od OSN alebo UNICEF-u. Organizácia spojených národov pritom skonštatovala, že sa nám darí, pekne sa rozrastáme, veď naša planéta ešte nejakú miliardu navyše uživí. Ďalšie zdvojenie obyvateľstva sa očakáva asi až o 50-60 rokov. Predpokladajme, že Zem sa toho dočká okolo roku 2100 a bude na nej žiť znesiteľných 20 miliárd ľudí projektovaných OSN. Čo urobí táto organizácia v nasledujúcom roku 2101? Vyhlási medzinárodný rok zdržanlivosti ? Výborne. A čo v roku 2102?

Európa a severná Amerika žije stále v závideniahodnom optimizme a idealizme. Veď to nie je problém nás, na severe, ale tých na juhu. Naši Južania sú zatiaľ disciplinovaní a rešpektujú nás. Sem - tam sa nájdu nejakí, čo to skúšajú vlakom cez Moskvu do Užhorodu. Z Užhorodu cez Karpaty a Šumavu ďalej. Zatiaľ sú to len tí najbohatší, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť lístok na vlak a za prevádzača. Zatiaľ. Zatiaľ sa cítime v bezpečí, veď máme na to skvelé vynálezy: víza, štátnu imigračnú politiku, kvóty. Myslíte si, že tieto bariéry budú o 50 rokov zaujímať dajakého Karima, Mamadoua alebo Pedra, keď sa rozhodne ísť, lebo u neho doma už jednoducho nebude miesto?

Onkologický problém planéty V prírode to dlho fungovalo tak, že žiaden druh sa z dlhodobého hľadiska nedokázal premnožiť. Staral sa o to prirodzený regulátor - potrava, presnejšie povedané, jej množstvo. Keď jej bolo chvíľu nadbytok a nejaký druh sa premnožil, prišiel za tým nedostatok a premnožený druh sa poslušne vrátil späť na prírodou predpísané číslo. Laboratórne pokusy na myšiach to dokázali. Myslíte si, že živočích Homo je iný? Nie je. Pani príroda obidve periódy pekne striedala a všetci na Zemi si nažívali v harmónii a pohode.

Človek sa ale niekedy okolo neolitu zamyslel - to už bol Homo sapiens - a položil si zásadnú otázku. V dejinách nášho druhu asi tú najzásadnejšiu: "Prečo mám byť stále závislý iba na tom, čo ulovím, pozbieram, ukradnem? Veď už mám rozum. Budem sebestačný. Čo takto skúsiť poľnohospodárstvo? Pekne si dorobím, čo potrebujem a dovidenia korienok, bobuľka, či mamut."

Príroda sa rozhodla, že z toho spočiatku nebude robiť veľké haló. Čo tam po dajakom Homovi. Veď ak sa začne moc rozťahovať, pošlem na neho osvedčenú pohromu. Homo sa tak nerušene vyvíjal, múdrel a bolo ho stále viac. Dovtedy mu trvalo tisícročia, kým sa mu podarilo zdvojnásobiť svoj počet, koncom 20. storočia mu na to stačí už len niekoľko desaťročí. Pomaly zbavoval prírodu jej obľúbených vecí - lesov a zvierat. Aj v žilách, vo svojom vodnom obehu, začínala cítiť, že niečo sa zmenilo.

Človek kontra príroda Príroda pomaly začínala tušiť, že je zle a začala rozmýšľať, ako sa toho nepodarku zbaviť. Spomenula si na svoje verné pomocníčky - choroby, ktoré dovtedy ordinovala len vo veľmi výnimočných prípadoch. Najskôr to skúšala s cholerou. Trochu pomohla, no Homo jej nakoniec prišiel na kĺb - vynašiel medicínu. Podobne skončila tuberkulóza, brušný týfus, žltá zimnica, riečna slepota...

Postupne začal Homo - južan rásť rýchlejšie, ako jeho súrodenec na severe. Za to, aby mali jeho potomkovia čo jesť, platil les, ktorý mu bránil mať stále viac kukurice, ryže a pšenice. Severania nemali toľko miesta, ale prišli na to, ako oklamať prírodu aj na obmedzenom priestore. Vynašli hnojivo. Príroda šla na to dobre: plieseň kukuričná, mandelinka zemiaková a kobylka obyčajná, tie určite pomôžu. Nestalo sa. Homo zhromaždil svoje najmúdrejšie hlavy a vymyslel pesticíd. Potom insekticíd. Neskôr síce zistil, že oba tak trochu škodia aj jemu, no jeho elita zase dala hlavy dokopy a položila si ďalšiu zásadnú otázku: "Prečo nezmeniť našu stále napádanú rastlinku tak, aby si sama poradila s neférovými úskokmi prírody?" Tak objavili geneticky modifikovanú sóju. Tvrdia, že je bezpečná.

