Ľudia na jedno použitie

Článok 4 Všeobecnej deklarácie ľudských práv hovorí: "Nikto nemôže byť držaný v otroctve ani v poddanstve, všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané." Je otroctvo archaizmom? Práve naopak, stále sa rozširuje a cena dnešného otroka je nižšia, než kedykoľvek predtým.
Počet zobrazení: 1140

 

Článok 4 Všeobecnej deklarácie ľudských práv hovorí: "Nikto nemôže byť držaný v otroctve ani v poddanstve, všetky formy otroctva a obchodu s otrokmi sú zakázané." Je otroctvo archaizmom? Práve naopak, stále sa rozširuje a cena dnešného otroka je nižšia, než kedykoľvek predtým.

Medzinárodne uznávaná definícia otroctva pochádza z roku 1926. Obsahuje ju článok 1 Konvencie o otroctve, ktorú prijala Liga národov, predchodkyňa dnešnej OSN: "Otroctvo je stav alebo životné podmienky osoby, nad ktorou sú vykonávané niektoré alebo všetky právomoci spájajúce sa s právom na vlastníctvo."

Najstaršia svetová organizácia bojujúca proti otroctvu je Anti-Slavery International, rozdeľujúca súčasné otroctvo do piatich kategórií: hnuteľno-majetkové, záväzne-pracovné, poddanské, vnútené manželstvo a detská práca. Prvá kategória, početne asi najmenšia, sa najviac blíži našej predstave starého transatlantického obchodu s černochmi, pretože človek tu stále znamená len toľko čo hnuteľný majetok. Takýchto ľudí, degradovaných na úroveň vecí, "žije" najviac v podsaharskej oblasti Afriky, v štátoch Mali, Mauretánia a Sudán. Otrokmi sa pravidelne stávajú najmä deti a dedinčania zajatí na územiach dobytých rôznymi armádami počas nezmyselnej občianskej vojny, ktorú zbraňami sponzorujú aj západné krajiny. Najrozšírenejšia forma dnešného otroctva je podľa všetkého dlhové otroctvo, kam patrí okolo 27 miliónov ľudí, ako sú uhliari, poľnohospodárski robotníci a drevorubači v Brazílii alebo deti a ženy pracujúce v textilnom priemysle a muži s deťmi v lomoch južnej Ázie, najmä Pakistanu, Indie, Nepálu.

Dnes už prakticky každý štát postavil vlastníctvo človeka človekom mimo zákon. Britský sociológ Kevin Bales, expert v tejto oblasti, tvrdí, že charakteristickou črtou otroctva nie je právna držba, ale kontrola prostredníctvom násilia. Jadrom otroctva, ktoré sa ani tisícročiami nezmenilo, je násilie, násilné ovládanie jedného človeka druhým. V tom spočíva hlavná odlišnosť od kapitalistického vzťahu, ktorý je založený na relatívne dobrovoľnom podpise zmluvy medzi vlastníkom kapitálu a vlastníkom pracovnej sily.

Cena otroka Hoci otroctvo má svoju stálu podstatu, predsa sa - ako každý sociálny jav - vyvíja. Moderné otroctvo sa od minulého odlišuje tým, že cena otroka je dnes rekordne nízka. Podobne, ako masová výroba znížila výrobné náklady spotrebných tovarov, preľudnenie prinieslo nadbytok otrokov a súčasne zníženie ich ceny. Kevin Bales v knihe Disponibilní ľudia: Nové otroctvo v globálnej ekonomike (1999) uvádza, že v roku 1850 stál priemerný plantážový otrok v americkej Alabame 1000 dolárov, v dnešnom kurze 4000. Zisk z otroka sa pohyboval medzi piatimi až desiatimi percentami, preto majiteľ musel mierniť násilie na otrokovi tak, aby minimalizoval riziko jeho zranenia, ktoré by znížilo zisk. Vznikal dlhodobý vzťah medzi pánom a otrokom, pretože majitelia chceli mať "investície" výnosné. Dnes je situácia iná. Na zotročenie thajskej ženy, aby uspokojovala sexuálne potreby bohatých príslušníkov európskej "civilizácie", treba zaplatiť len 2000 dolárov. Počas ročného "pobytu" v bordeli vyprodukuje zisk asi 75 000 USD. Vydrží štyri až päť rokov, kým nepadne za obeť všemocnému HIV. "No a čo?" - povie si majiteľ. Kúpna cena bola nízka, zisk vysoký a navyše nie je problém nahradiť túto ženu hocakou inou zo zástupu, ktorý sa tiahne z vidieka do hrobu veľkomesta.

Dvetisíc dolárov za thajskú prostitútku je vo svetovom meradle vysoká cena. Ľudí je možné zotročiť aj za mizerných 45 USD. Ide o druhý typ otroctva založený na dlhovom záväzku. Týka sa najmä indických detí, ktoré zadĺžení rodičia dajú k dispozícii veriteľovi. Ten dieťa zotročí na prácu (najmä v textilnom priemysle), z ktorej však nepôjde na splatenie dlhu ani cent. Situácia sa vyrieši len v prípade, že rodičia niekde nájdu alebo našetria potrebné peniaze. Aj v Brazílii je dlh hlavným mechanizmom zotročenia. Systém funguje podľa jednoduchej schémy: robotníkom z oblastí postihnutých krízou alebo suchom sľúbia dobré mzdy a kamiónmi ich odvezú aj tisíce kilometrov na ťažké práce. Po príchode sú sľuby redukované a zo zvyšku musia robotníci zaplatiť dopravu, jedlo a pracovné nástroje. Časom sa dlh zväčšuje a človek je stále viac pripútaný k majiteľovi.

Prečo sa nič nerobí? OSN nerobí proti tejto situácii prakticky nič, hoci existuje tristo medzinárodných dokumentov týkajúcich sa otroctva a niekoľko osobitných konvencií proti nemu. Väčšina krajín sveta ich podpísala. Existuje dokonca aj Pracovná skupina OSN pre problém otroctva, schádzajúca sa raz ročne - avšak bez trvalých pracovníkov. Nikto nevie presný dôvod, prečo sa o otroctve nehovorí. Jedno z vysvetlení však logicky hovorí, že sa tak nedeje z dôvodu obrovských finančných záujmov na zachovaní tohto vykorisťovania, ale naopak, pre okrajovosť problému a jeho relatívnu výhodnosť pre nadnárodné spoločnosti. Presnejšie: hoci sú dnešní otroci veľmi ziskoví, ich svetový produkt sa odhaduje len asi na 13 miliárd dolárov. Ak by táto malá ekonomika ohrozovala západné pracovné miesta alebo by konkurovala nadnárodným spoločnostiam, začuli by sme zvonenie na poplach. To sa väčšinou nestáva, niekedy otrocká práca dokonca slúži ako dodávateľ pre rozhodujúce globálne firmy. Napríklad oceľ z Brazílie je lacnejšia vďaka vstupu otrockej práce do jej výrobného procesu, konkrétne práce uhliarov, ktorí menia pralesné velikány na haldy dreveného uhlia.

Je zaujímavé, že západní sociológovia venujúci sa tretiemu svetu objavili významnú koreláciu medzi zahraničnou zadĺženosťou krajiny a výskytom otroctva. Bales a Hunter uvádzajú, že až v 79% krajín s vysokou zadĺženosťou je otroctvo bežným a pravidelným javom. Naopak, z málo zadĺžených krajín je obchod s ľuďmi bežný len v 29% z nich.

Otroctvo sa dá prirovnať k tuberkulóze. Kým sú národné vlády ostražité, epidémia ustupuje. No len čo je odvolaný strážca, objavia sa nové odrody vírusu na neočakávaných miestach, ktoré sú voči vírusu odolné. Podobne funguje rozmach novodobého zotročovania: rozpad krehkých sociálnych sietí tretieho sveta umožnil šírenie typicky ľudskej subkultúry, v ktorej jedna osoba kontroluje násilím druhú. To je podstatou moderného otroctva.

Autor (1976) je študent politológie na FF UK v Bratislave

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984