Treba si pomáhať Po čase si Sever vstúpil do svedomia. Zistil, že je dosť bohatý na to, aby si mohol dovoliť aj drobný luxus. Rozhodol sa, že Juhu pomôže, aby nehladoval a tak sa usiluje všetky svoje prebytky dopraviť hladujúcim kolegom na juhu. Aby nebolo pochýb o správnosti tohto konania, nazval to Sever populárnym slovným spojením - humanitárna pomoc.

Už dlho sme nezažili globálnu genocídu, veď ľudstvo je morálne vyspelé. Namiesto toho žneme úspechy v genocíde prírody. Spojeným štátom v uniforme OSN sa vždy podarí prekaziť každý konflikt, ktorý by mohol prerásť do globálneho. V mene celosvetového mieru. Veď kto by potom kupoval naše prebytky, keby sa nám všetci povraždili?

Nemal byť náhodou Hitler, Stalin a ďalší len jednou z posledných poistiek? Nenaprogramovala nás príroda pre prípad, že sa vymkneme kontrole a začneme sa navzájom zabíjať? Aj tu sa však prerátala, možno zabudla na náš pud sebazáchovy. Momentálne to skúša s AIDS, ale ani tak zrejme veľkú dieru do sveta neurobí.

Dokedy vydrží prales? Ľuďom sa podarilo premeniť Zem na súkromný podnik, vyhradiť si absolútne právo na život a povýšiť ho nad všetko ostatné. V mene ochrany ľudského života sa ďalej veselo množíme, stredoamerický aj amazónsky dažďový prales (údajne pľúca planéty) tu o chvíľu nebudú a nahradia ich polia. Veď ako by to vyzeralo, keby 200 miliónov Brazílčanov, Venezuelčanov, Panamčanov nemalo čo jesť? Ako by ich inak mohlo byť o ďalších tridsať rokov 400 miliónov? V Brazílii majú šťastie, ešte stále je čo rúbať a pôda pod pralesom je úrodná. Že vydrží len rok, dva? Nič to, prales je veľký. Máme prestať? Dobre, ale budete nás potom kŕmiť vy?

V Burkine Faso, jednej z najhustejšie osídlených krajín Afriky, sa podarilo úspešne odlesniť už viac ako 90% územia. Drevo je potrebné, aby sme si mohli uvariť milletovú kašu. Sahara sa každý rok rozťahuje na sever aj na juh. O chvíľu bude v Španielsku, teda dosiahne už aj Európu. Aspoň nebude treba cestovať za dunami tak ďaleko. Cestovné kancelárie ušetria, rovnako aj my. Sahara kedysi bola úrodnou krajinou, preháňali sa tam slony, nosorožce, žirafy. Potom, ktovie prečo, začala vysychať. Jasné, globálne klimatické zmeny....

V USA sa čudujú, prečo im Afrika každoročne posiela stále viac hurikánov. Ľudia v Afrike nechápu, prečo sú suchá a hladomory čoraz častejšie. A my na severe ich stále podporujeme v tom, aby túto pravdu nechápalo čoraz viac ľudí. Aspoň v Číne to už - zdá sa - pochopili. My na severe sme, samozrejme, najmúdrejší, všetko máme dobre prerátané a sme už pod kontrolou. Dokonca sa pýšime aj záporným prírastkom. Hej, vy tam dole, berte si z nás príklad: plánované rodičovstvo - to je ono! Aby sa vám lepšie rozmýšľalo, dovolili sme si malú pozornosť - posielame desať kontajnerov pšenice. V zdraví užite.

Otázka humanity Zatiaľ je ešte stále čo dýchať, čo jesť a čo piť. My nejako dožijeme, naše deti si s tým už akosi poradia a niečo vymyslia. Poctivo na tom makáme od neolitu a teraz by sme mali prestať, keď sme už skoro na konci?

Nechať hladovať je neetické, nehumánne a cynické. Čo robiť? Pre začiatok by hádam stačilo vymeniť kontajnery pšenice za učiteľov Timov...

Autor (1974) je doktorant Kabinetu orientalistiky SAV

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama